Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

21. Máriin príchod do Hebronu a jej stretnutie s Alžbetou (Lk 1, 40-55)

     1. apríl 1944
     Som v hornatom kraji. Nie sú to vysoké hory, ale ani nie pahorky. Majú už vrcholy a chrbty ozajstných hôr, aké možno vidieť v našich toskánsko-umbrijských Apeninách. Vegetácia je bujná a nádherná, lebo vody, čo udržiava pasienky zelené a ovocné sady úrodné, je tu hojne. V takmer všetkých sadoch pestujú jablone, figovníky a okolo domov vinič. Pokiaľ ide o ročné obdobie, musí to byť na jar, lebo strapce hrozna sú už naliate ako bobule viky a na jabloniach už odkvitli kvety a vyzerajú ako zelené guľôčky. A na koncoch konárov figovníkov sa už objavujú prvé plody, síce ešte v zárodkoch, ale už pekne tvarované. Lúky sú ozajstným mäkkým kobercom tisícich farieb. Pasú sa alebo odpočívajú na nich ovce, biele škvrny na trávnatom smaragde. 
     Mária stúpa so svojím somárikom po dosť dobrej ceste, ktorá bude asi hlavnou hradskou. Stúpa, pretože celkom pekná dedina je položená vyššie. Môj vnútorný poradca mi vraví: "Toto miesto je Hebron." Vy ste mi hovorili o hornatom kraji. Neviem, čo robiť. Mne je označené týmto menom. Neviem, či Hebron je celá oblasť, alebo Hebron je dedina. Takto to počujem a takto hovorím.
     Mária vchádza do dediny. Ženy vo dverách - chýli sa k večeru - pozorujú príchod cudzinky a hovoria o tom medzi sebou. Sledujú ju očami a neuspokoja sa, kým ju nevidia zastaviť sa pred jedným z najkrajších domov postavených uprostred obce. Vpredu je zeleninová záhrada a vzadu a okolo domu dobre udržovaný ovocný sad. Ten sa v kopci mení na stúpajúcu a klesajúcu rozľahlú lúku. Na jej konci je už les s vysokými stromami, za ktorými neviem čo je. Pozemok je ohradený plotom z divokých ostružín alebo šípových ruží. Nerozoznám ich dobre, pretože, ako viete, kvety a konáre týchto tŕnistých kríkov sa veľmi podobajú, a kým nie sú na nich plody, dá sa ľahko pomýliť. Pred domom, na strane obrátenej do dediny, je pozemok ohradený bielym múrikom, na ktorom sa popínajú konáre skutočných ružových kríkov, nateraz bez kvetov, ale už s púčikmi. Uprostred je zavretá železná brána. Vidno, že je to dom váženej a zámožnej osobnosti obce, lebo všetko v ňom poukazuje ak nie na bohatstvo a prepych, tak určite na blahobyt. Dom je v peknom poriadku. 
     Mária zosadne zo somárika a priblíži sa k bráne. Pozerá sa pomedzi mreže, ale nevidí nikoho. Pousiluje sa, aby ju počuli. Nejaká ženička, najzvedavejšia zo všetkých, prišla k nej a ukazuje jej čudné zariadenie, ktoré slúži ako zvonček. Sú to dva kúsky kovu nasadené na akúsi rovnovážnu tyčku, spojenú s povrazom. Keď sa potiahne za povraz, kovové doštičky udierajú do seba a vydávajú zvuk ako zvonček alebo gong.
     Mária potiahne za povraz, ale tak jemne, že zvonček vydá len ľahučký cengot, ktorý nikto nepočuje. Nato sa starenka s výrazným nosom, ostrou bradou a s jazykom, ktorý vydá za desať naraz, zavesí na povraz a ťahá, ťahá a ťahá. Zvonenie, ktoré by zobudilo aj mŕtveho. "Tak sa to robí, žena. Ako chcete ináč, aby vás počuli? Viete, Alžbeta je už stará a starý je i Zachariáš. A teraz nielenže je hluchý, ale aj nemý. Starí sú aj obidvaja sluhovia, viete? Už ste tu boli niekedy? Poznáte Zachariáša? Ste..." 
     Vynorí sa krívajúci starček, aby zachránil Máriu pred záplavou informácií a otázok. Bude to asi záhradník alebo roľník, lebo má v ruke motyčku na pletie a okolo pásu má uviazaný krivý záhradnícky nôž. Otvorí a Mária vstúpi, poďakuje sa starenke, ale... fíha, nechá ju bez odpovede. Aké sklamanie pre zvedavú!
     Sotva je Mária vnútri, povie: "Som Mária Joachima a Anny z Nazareta. Sesternica vašich pánov." 
