Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

33. Uspávanka Panny Márie

     28. november 1944
     Dnes ráno som mala nežný budíček. Keď som sa prebrala z driemot, začula som veľmi čistý hlas nežne spievať pomalú uspávanku. Bola naozaj pomalá a starodávna a pripomínala mi vianočnú koledu. Počúvala som jej motív a hlas, ktorý ma svojím vlnením stále väčšmi napĺňal šťastím a rozjasňoval myseľ. Napokon sa úplne rozjasnila a pochopila som. Povedala som: "Zdravas', Mária, milosti plná!", lebo to spievala Mamička. A ona mi povedala: "Aj ja ťa zdravím, Mária. Poď a buď šťastná!" A začala spievať hlasnejšie. 
     A zbadala som ju. V betlehemskom dome, v jej izbe, ako práve kolíše Ježiša, aby ho uspala. V izbe boli Máriine krosná a šitie. Vyzeralo to, akoby prerušila prácu, aby nakojila Dieťa, prebalila ho, lepšie povedané prezliekla ho, lebo už to bolo niekoľkomesačné Dieťa, povedala by som šesť, najviac osem mesiacov, a že chce opäť pokračovať v práci, keď Dieťa zaspí.
     Chýlilo sa k večeru. Súmrak už takmer úplne padol a zanechal na pokojnej oblohe zlaté chumáčiky. Stáda sa vrátili do ohrád a na rozkvitnutej lúke si ešte naposledy uhryzovali z trávy, bľačali a dvíhali svoje papuľky. 
     Dieťa zaspávalo ťažko. Vyzeralo trochu nepokojné, akoby mu išli zúbky alebo ho trápila nejaká iná detská "boľačka". 
     Napísala som pieseň na kúsok papiera, ako sa mi dalo v šere nastávajúcej rannej hodiny, a teraz ju tu prepisujem:

        "Zlaté obláčiky - vyzeráte ako stáda Pánove.
        Na rozkvitnutej lúke - sa pasie a pozerá iné stádo.
        Ale i keby som mala všetky stáda - jestvujúce na zemi,
        mojím najdrahším baránkom - budeš vždy len ty...
               Hajaj, búvaj, spinkaj, buvinkaj...
               A už neplačkaj...

        Na nebi hľadia - a žiaria tisícky hviezd.
        Nech len už neplačú - tvoje nežné zreničky.
        Tvoje zafírové očká - sú hviezdami môjho srdca.
        Tvoj plač je mojou bolesťou! - Och, už neplač...
               Hajaj, búvaj, spinkaj, buvinkaj...
               A už neplačkaj...

        Všetci žiariví anjeli - čo sú v raji,
        pletú veniec tebe, nevinnému - aby sa tešili z tvojho pohľadu.
        Ale ty plačeš. Chceš mamičku. - Chceš mamičku, mamičku...
        aby pri tebe spievala uspávanku. - Uspávanku, uspávanku...
               Hajaj, búvaj, spinkaj, buvinkaj...
               A už neplačkaj...

        A keď nebo zružovie - lebo už znova svitá,
        mamička je stále s tebou - aby si neplakal. 
        Keď sa prebudíš, zvoláš: 'Mamička!' - 'Synáčik!' poviem ja
        a s bozkom lásky a život - i s mliekom ti dám...
               Hajaj, búvaj, spinkaj, buvinkaj...
               A už neplačkaj...

        Bez mamičky nemôžeš byť - aj keď snívaš o nebi.
        Poď, poď! Pod závojom - tam mi zaspíš.
        Prsia moje budú tvojou poduškou - náručie kolískou.
        Len sa ničoho neboj - veď som tu s tebou...
               Hajaj, búvaj, spinkaj, buvinkaj...
               A už neplačkaj...

        A s tebou navždy zostanem - veď si život môjho srdca...
        On už spí... ako kvietok - ležiaci na hrudi...
        On už spí... tak buďte ticho! - azda vidí Otca, Svätého...
        Ten pohľad osuší slzy - môjho sladkého Ježiša...
               Už hajá, búva, spinká, buvinká...
               A už neplačká..."

     Vypovedať pôvab tohto výjavu nie je možné. Je to len matka, ktorá kolíše dieťa. Ale to je táto matka a toto Dieťa! Môžete si len pomyslieť, koľko nežnosti, koľko lásky, koľko čistoty a koľko neba je v tejto nenápadnej, ale grandiózne ľúbeznej scéne. Potešuje ma spomienka na ňu, na ktorej potvrdenie zostáva melódia, ktorú si opakujem. Aby ste ju mohli počuť aj vy. Ale ja nemám Máriin prečistý strieborný hlas, panenský hlas Panny...! A bude sa to podobať zachrípnutému malému verklíku. To nič. Urobím, čo budem môcť. Aká by to bola pekná koleda, keby sa spievala pri vianočných jasliach!
     Mamička najprv pomaly kolísala drevenú kolísku. Keď videla, že Ježiš sa neutíšil, vzala ho k sebe, sadla si k otvorenému oknu vedľa kolísky a jemne ho hojdala v rytme spevu. Uspávanku opakovala dvakrát, až kým malý Ježiš nezavrel očká, otočil hlavičku k materským prsiam a takto zaspal, s tváričkou pritlačenou k teplým prsiam, jedna rúčka pri svojom ružovom líčku opretá na nich a druhá mu voľne padala do lona. Máriin závoj zakrýval sväté Dieťa.
     Potom Mária vstala a s nesmiernou starostlivosťou uložila svojho Ježiša do kolísky. Prikryla ho prikrývkami, rozprestrela závoj, aby ho ochránila od múch a prievanu a zostala kontemplovať svoj spiaci Poklad. Usmievala sa, mierne sklonená, blaženým úsmevom. Jednu ruku si držala na srdci, druhou sa opierala o kolísku, pripravená pohojdať ju, keby azda hrozilo, že sa Dieťa prebudí. Súmrak a ticho padali na zem a vnikali do panenskej izby.
     Aký pokoj! Aká krása! Som z toho blažená!
     Nie je to veľkolepé videnie a azda sa bude považovať za neužitočné v tom množstve ostatných videní, lebo nezjavuje nič zvláštne. Viem to. Ale pre mňa je to veľká milosť a také si ho budem pamätať, lebo mi očisťuje a upokojuje ducha a napĺňa ho láskou, akoby bol znovu stvorený v rukách Mamičky. Myslím, že v tomto zmysle sa bude páčiť aj vám. My sme "deti". Tak je to lepšie! Páčime sa Ježišovi. Ostatní, učení a komplikovaní, nech si myslia, čo chcú, a nech o nás hoci hovoria "detinskí". My sa o to nestaráme, však?