Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

10. Máriin chválospev, spomínala na to, čo jej duch videl v Bohu

     2. september 1944
     Iba včera večer, v piatok, sa moja myseľ osvietila videním. Nevidela som iné, len veľmi mladučkú Máriu, najviac dvanásťročnú. Jej tvárička už nemá onú zaoblenosť, typickú pre detstvo, ale vo svojom predlžujúcom sa ováli už prezrádza budúce rysy ženy. Ani vlasy už nemá voľne rozpustené okolo krku v jemných vlnách, ale sú zapletené do dvoch ťažkých, zlatistých vrkočov, spadajúcich cez plecia až po boky. Sú také svetlé, akoby v nich bolo striebro. Tvár je zamyslenejšia, zrelšia, ale je to ešte stále tvár dievčatka, krásneho a čistého dievčatka. Je oblečená v bielom, sklonená nad šitím v malej izbietke, tiež celej bielej. Zo široko roztvoreného okna vidno impozantnú hlavnú budovu chrámu, schodištia, nádvoria, portály a za múrmi hradieb mesto s jeho ulicami, domami a záhradami a celkom vzadu hrbatý zelený vrchol Olivovej hory.
     Šije a tichým hlasom spieva. Neviem, či je to posvätný spev. Spieva:

     "Ako hviezda na tmavom nebi
        žiari mi svetlo v hĺbke srdca.
        Nikdy sa neodlúči odo mňa
        a s nežnou láskou vedie ma.
     V svojom srdci počujem spev,
        ale odkiaľ prichádza len?
        Človeče, ty to nevieš?
        Prichádza odtiaľ, kde prebýva Sväty.
     Hľadím na svoju jasnú hviezdu
        a neželám si nič iné,
        len aby to bolo to najnežnejšie a najdrahšie,
        iba toto žiarivé svetlo, ktoré je celé moje.
     Ty, Hviezda, z nebeských výšin priniesla si ma
       do jedného materského lona.
       Teraz vo mne žiješ, však za závojom
       vidím ťa, ó, slávna tvár Otcova.
     Kedy poctíš svoju služobnicu,
       aby sa stala pokornou Spasiteľa služobnicou?
       Zošli z nebies, zošli nám Mesiáša,
       prijmi, Otče svätý, obetu Márie."

     Mária zmĺkne, usmeje sa a vzdychne, potom si pokľakne k modlitbe. Jej tvárička je celkom rozžiarená. Pozdvihnutá k jasnému blankytu krásneho letného neba vyzerá, akoby do seba vdychovala všetko svetlo a vyžarovala ho. Alebo lepšie, akoby z jej vnútra akési skryté slnko vyžarovalo lúče a zapaľovalo jej bielu zľahka zružovenú pleť a rozlievalo sa ďalej na veci a na slnko, ktoré žiari na zem, žehnajúc a sľubujúc mnoho dobra.
     Kým sa Mária chystá vstať po svojej láskyplnej modlitbe a na jej tvári pretrváva žiara extázy, vchádza stará Anna Fanuelova. Zarazene sa zastaví alebo prinajmenšom obdivne hľadí na Máriu.
     Potom ju osloví: "Mária." A deva sa obráti s úsmevom, už iným, ale stále prekrásnym, a pozdraví: "Anna, pokoj tebe."
     "Modlila si sa? Nikdy nemáš dosť modlitby?"
     "Modlitba by mi stačila. Ale ja sa rozprávam s Bohom, Anna, ty si ani nevieš predstaviť, ako blízko ho cítim. Viac než blízko, v srdci. Nech mi Boh odpustí túto pýchu. Ja sa však necítim sama. Vidíš? Tam v tom dome zo zlata a snehu za dvojitou oponou prebýva Najsvätejší. A nikdy nijaké oko okrem oka veľkňaza nemôže utkvieť na oltári zmierenia, na ktorom spočíva Pánova sláva. Ja však nepotrebujem pozerať všetkou úctou svojej duše na dvojitú vyšívanú oponu, ktorá sa vlní pri zvuku spevov panien a levitov a vonia drahocennými kadidlami, ako keby chcel preniknúť cez materiálnu štruktúru a vidieť vyžarovať Svedectvo. Samozrejme, že sa naň pozerám! Neboj sa, že na ňu nehľadím s úctou ako každá dcéra Izraela! Neobávaj sa, že ma oslepuje pýcha a vedie ma k myšlienkam, o ktorých ti práve hovorím. Hľadím naň a niet pokorného služobníka v Božom ľude, ktorý by hľadel na dom svojho Pána pokornejšie ako hľadím naň ja, presvedčená, že som tá najnehodnejšia zo všetkých. Ale čo vidím? Oponu. Čo si predstavujem za Oponou? Svätostánok. A čo v ňom? Keď sa zahľadím do svojho srdca, vidím Boha žiariť vo svojej sláve lásky, ako mi vraví: 'Milujem ťa.' A ja mu hovorím: 'Milujem ťa.' A rozplývam sa a ožívam pri každom údere srdca v tomto vzájomnom bozku... Som medzi vami, milými učiteľkami a družkami. Ale žiarivý kruh ma oddeľuje od vás. V kruhu je Boh a ja. A ja vás vidím skrze Boží oheň a takto vás milujem... ale nemôžem vás milovať telesne, ani nikoho nebudem môcť milovať