Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

60. Uzdravenie svokry Šimona Petra

     3. november 1944
     Peter hovorí Ježišovi: „Učiteľ, chcel by som ťa poprosiť, aby si prišiel do môjho domu. Neodvážil som sa ti to povedať minulú sobotu. Ale... chcel by som, aby si prišiel."
     „Do Betsaidy?"
     „Nie, tu... do domu mojej manželky, chcem povedať do jej rodného domu."
     „Prečo táto prosba, Peter?"
     „Ach... z mnohých dôvodov... a potom, dnes mi povedali, že moja svokra je chorá. Keby si ju chcel uzdraviť, azda..."
     „Dokonči, Šimon."
     „Chcel som povedať... keby si sa k nej ty priblížil, skončila by... áno, vlastne vieš, iné je počuť hovoriť o niekom a iné je vidieť a počuť ho, a ak sa ten človek potom uzdraví, vtedy..."
     „Vtedy aj nenávisť padne, chceš povedať."
     „Nie, nenávisť nie. Ale vieš... dedinu rozdeľujú mnohé postoje, a ona... nevie, komu dať za pravdu. Poď, Ježišu."
     „Idem. Poďme. Oznámte tým, čo čakajú, že k nim prehovorím z tvojho domu."
     Idú až po nízky dom, ešte nižší ako je Petrov v Betsaide. Tento je aj bližšie pri jazere, od ktorého je oddelený štrkovým pásom. Myslím, že počas búrok sa vlny trieštia na stenách tohto domu. Je to nízky dom, no veľmi rozľahlý, akoby ho obývali viacerí ľudia.
     V záhrade pred domom, smerom k jazeru, je len starý, hrčovitý vinič, rozpínajúci sa na jednoduchej pergole, a starý figovník, ktorý úplne ohli vetry, čo dujú od jazera. Strapatý vrcholec stromu sa zľahka dotýka stien domu a naráža na rámy okienok. Teraz sú zatvorené, aby chránili pred prudkým slnkom. Je tu len tento figovník, vinič a nízka studňa so zelenkavým múrikom.
     „Vojdi, Učiteľ.
     Ženy sú v kuchyni, niektoré opravujú siete a iné pripravujú jedlo. Pozdravia Petra, potom sa zmätené uklonia pred Ježišom a zvedavo ho pozorujú.
     „Pokoj tomuto domu. Ako sa má chorá?"
     „Hovor ty, veď si najstaršia nevesta," hovoria tri ženy štvrtej, ktorá si práve utiera ruky do spodku svojich šiat.
     „Má veľmi vysokú horúčku. Ukázali sme ju lekárovi, ale ten hovorí, že je stará na to, aby sa uzdravila, a že ak sa choroba dostane od kostí k srdcu a spôsobí horúčku, najmä v jej veku, zomiera sa na to. Už ani neje... Usilujem sa pripraviť jej dobré jedlo, aj teraz, vidíš, Šimon? Uvarila som jej polievku, ktorú má veľmi rada. Vybrala som najlepšiu rybu, vzala som ju od švagrov. Nemyslím si však, že ju bude môcť jesť... A potom... je taká nepokojná! Sťažuje sa, kričí, narieka, hreší..."
     „Buďte trpezliví, ako keby vám bola matkou, a budete mať zásluhy u Boha. Zaveďte ma ku nej."
     „Rabbi... Rabbi... neviem, či ťa bude chcieť vidieť. Nechce vidieť nikoho. Neodvážim sa jej povedať: 'Teraz ti privediem Rabbiho.'"
     Ježiš sa usmeje a nestráca pokoj. Obráti sa na Petra: „Rad je na tebe, Šimon. Si muž a najstarší zo zaťov, ako si mi povedal. Choď."
     Peter urobí veľavravnú grimasu a poslúchne. Prejde cez kuchyňu, vojde do izby a cez dvere, ktoré za sebou zatvorí, počujem, ako sa dohaduje s nejakou ženou. Vystrčí von hlavu a ruku a vraví: „Poď, Učiteľ. Poď rýchlo." A tichšie, skoro nezrozumiteľne dodá: „Prv než si to rozmyslí."
