Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

76. V Jote u pastiera Izáka, Sára a jej deti

     12. január 1945
     Svieže údolie zurčiace vodami spenenej striebornej bystriny, tečúcej smerom na juh medzi strminami, ktorá svojou sviežosťou kropí malé pastviny pri brehoch. Zdá sa však, že jej miazga vystupuje aj na svahy, tak zelené ako pestrofarebný smaragd, čo vystupuje zo zeme pomedzi kríky a húštiny až po vrcholce vysokých stromov pravého a vlastného lesa, medzi ktorými je veľa orechov. Celá krajina je popretínaná otvorenými pásmami, zelenými náhornými rovinami so šťavnatou trávou, zdravou a chutnou pašou pre stáda.
     Ježiš so svojimi učeníkmi a troma pastiermi zostupuje smerom k bystrine. Trpezlivo sa zastaví, keď treba počkať na zaostávajúcu ovcu alebo na niektorého z pastierov, ktorý musí prihnať ovečku, čo vybočila z cesty. Teraz je skutočne Dobrý pastier. Aj on si obstaral dlhý konár, aby mohol odtláčať konáriky ostružín, hlohu a plamienkov, ktoré vytŕčajú zo všetkých strán a zadrapujú sa do šiat. Ten dopĺňa jeho postavu pastiera.
     „Vidíš? Jota je tam dolu. Teraz prejdeme cez bystrinu, tam je brod, ktorý sa užíva v lete namiesto mosta. Cesta by bola kratšia z Hebronu. Ale ty si to nechcel."
     „Nie. Do Hebronu potom. Najprv vždy k tomu, kto trpí. Mŕtvi už netrpia, ak boli spravodliví. A Samuel bol spravodlivý. A potom, za mŕtvych, ktorí potrebujú modlitby, nie je potrebné modliť sa pri ich kostiach. Kosti? Čo sú? Dôkazom moci Boha, ktorý stvoril človeka z prachu. Ale nič viac. Aj živočích má kosti. Kostru má každý živočích menej dokonalú než človek. Iba človek, kráľ tvorstva, má vzpriamenú postavu, ako kráľ nad svojimi poddanými, s tvárou, ktorá hľadí rovno a hore, do výšin, kde má Otec príbytok, a nemusí pritom vykrúcať krk. Sú to však vždy len kosti. Prach, ktorý sa na prach obráti. Večná Dobrota rozhodla, že ich opäť pospája vo večný deň, aby dala ešte živšiu radosť blahoslaveným. Uvážte: Nielenže sa duše spoja a budú sa milovať tak, ba ešte viac ako na zemi, ale budú sa tešiť i z toho, že sa opäť uvidia s takým výzorom, aký mali na zemi – kučeravé a milé deti ako tvoje, Eliáš, otcovia a matky so srdcom a láskyplnou tvárou ako je vaša, Lévi a Jozef. Ba ty, Jozef, konečne spoznáš tie tváre, za ktorými ti je clivo. Tam hore už nebudú siroty, nebudú vdovy medzi spravodlivými... Príhovor za mŕtvych sa môže vykonať všade. Je to modlitba ducha za ducha toho, ktorý bol s nami spojený, k dokonalému Duchovi, ktorý je Boh a ktorý je všade. Ó, svätá sloboda všetkého toho, čo je duchovné! Nijaké vzdialenosti, žiadne vyhnanstvá, nijaké väzenia, žiadne hroby... Nič, čo by rozdeľovalo alebo spútavalo do bolestnej nemohúcnosti to, čo je mimo a ponad putá tela. Vy so svojou lepšou časťou pôjdete k vašim milovaným. Oni so svojou lepšou časťou prídu k vám. A všetko sa bude točiť – z tohto rozliatia duchov, ktorí sa milujú – okolo večnej opory, okolo Boha, najdokonalejšieho ducha, Stvoriteľa všetkého, čo bolo, je a bude, okolo Lásky, ktorá vás miluje a učí vás milovať... Myslím, že už sme pri brode. Vidím rad kameňov vyčnievajúcich nad hladinu v plytkej vode."