telesne. Ale jedine Toho, ktorý ma miluje, a to duchovne. Poznám svoj údel. Svetský izraelský Zákon si vyžaduje, aby z každého dievčaťa bola nevesta a z každej nevesty matka. Ale ja, hoci poslúcham Zákon, poslúcham hlas, ktorý mi hovorí: 'Chcem ťa.' A pannou som, aj pannou zostanem. Ako to budem môcť dosiahnuť? Táto nežná neviditeľná Prítomnosť, ktorá je so mnou, mi pomôže, lebo ona si to želá. Nebojím sa. Už nemám otca ani matku... a iba Večný vie, ako sa v tejto bolesti spálilo všetko, čo bolo vo mne ľudské. Spálilo sa to hlbokou bolesťou. Teraz mám len Boha. A tak ho slepo poslúcham... Konala by som tak i proti svojmu otcovi a matke, pretože hlas ma poúča, že ten, kto ho chce nasledovať, musí ísť nad príkazy otca a matky, milujúcich strážcov, ktorí hliadkujú pri hradbách srdca svojho dieťaťa, ktorí ho chcú viesť k šťastiu podľa svojich ciest... a nevedia, že jestvujú iné cesty vedúce k nekonečnej radosti... Nechala by som im šaty i plášť, len aby som mohla nasledovať hlas, ktorý mi hovorí: 'Poď, ó, moja milovaná, ó, moja nevesta!' Všetko by som im bola zanechala; a perly sĺz, lebo by som plakala, keby som ich musela neuposlúchnuť, a rubíny mojej krvi, lebo by som musela vzdorovať aj smrti, aby som nasledovala hlas, ktorý volá, toto všetko by im povedalo, že je tu niečo väčšie než láska otca a matky, niečo ešte sladšie, a tým je Boží hlas. Jeho vôľa ma však teraz zbavila aj tohto puta milosrdnej lásky dieťaťa. Puto by už ani nebolo. Moji rodičia boli dvaja spravodliví a Boh určite v nich hovoril tak, ako hovorí so mnou. Nasledovali by cestu spravodlivosti a pravdy. Keď o nich rozmýšľam, myslím, že sú v pokojnom očakávaní medzi patriarchami a ponáhľam sa svojou obetou urýchliť príchod Mesiáša, aby im otvoril brány neba. Na zemi sa teda riadim sama, čiže je to Boh, ktorý riadi svoju úbohú služobnicu a oznamuje jej svoje príkazy. A ja ich plním, lebo plniť ich je moja radosť. Ak príde čas, poviem snúbencovi svoje tajomstvo... a on ho prijme."
     "Ale Mária... aké slová nájdeš, aby si ho presvedčila? Budeš mať proti sebe lásku muža, Zákon a život."
     "Boh bude so mnou. Boh otvorí srdce môjho manžela svetlu... život stratí svoje ostne zmyslov a stane sa čistým kvietkom, ktorý bude šíriť vôňu milosrdnej lásky. Zákon... Anna, nehovor mi, že sa rúham. Ja si myslím, že Zákon sa ide práve zmeniť. Kto, myslíš, že ho zmení, keď je to Boží zákon? Iba jeden ho môže zmeniť. Boh. Čas je bližšie než sa nazdávate, hovorím vám. Lebo keď som čítala Daniela, zalialo ma veľké svetlo. Vychádzalo zo stredu môjho srdca a myseľ pochopila zmysel tajuplných slov. Sedemdesiat týždňov sa pre modlitby spravodlivých skráti. Zmení sa počet rokov? Nie. Proroctvo neklame. Mierou prorokovaného času však nebude obeh slnka, ale obeh mesiaca. Preto vám hovorím: 'Blízko je čas, keď budete počuť plač narodeného z Panny.' Ó, keby mi chcelo toto Svetlo, ktoré ma miluje a hovorí mi toľko veci, keby mi chcelo povedať, kde je tá šťastná, ktorá porodí Bohu Syna a svojmu ľudu Mesiáša! Bosá by som prešla celú zem, ani zima, ani mráz, ani prach, ani horúčava, ani šelmy, ani hlas by mi neprekážali, aby som prišla k nej a povedala jej: 'Dovoľ svojej služobnici a služobnici služobníkov Krista žiť pod tvojou strechou. Budem krútiť mlynom a lisom, daj ma za otrokyňu k mlynu, za pastierku k svojmu stádu, za práčku plienok tvojmu narodenému, daj ma do svojich kuchýň, daj ma k peciam... kam chceš, ale prijmi ma. Aby som ho videla! Aby som počula jeho hlas! Aby som videla jeho pohľad.' A keby ma nechcela, žila by som ako žobráčka pri jej dverách, z almužien a posmechov, pod šírym nebom a v horúčave, len aby som počula hlas dieťaťa Mesiáša a ozvenu jeho smiechu, a potom videla ho prechádzať okolo... A azda by som jedného dňa dostala od neho kus chleba ako almužnu... Ó, keby mi hlad sužoval útroby a cítila by som, že po toľkom pôste strácam vedomie, nejedla by som ten chlieb. Pritlačila by som si ho k srdcu ako vrecúško perál a bozkávala by som ho, aby som cítila vôňu Kristovej ruky. A už by som viac nebola hladná, ani by som necítila zimu, pretože ten dotyk by ma priviedol do extázy a zohrial by ma a nasýtil..." 