     Ježiš prejde svižne cez kuchyňu a dokorán otvorí dvere. Vzpriamený na prahu povie svoj láskavý a slávnostný pozdrav: „Pokoj s tebou." Vojde, hoci mu nik neodpovedal. Ide k nízkemu lôžku, na ktorom je vystretá malá ženička, celá šedivá, vyziabnutá, zmorená vysokou horúčkou, ktorá jej rozpaľuje prepadnuté líca.
     Ježiš sa skláňa nad lôžko a usmieva sa na starenku: „Cítiš sa zle?"
     „Umieram!"
     „Nie. Neumieraš. Môžeš uveriť, že ťa môžem uzdraviť?"
     „A prečo by si to urobil? Nepoznáš ma."
     „Pre Šimona, ktorý ma o to poprosil,... a aj pre teba, aby som doprial čas tvojej duši, aby videla a milovala Svetlo."   
     „Pre Šimona? Urobil by lepšie, keby... Ako to, že si Šimon spomenul na mňa?"
     „Lebo je lepší, ako si myslíš. Ja ho poznám a viem to. Poznám ho a som rád, že ho vyslyším."
     „Teda by si ma uzdravil? Už nezomriem?"
     „Nie, žena. Nateraz nezomrieš. Môžeš veriť vo mňa?"
     „Verím, verím. Stačí, keď nezomriem!"
     Ježiš sa znova usmeje. Vezme ju za ruku. Zvráskavená ruka s napuchnutými žilami sa stráca v Ježišovej ruke mladého muža. Ježiš sa vzpriami a nadobúda výzor, aký má, keď robí zázraky, a zvolá: „Buď uzdravená! Chcem to! Vstaň!" A pustí jej ruku. Ruka padne bez toho, aby starenka nariekala, zatiaľ čo predtým, hoci Ježiš uchopil ruku a pohol ňou veľmi opatrne, to sprevádzali jej stony.
     Krátka chvíľa ticha. Potom starenka silno vykríkne: „Ach, Bože otcov! Už mi nič nie je! Som uzdravená! Poďte! Poďte!" Pribehnú nevesty. „Aha, pozerajte sa!" vraví starenka. „Hýbem sa a už necítim bolesť! Ani nemám horúčku! Pozerajte sa, aká som svieža. A srdce už nie je ako kladivo kováča. Ó! Už nezomriem!" Ani jedno slovo pre Pána!
     Ale Ježiš si to nepripustí. Najstaršej z neviest vraví: „Oblečte ju, aby vstala. Už môže." A zamieri von.
     Šimon, pokorený, sa obráti na svokru: „Učiteľ ťa uzdravil. Nič mu nepovieš?"
     „Určite! Nemyslela som na to. Vďaka. Čo môžem urobiť, aby som sa ti poďakovala?"
     „Byť dobrá, veľmi dobrá. Lebo Večný bol k tebe dobrý. A ak ti to nebude veľmi na obtiaž, dovoľ mi odpočinúť si dnes v tvojom dome. V týždni som prešiel všetky blízke dediny a prišiel som dnes na svitaní. Som unavený."
     „Určite! Určite! Len zostaň, ak sa ti páči." V jej slovách však niet veľkého nadšenia.
     Ježiš si s Petrom, Ondrejom, Jakubom a Jánom idú sadnúť do záhrady.
     „Učiteľ!"
     „Peter môj?"
     „Hanbím sa."
     Ježiš urobí gesto, akoby povedal: „Nechaj to tak." Potom povie: „Nie je prvá a nebude ani posledná, čo necíti potrebu hneď sa poďakovať. Mne stačí, že dávam dušiam spôsob, ako sa spasiť. Robím si svoju povinnosť. Na nich je, aby si splnili svoju."  
     „Ach! Aj iní boli takí? Kde?"