     Starček sa ukloní, pozdraví a zavolá: "Sára, Sára!" Opäť otvorí bráničku, aby mohol vojsť oslík, ktorý zostal vonku, pretože Mária, aby sa zbavila dotieravej starenky, vkĺzla dovnútra veľmi rýchlo a záhradník rovnako šikovne ako ona zavrel bráničku pred nosom kmotry. A pokým necháva vojsť oslíka, vraví: "Ó, veľké šťastie a veľké nešťastie v tomto dome! Nebesia dali neplodnej dieťa, nech je zvelebený za to Najvyšší! Ale Zachariáš sa vrátil asi pred siedmimi mesiacmi z Jeruzalema nemý. Dorozumieva sa posunkami a písaním. Vedeli ste to azda? Moja pani po vás toľko túžila uprostred tejto radosti i bolesti! Stále o vás rozprávala so Sárou a vravela: 'Keby som tak mala pri sebe svoju malú Máriu! Keby bola ešte v chráme! Poslala by som Zachariáša, aby ju priviedol. Ale teraz si Pán želal, aby sa stala ženou Jozefa z Nazareta. Iba ona by ma utešila v tejto bolesti a pomohla by mi modliť sa k Bohu, pretože ona je taká dobrá. A v chráme ju všetci oplakávajú. Na posledné sviatky, keď som išla so Zachariášom naposledy do Jeruzalema, aby som sa poďakovala Bohu, že mi daroval dieťa, jej učiteľky mi povedali: »Od tej doby, čo Máriin hlas už neznie v týchto múroch, chrám ako keby stratil cherubínov Slávy.«' Sára! Sára! Moja žena je trochu nahluchlá. Len poď, poď, ja ťa zavediem."
     Miesto Sáry sa však hore na schodoch, ktoré vedú po jednej strane domu, vynorí veľmi staručká žena, celá vráskavá s veľmi prešedivenými vlasmi, ktoré boli kedysi čierne, lebo mihalnice a obočie má čierne ešte doteraz. O tom, že bola tmavovláskou, jasne svedčí farba jej pleti. Jej výrazný požehnaný stav, napriek širokým a voľným šatám, zvláštne kontrastuje s jej viditeľne pokročilým vekom. Pozerá sa a zacláňa si oči rukou. Spoznáva Máriu. Zodvihne ruky k nebu s prekvapeným a radostným "ó!" a ponáhľa sa v ústrety Márii, ako len vládze. Aj Mária, ktorá sa vždy pohybuje pokojne, sa teraz rozbehne svižne ako srnka a dostane sa k spodnej časti schodov naraz s Alžbetou. Mária si veľmi srdečne privinie k srdcu svoju sesternicu, plačúcu od radosti, že ju vidí. 
     Zostanú chvíľu v objatí a potom sa Alžbeta vymaní a vydá zo seba "ach", ktoré je zmesou bolesti a radosti. Položí si ruky na zväčšené brucho. Skloní tvár a striedavo bledne a červená sa. Mária i sluha vystrú ruky, aby ju podopreli, pretože sa zapotácala, akoby jej bolo zle.
     Ale Alžbeta po krátkom sústredení pozdvihne svoju rozžiarenú tvár, že pôsobí celkom omladnutá. Hľadí na Máriu s úsmevom a s úctou, akoby videla anjela, potom sa hlboko ukloní na pozdrav a vyriekne: "Požehnaná si medzi všetkými ženami! A požehnaný plod tvojho života! (Vraví takto: dve jasne oddelené vety.) Čím som si zaslúžila, že ku mne, tvojej služobnici, prichádza matka môjho Pána? Hľa, pri zvuku tvojho hlasu sa od radosti zachvelo dieťa v mojom lone a keď som ťa objala, Duch Pánov vyjavil môjmu srdcu veľkú pravdu. Blahoslavená si, lebo si uverila, že Bohu je možné aj to, čo sa ľudskej mysli javí ako nemožné! Požehnaná si, lebo svojou vierou umožňuješ, aby sa splnili veci, ktoré predpovedal Pán a proroci pre túto dobu! Požehnaná si pre spásu, ktorú splodíš Jakubovmu rodu! Požehnaná si, lebo si priniesla svätosť môjmu synovi, ktorý, cítim, poskakuje od radosti v mojom lone ako jasajúce kozliatko, lebo cíti, že je vyslobodený z ťarchy hriechu a povolaný byť tým, ktorý predchádza, posvätený pred vykúpením od Svätého, ktorý rastie v tebe!" 
