Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

48. Ján a Jakub referujú Petrovi o stretnutí s Mesiášom

     12. október 1944
     Veľmi pokojné svitanie nad Galilejským morom. Obloha a voda sa trblietajú ružovkastými tónmi. Podobajú sa svitu, ktorý nesmelo vyžaruje spomedzi múrov malých záhradiek dedinky pri jazere. Záhradiek, z ktorých sa dvíhajú a vykúkajú rozstrapatené a zahmlené koruny ovocných stromov, akoby sa chceli zrútiť na uličky. 
     Dedinka sa práve zobúdza. Zopár žien kráča k studni alebo ide prať k nádrži na pranie, niekoľkí rybári vykladajú koše rýb a s krikom vyjednávajú s obchodníkmi, ktorí sa sem zovšadiaľ poschádzali, alebo si odnášajú ryby domov. Povedala som dedinka, ale nie je taká malá. Je skôr učupená, aspoň na tom konci, ktorý vidím, ale je rozľahlá, z väčšej časti roztiahnutá pozdĺž jazera. 
     Ján sa vynára z jednej z uličiek a náhlivo kráča k jazeru. Jakub ide za ním, ale omnoho pokojnejšie. Ján sa pozerá na loďky, ktoré už dorazili na breh, ale nevidí tú, ktorú hľadá. Vidí ju ešte niekoľko stoviek metrov od brehu, pripravenú na pristávací manéver, a s rukami na ústach silno kričí tiahle "o-hé!", čo bude určite používaný pokrik. A keď zbadá, že ho počuli, zoširoka máva rukami na pokyn: "Poďte, poďte."
     Ktovie, čo si myslia ľudia v loďke. Silnejšie zaberú veslami a loďka sa plaví rýchlejšie ako s plachtou, ktorú sťahujú, azda preto, aby prišli rýchlejšie. Keď sú zo desať metrov od brehu, Ján viac nečaká. Vyzlečie si plášť i dlhý odev, odhodí ich na štrkovitý breh, vyzuje si sandále, nadvihne si spodný odev a pridržiava si ho rukou takmer pri slabinách. Schádza do vody v ústrety tým prichádzajúcim. 
     "Hej vy dvaja, prečo ste neprišli?" opýta sa Ondrej. Zamračený Peter nepovie nič.
     "A ty si prečo nešiel so mnou a s Jakubom?" otázkou odpovedá Ján Ondrejovi.
     "Odišiel som na ryby. Nemôžem strácať čas. Ty si zmizol s tým človekom..." 
     "Naznačoval som ti, aby si prišiel. Je to on. Keby si počul, aké slová...! Boli sme s ním celý deň a dlho do noci. Teraz sme vám prišli povedať: 'Poďte!'"
     "Je to naozaj on? Si si tým istý? Vtedy sme ho ledva zazreli, keď nám ho ukázal Krstiteľ."
     "Je to on. Nepoprel to."
     "Ktokoľvek môže povedať to, čo mu vyhovuje, aby zaimponoval ľahkoverným. Nie je to prvýkrát...," zamrmlal nespokojný Peter.
     "Ach, Šimon, nehovor tak! Je to Mesiáš! Vie všetko! Počuje ťa!" Jánovi spôsobia bolesť a skľúčenosť slová Šimona Petra.
     "Len aby! Mesiáš! A ukáže sa práve tebe, Jakubovi a Ondrejovi! Trom úbohým nevzdelancom! Príde úplne iný Mesiáš! A počuje ma! Ale, chudák chlapec! Prvé jarné slnko ti ublížilo. Choď, poď robiť. To bude lepšie. A nechaj bájky." 
     "Je to Mesiáš, hovorím ti. Ján hovoril sväté veci, ale tento hovorí ako Boh. Ten, kto nie je Kristus, nemôže hovoriť podobné slová." 