     "Ty by si mala byť Kristovou matkou, ty, ktorá ho tak veľmi miluješ! To preto chceš zostať pannou?"
     "Ó, nie! Som len bieda a prach. Neodvážim sa ani pozdvihnúť zrak k Sláve. A preto rada hľadím do svojho srdca, radšej než na dvojitý závoj, za ktorým pociťujem neviditeľnú prítomnosť Jahveho. Tam je hrozný Boh zo Sinaja. Tu, v sebe, vidím nášho Otca, láskavú tvár, ktorá sa na mňa usmieva a žehná ma, lebo som maličká ako vtáčatko, ktoré vietor dvíha bez toho, žeby cítil jeho váhu. A slabá ako steblo poľnej konvalinky, čo vie len kvitnúť a vydávať vôňu, a stavia proti vetru len silu svojej nežnej vône a čistoty. Boh, môj milujúci Vietor! Nie preto. Ale preto, že tomu, kto sa zrodí z Boha a z panny, Svätému Najsvätejšieho, sa môže páčiť iba to, čo bolo v nebi vybraté pre matku a čo mu na zemi bude hovoriť o nebeskom Otcovi - čistota. Keby o tomto uvažoval Zákon, keby rabíni, ktorí rozobrali jeho učenie do všetkých podrobností, obrátili svoju myseľ k vyšším obzorom, ponorili sa do nadprirodzeného a zanechali to ľudské a prospechárske, ktoré sledujú, a pritom zabúdajú na najvyšší cieľ svojho hľadania, museli by obrátiť svoje učenie na čistotu, aby ju Kráľ Izraela našiel pri svojom príchode. S olivovými ratolesťami Pokojamilovného, s palmami Víťaza rozhadzujte ľalie, ľalie, ľalie... Koľko krvi bude musieť preliať Spasiteľ, aby nás vykúpil! Koľko! Z tisícok a tisícok rán, ktoré Izaiáš videl na mužovi bolesti, padá ako rosa z pórovitej vázy dážď krvi. Nech táto božská krv nepadá tam, kde je znesväcovanie a rúhanie, ale do kalichov voňavej čistoty, ktoré ju budú prijímať a hromadiť, aby ju potom rozliali na chorých na duchu, na duševne malomocných, na tých, ktorí sú mŕtvi pre Boha. Prinášajte ľalie, prinášajte ľalie, aby ste osušili pot a slzy Krista nevinným šatom čistých kalichov! Prinášajte ľalie, prinášajte ľalie na oheň jeho horúčky mučeníka! Ó, kde bude tá ľalia, ktorá ťa ponesie? Kde bude tá, ktorá uhasí tvoj smäd? Kde tá, ktorá sa zafarbí tvojou krvou a bude umierať bolesťou, keď ťa uvidí umierať? Kde tá, ktorá bude plakať nad tvojím nehybným telom? Ó, Kriste! Kriste! Môj dych...!" 
     Mária zmĺkne v plači, celkom vyčerpaná.
     Anna chvíľu mlčí a potom pohnutým hlasom dojatej starostlivej ženy povie: "Máš ešte niečo, o čom by si ma mohla poučiť, Mária?"
     Mária precitne. Vo svojej pokore si iste myslí, že ju učiteľka napomína a povie: "Ó, odpusť! Ty si učiteľka, ja som úbohé nič. Ale tento hlas mi vystupuje zo srdca. Dávam si veľký pozor, aby som nehovorila. Ale ako rieka, ktorá nárazom vĺn trhá hrádze, tak ma teraz vzala a vyliala sa z brehov. Neposudzuj moje slová a umŕtvuj moju domýšľavosť. Tajomné slová by mali zostať v tajnej arche srdca, ktoré Boh vo svojej dobrotivosti požehnáva. Viem to. táto neviditeľná Prítomnosť je však taká príjemná, že som ňou úplne opojená... Anna, odpusť svojej malej služobnici!" 
     Anna si ju privinie k sebe a jej zvráskavená tvár sa chveje a leskne plačom. Slzy sa vpíjajú do vrások ako voda do zbrázdenej zeme. Stará učiteľka však nevyvolá úsmev, naopak, jej plač vzbudzuje tú najvyššiu úctu. 
     Mária je v jej náručí, tvárou na prsiach starej ženy, a takto sa všetko končí.