     „Zvedavý Šimon! Ale chcem ťa upokojiť, aj keď nemám rád neužitočnú zvedavosť. V Nazarete. Pamätáš si na Sárinu mamu? Bola veľmi chorá, keď sme prišli do Nazareta a povedali nám, že dievčatko plakalo. Aby som z dievčaťa, ktoré je dobré a tiché, neurobil sirotu a zajtra nevlastnú dcéru, išiel som navštíviť ženu... chcel som ju uzdraviť... Ale ešte som ani nevkročil do domu, keď ma jej manžel a jeden z bratov vyháňali so slovami: 'Preč, preč! Nechceme mať ťažkosti so synagógou.' Pre nich, pre mnohých som už vzbúrenec... Predsa som ju však uzdravil... kvôli jej deťom. A Sáre, ktorá bola v záhrade, som povedal, keď som ju pohladkal: 'Uzdravím tvoju mamu. Choď domov. Už neplač.' A žena sa uzdravila presne v tej chvíli a dievčatko jej o tom povedalo, aj otcovi a strýkovi... A potrestali ju za to, že sa rozprávala so mnou. Viem to, lebo dievčatko bežalo za mnou, keď som odchádzal z dediny... Na tom však nezáleží."
     „Ja by som jej vrátil chorobu."
     „Peter!" Ježiš je prísny. „Toto učím teba a ostatných? Čo si počul na mojich perách, odkedy si ma prvýkrát počul? O čom som vždy hovoril ako o prvej podmienke, aby ste boli mojimi pravými učeníkmi?"
     „To je pravda, Učiteľ. Som naozaj hlupák. Odpusť mi. Ale... nemôžem zniesť, že ťa nemilujú!"
     „Ach, Peter! Uvidíš inú nelásku! Zažiješ toľko prekvapení, Peter! Ľudia, ktorými takzvaný 'svätý' svet pohŕda ako verejnými hriešnikmi, budú príkladom pre svet, ktorý však nebudú nasledovať tí, čo nimi pohŕdajú. Pohania budú medzi mojimi najvernejšími. Neviestky, ktoré sa stanú čisté vôľou a pokáním. Hriešnici, ktorí sa napravia..."
     „Počuj, to, že sa napraví hriešnik... to ešte môže byť. Ale neviestka a verejný hriešnik...!"
     „Ty tomu neveríš?"
     „Ja nie."
     „Mýliš sa, Šimon. Aha, tvoja svokra prichádza k nám."
     „Učiteľ... prosím ťa, aby si si prisadol k môjmu stolu."
     „Vďaka, žena. Nech ti to Boh odplatí."
     Vchádzajú do kuchyne, sadnú si k stolu a starenka obsluhuje mužov, štedro rozdeľuje rybu v polievke, aj upečenú. „Nemám iné ako toto," ospravedlňuje sa. A aby nevyšla z cviku, povie Petrovi: „Príliš veľa robia tvoji švagrovia sami, odkedy si odišiel do Betsaidy! Keby to aspoň poslúžilo tomu, že moja dcéra bude bohatšia... Počúvam však, že dosť často tam nie si a nelovíš." 
     „Nasledujem Učiteľa. Bol som s ním v Jeruzaleme a v sobotu som s ním. Nestrácam čas hýrením."
     „Ale nezarábaš. Ak už chceš robiť sluhu prorokovi, urobil by si lepšie, keby si sa sem znova presťahoval. Aspoň, toto chúďa, moja dcéra, bude mať príbuzných, ktorí ju nakŕmia, zatiaľ čo ty budeš robiť svätého."
     „Nehanbíš sa takto hovoriť pred ním, ktorý ťa uzdravil?"
     „Ja nekritizujem jeho. On si robí svoje remeslo. Kritizujem teba, lebo si darmožráč. Aj tak nebudeš nikdy ani prorokom, ani kňazom. Si nevzdelanec a hriešnik, veľká nula."
     „Máš šťastie, že je tu on, ináč..."