     "Šimon, ja nie som chlapec. Mám svoje roky a som pokojný a premýšľam. To vieš. V tých hodinách, keď sme boli s Božím Baránkom, som málo rozprával, ale veľa počúval a hovorím ti, že to naozaj môže byť len Mesiáš. Prečo neuveriť? Prečo to nechcieť uveriť? Ty tak môžeš urobiť, lebo si ho nepočul. Ale ja verím. Sme úbohí a nevzdelaní? Hovorí, že prišiel, aby ohlasoval dobrú zvesť o Božom kráľovstve, o kráľovstve pokoja chudobným, pokorným, skôr malým ako veľkým. Povedal: 'Veľkí majú už svoje slasti. Nezávideniahodné slasti v porovnaní s tými, ktoré prinášam ja. Veľkí majú už spôsob, ako dospieť k pochopeniu samou silou vzdelania. Ale ja prichádzam k »malým« Izraela a sveta, k tým, čo plačú a dúfajú, k tým, čo hľadajú svetlo a sú lační po pravej manne. Učenci im nedajú svetlo a pokrm, ale iba ťarchy, temnoty, reťaze a pohŕdanie. Ja volám »malých«. Prišiel som, aby som prevrátil svet. Lebo znížim to, čo sa teraz drží vysoko, a povýšim to, čím sa teraz pohŕda. Kto chce pravdu a pokoj, kto chce večný život, nech príde ku mne. Kto miluje svetlo, nech príde. Ja som svetlo sveta.' Nepovedal to takto, Ján?" Jakub rozprával pokojne, ale s pohnutím. 
     "Áno. A povedal: 'Svet ma nebude milovať. Veľký svet, lebo ho skazilo zlo a modloslužobné obchody. Svet ma nebude chcieť. Lebo syn temnoty nemiluje svetlo. Ale zem nie je utvorená len z veľkého sveta. Sú na nej tí, ktorí, aj keď sú pomiešaní vo svete, nie sú zo sveta. Sú tu niektorí, čo sú zo sveta, lebo tam boli uväznení ako ryby v sieti,' povedal presne takto, lebo sme sa rozprávali na brehu jazera a on ukazoval na siete plné rýb, ktoré ťahali na breh. Ba povedal: 'Vidíte. Ani jedna z tých rýb nechcela padnúť do siete. Ani ľudia by úmyselne nechceli padnúť za korisť Mamone. Ani tí najhorší, lebo tí vo svojej pýche, ktorá ich oslepuje, si myslia, že majú právo robiť to, čo robia. Ich pravým hriechom je pýcha. Z neho sa rodia všetky ostatné. Ale tí, ktorí nie sú úplne zlí, ešte väčšmi nechcú patriť Mamone. Ale tam klesajú pre ľahostajnosť a pre ťarchu, ktorá ich ťahá na dno, a tou je Adamov hriech. Ja som prišiel odstrániť tento hriech a dať - v očakávaní hodiny vykúpenia - takú silu tým, čo uveria vo mňa, ktorá je schopná vyslobodiť ich z puta, čo ich drží, a oslobodiť ich, aby išli za mnou, za Svetlom sveta.'"
     "Ak teda naozaj takto povedal, treba ísť ihneď za ním." Peter so svojimi úprimnými reakciami, ktoré sa mi tak veľmi páčia, sa ihneď rozhodol a už koná. Ponáhľa sa dokončiť vykladanie, lebo medzitým sa loďka doplavila k brehu. Pomocníci ju vytiahli takmer na súš a vyložili siete, povrazy a plachtu. "A ty, hlúpy Ondrej, prečo si nešiel s nimi?" 
     "Ale... Šimon! Ty si mi vyčítal, prečo som nepresvedčil týchto, aby išli so mnou... Celú noc si hundral a teraz mi vyčítaš, že som nešiel...?!"
     "Máš pravdu... Ale ja som ho nevidel... ty však áno... a musel si vidieť, že nie je taký ako sme my... Bude mať v sebe čosi príťažlivé...!"
     "Ach, áno!" hovorí Ján. "Má takú tvár! Má také oči! Však, Jakub, aké oči?! A hlas...! Ach, aký hlas! Keď rozpráva, zdá sa ti, že snívaš o raji."