     Mária so slzami stekajúcimi ako perly z usmievajúcich sa očí k ústam, tiež usmiatym, s tvárou pozdvihnutou k nebu a aj s rukami pozdvihnutými v postoji, ktorý neskôr toľkokrát zaujme jej Ježiš, zvolá: "Velebí moja duša Pána" a pokračuje v chválospeve tak, ako nám bol zanechaný* *(Lk 1, 46-55). Na konci pri verši "ujal sa Izraela, svojho služobníka..." si skríži ruky na hrudi, sklonená si pokľakne na zem a klania sa Bohu.
     Sluha, ktorý sa prezieravo vytratil, keď videl, že Alžbeta sa už cíti dobre, ba zdôveruje sa so svojimi myšlienkami Márii, vracia sa zo záhrady s dôstojným starcom s úplne bielymi vlasmi i bradou, ktorý už z diaľky veľkými gestami a hrdelnými zvukmi zdraví Máriu. 
     "Prichádza Zachariáš," vraví Alžbeta a dotkne sa ramena Panny pohrúženej do modlitby. "Môj Zachariáš je nemý. Boh ho potrestal, pretože neuveril. Poviem ti o tom neskôr. Ale teraz dúfam v Božie odpustenie, lebo si prišla ty. Ty, plná milostí."
     Mária sa zodvihne a kráča v ústrety Zachariášovi. Ukloní sa pred ním až po zem a pobozká okraj jeho bieleho rúcha, ktoré mu splýva až po zem. Odev je veľmi široký, v páse stiahnutý širokým vyšívaným opaskom.
     Zachariáš ju privíta posunkami a obaja spolu podídu k Alžbete. Všetci vojdú do priestrannej, veľmi pekne upravenej miestnosti na prízemí. Posadia tam Máriu a dajú jej priniesť šálku čerstvo nadojeného mlieka - ešte má penu - a malé koláče.
     Alžbeta dáva príkazy slúžke, ktorá sa konečne objaví so zamúčenými rukami a vlasmi ešte belšími než v skutočnosti, pretože ich má zamúčené. Azda miesila na chlieb. Dáva príkazy aj sluhovi - počujem, že ho volajú Samuel -, aby odniesol Máriinu truhlicu do miestnosti, kde ju ubytujú. Plní si všetky povinnosti panej domu voči hosťovi. 
     Mária medzitým odpovedá na otázky, ktoré jej Zachariáš píše rydlom na voskovú tabuľku. Z odpovedí rozumiem, že sa jej pýta na Jozefa a na to, ako sa cíti po vydaji zaňho. Ale chápem aj to, že Zachariáš nemá nijaké nadprirodzené svetlo o Máriinom stave a jej poslaní ako matky Mesiáša. 
     Alžbeta podíde k svojmu mužovi, položí mu nežne ruku na rameno, aby ho cudne pohladkala, a povie mu: Aj Mária je matkou. Teš sa z jej šťastia." Nepovie nič iné. Hľadí na Máriu. Mária zasa na ňu, ale nevyzýva ju, aby povedala niečo viac, a tak Alžbeta mlčí.
     Nežné, veľmi nežné videnie! Zbavuje ma hrôzy, ktorá mi zostala pri pohľade na Judášovu samovraždu. 
     Včera večer, predtým ako som zadriemala, videla som, ako sa Mária skláňa nad kameňom pomazania, nad vyhasnutým telom Vykupiteľa, a plače. Bola po jeho pravom boku, chrbtom k tvoru do pohrebnej jaskyne. Svetlo fakieľ jej osvecovalo tvár, a tak som mohla vidieť, aká je tá tvár zúbožená, poznačená bolesťou a plačom. Mária držala Ježišovu ruku, hladkala a pritískala si ju na líce, aby ju zohriala. Bozkávala ju, vystierala nehybné prsty... bozkávala ich jeden po druhom. Potom mu hladkala tvár, zohla sa, aby mu pobozkala pootvorené ústa, privreté oči, doráňané čelo. V ružovom svetle fakieľ sa rany celého zmučeného tela javia ešte živšie a krutosť podstúpeného mučenia a skutočnosť, že je mŕtvy, ešte pravdivejšia.
     A tak som zostala v rozjímaní, kým som mala jasný rozum. Keď som sa prebrala z driemot, modlila som sa a pokojne som sa uložila ku skutočnému spánku. A vtedy začalo vyššie uvedené videnie. Mamička mi však povedala: "Nehýb sa. Len sa pozeraj. Napíšeš to zajtra." V spánku sa mi potom znova všetko snívalo. Keď som sa o pol siedmej zobudila, znova som videla to, čo som už videla v bdelosti i vo sne. A písala som, kým som mala videnie. Potom ste prišli vy a mohla som sa vás opýtať, či mám vložiť to, čo nasleduje. Sú to oddelené listy o Máriinom pobyte v Zachariášovom dome.