     „Šimon, tvoja svokra ti dala dobrú radu. Môžeš loviť aj odtiaľ. Aj predtým si lovil v Kafarnaume, podľa toho, čo počúvam. Môžeš sa vrátiť aj teraz."
     „A znova tu bývať? Ale Učiteľ, ty ne..."
     „Buď pokojný, Peter môj. Ak ty budeš tu, budeš na jazere alebo so mnou. Teda čo na tom záleží, byť či nebyť v tomto dome?" Ježiš položil Petrovi ruku na plece a zdá sa, že jeho pokoj prechádza na rozčúleného apoštola.
     „Máš pravdu. Máš vždy pravdu. Urobím to. Ale... čo títo?" a ukazuje na Jána a Jakuba, svojich spoločníkov.
     „Nemôžu prísť aj oni?"
     „Ach! Náš otec a predovšetkým mama budú šťastní, keď sa dozvedia, že sme ti dali prednosť pred nimi. Nebudú robiť prekážky."
     „Možno príde aj Zebedej," vraví Peter.
     „Je to viac ako pravdepodobné. A s ním ďalší. Prídeme, Učiteľ, určite prídeme."
     „Je tu Ježiš z Nazareta?" pýta sa akési dieťa, ktoré sa zjaví vo vchode.
     „Je tu. Poď ďalej."
     Vchádza dieťa, v ktorom spoznávam jedno z tých, čo boli pri prvých videniach v Kafarnaume. Je to to dieťa, ktoré sa skotúľalo Ježišovi pod nohy a sľúbilo, že bude dobré... aby mohlo jesť v raji med.
     „Poď, malý priateľu," vraví Ježiš.
     Chlapča, trochu vystrašené z toľkých ľudí, čo naň hľadia, sa napokon osmelí a beží k Ježišovi. Ten ho objíme, posadí si ho na kolená a dá mu na kúsku chleba zo svojej ryby.
     „Pozri, Ježiš. Toto je pre teba. Aj dnes mi ten človek povedal: 'Je sobota. Zanes to Rabbimu z Nazareta a povedz svojmu priateľovi, aby sa za mňa modlil.' On vie, že si môj priateľ!" Dieťa sa šťastne smeje a ujedá si chlieb s rybou.
     „Výborne, malý Jakub! Povieš tomu človeku, že moje modlitby zaň vystupujú k Otcovi."
     „Je to pre chudobných?" opýta sa Peter.
     „Áno."
     „Je to stále ten zvyčajný dar? Pozrime sa."
     Ježiš odovzdá tašku. Peter vysype mince a počíta. „Stále tá istá veľká suma! Kto však je ten človek? Povedz, chlapče. Kto je to?"
     „Nesmiem to povedať, a tak to nepoviem."
     „Aký silný! No, buď dobrý a dám ti ovocie."
     „Nepoviem to, ani keď mi budeš ubližovať, ani keď ma budeš hladkať."
     „Počujte, aký to má jazyk!"
     „Jakub má pravdu, Peter. Dodrží slovo, ktoré dal. Nechaj ho na pokoji."
     „Ty, Učiteľ, vieš, kto je ten človek?"
     Ježiš neodpovie. Venuje sa dieťaťu, ktorému podáva ďalší kúsok pečenej ryby, starostlivo očistenej od kostí. Peter však nalieha a Ježiš musí odpovedať: „Šimon, ja viem všetko."
     „A my to nemôžeme vedieť?"
     „A ty sa nikdy nevyliečiš zo svojej chyby?" Ježiš vyčíta, ale usmieva sa. A dodá: „Skoro sa to dozvieš. Lebo ak zlo by chcelo zostať ukryté, a nemôže také vždy zostať, tak dobro, aj keď chce zostať utajené, aby malo zásluhy, bude jedného dňa odhalené na slávu Boha, ktorého prirodzenosť zažiari v jednom jeho synovi. Prirodzenosť Boha – láska. A ten to pochopil, lebo miluje svojho blížneho. Choď, Jakub. Odnes tomu človeku moje požehnanie."
     Takto sa končí videnie.