     "Rýchlo, rýchlo. Poďme ho nájsť. Vy (hovorí pomocníkom) odneste všetko k Zebedejovi a povedzte mu, aby to dokončil. My sa vrátime dnes večer na rybolov." 
     Všetci sa obliekajú a odchádzajú. Peter sa však po pár krokoch zastaví, uchopí Jána za rameno a opýta sa: "Povedal si, že vie všetko a že všetko počuje...?"
     "Áno. Predstav si, že keď sme videli spln, povedali sme: 'Ktovie, čo robí Šimon?' On povedal: 'Práve hádže sieť a nevie sa uspokojiť, že musí robiť sám, lebo vy ste nevyplávali s druhou loďkou, v taký večer s dobrým úlovkom... Nevie, že onedlho už bude loviť inými sieťami a inú korisť.'"
     "Milosrdenstvo Božie! Je to naozaj pravda! Teda počul tiež..., že som ho skoro považoval za luhára... Nemôžem ísť za ním." 
     "Ach, je taký dobrý! Určite vie, že si tak zmýšľal. To už vedel. Lebo keď sme od neho odchádzali a vraveli sme, že ideme k tebe, povedal: 'Choďte. Ale nenechajte sa premôcť prvými posmešnými slovami. Kto chce ísť so mnou, musí sa vedieť povzniesť nad výsmechom sveta a nad zákazmi príbuzných. Lebo ja som nad krvou a spoločnosťou a víťazím nad nimi. A kto je so mnou, tiež zvíťazí naveky.' Povedal tiež: 'Nebojte sa rozprávať bez strachu. Ten, ktorý vás počuje, príde, lebo je to človek dobrej vôle.'" 
     "Tak povedal? Tak idem. Hovor, hovor ešte o ňom, kým ideme. Kde je?"
     "V chudobnom dome, asi u svojich priateľov."
     "Ale je chudobný?"
     "Robotník z Nazareta. Tak povedal."
     "A ako žije teraz, keď už nepracuje?"
     "Nepýtali sme sa ho. Azda ho vydržujú príbuzní."
     "Bolo by dobré priniesť ryby, chlieb, ovocie..., niečo. Ideme sa vypytovať rabína, prečo a ako, a viac než rabína, s prázdnymi rukami...! Naši rabíni to nechcú takto..."
     "Ale on chce. Jakub a ja sme mali pri sebe iba dvadsať denárov a ponúkli sme mu ich, ako je zvykom u rabínov. Nechcel ich. Ale keď sme naliehali, povedal: 'Boh vám ich vráti v požehnaniach chudobných. Poďte so mnou.' A hneď ich rozdelil chudákom, o ktorých vedel, kde bývajú. A nám, keď sme sa ho pýtali: 'A pre seba, Učiteľ, si neodložíš nič?' odpovedal: 'Radosť z toho, že konám Božiu vôľu a slúžim na jeho slávu.' My sme tiež povedali: 'Ty nás povolávaš, Učiteľ. Ale my všetci sme chudobní. Čo ti máme priniesť?' Odpovedal s úsmevom, ktorý naozaj dáva pocítiť raj: 'Chcem od vás veľký poklad'; a my: 'Ale ak nemáme nič?' A on: 'Máte poklad zo siedmich názvov, ktorý môže mať aj najbiednejší človek, a najbohatší kráľ ho nemusí vlastniť. Ten máte a ten chcem. Počujte jeho názvy: láska, viera, ochota, čistý úmysel, miernosť, úprimnosť, obetavosť. To chcem od toho, kto ma nasleduje, iba toto. A vy to máte. Tento poklad spí ako semeno pod zimnou hrudou, ale slnko mojej jari mu dá urodiť sedemnásobný klas.' Tak povedal."
     "Ach, to ma ubezpečuje, že je skutočný Rabbi, sľubovaný Mesiáš. Nie je tvrdý k chudobným, nežiada peniaze... To už stačí, aby sa volal Boží Svätý. Poďme spokojne."
     A všetko sa končí.