     „Áno, toto je brod, Učiteľ. V čase vysokej hladiny vody je to hlučná kaskáda, teraz je to iba sedem pramienkov vody, ktoré sa smejú medzi šiestimi veľkými kameňmi brodu."
     Vskutku, na dne bystriny je uložených šesť veľkých štvoruhlastých balvanov. Sú od seba vzdialené na piaď a voda, predtým spojená v jedinej jagavej stuhe, sa rozdeľuje na sedem menších stužiek, ktoré sa ponáhľajú, aby sa za brodom opäť spojili do jediného čerstvého prúdu, ktorý žblnkotavo odteká po štrkovitom dne.
     Pastieri dozerajú na prechod oviec, z ktorých časť prechádza po skalách a časť radšej zíde do vody hlbokej nie viac ako piaď a pije z tejto šumiacej diamantovej vlny.
     Ježiš prejde po kameňoch a učeníci za ním. Pokračujú v ceste na druhom brehu.
     „Povedal si mi, že chceš dať vedieť Izákovi, že si tu, ale nechceš vojsť do dediny?"
     „Áno, tak chcem."
     „Potom bude dobre, keď sa rozdelíme. Ja pôjdem k nemu, Lévi a Jozef zostanú s vami a so stádom. Odtiaľto vystúpim. Poponáhľam sa."
     A Eliáš sa pustí vystupovať hore brehom, smerom k belejúcim sa domom, ktoré tam navrchu žiaria na slnku. Zdá sa, že pôjdem za ním. Už je pri prvých domoch. Ide cestičkou medzi domami a záhradami. Kráča niekoľko desiatok metrov. Potom zabočí na širšiu cestu a z nej vchádza na námestie.
     Nepovedala som, že toto všetko sa deje v skorých ranných hodinách. Hovorím to teraz, aby som vysvetlila, že na námestí je ešte trh a gazdinky a predavači vykrikujú okolo stromov, ktoré vrhajú na námestie tieň.
     Eliáš ide smelo až po miesto, kde sa námestie opäť zužuje do cesty, do celkom peknej ulice. Azda najkrajšej v dedine. Na rohu stojí domček, lepšie povedané jedna miestnosť s otvorenými dverami. Takmer vo dverách biedna posteľ a na nej na kosť vychudnutý chorý, ktorý od každého okoloidúceho bedákajúc prosí o almužnu.
     Eliáš prudko vojde. „Izák... to som ja."
     „Ty? Nečakal som ťa. Prišiel si minulý mesiac."
     „Izák... Izák... Vieš, prečo som prišiel?"
     „Neviem... Si dojatý... Čo sa deje?"
     „Videl som Ježiša z Nazareta, muža, už je Rabbi. Prišiel ma vyhľadať... a chce nás vidieť. Ó, Izák! Je ti zle?"
     Naozaj Izák ochabol. Akoby zomieral. Ale pozviecha sa: „Nie. Tá správa... Kde je? Ako vyzerá? Ó! Keby som ho mohol vidieť!"
     „Je dolu, v údolí. Posiela ma, aby som ti povedal takto, presne takto: 'Príď, Izák, lebo ťa chcem vidieť a požehnať.' Teraz zavolám niekoho, kto by mi pomohol, a znesiem ťa dolu."
     „Tak povedal?"
     „Tak. Ale čo robíš?"
     „Idem."
     Izák odstrčí prikrývky, pohne nehybnými nohami, zhodí ich zo slamníka, dotkne sa nimi podlahy a ešte trochu neisto a kolísavo vstane. Všetko v jednom okamihu. Eliáš len vyvaľuje oči... a napokon pochopí a zakričí...
     Objaví sa nejaká zvedavá ženička. Vidí chorého na nohách, ako sa zahaľuje do jednej z prikrývok, lebo nemá nič iné. Žena sa s krikom stratí.
     „Poďme... poďme tadiaľ, aby sme zmizli čím prv a nemali tu dav ľudí... Rýchlo, Eliáš."
     Vybehnú cez bránku zadnej záhradky, odstrčia plôtik zo suchých konárov a sú vonku. Uháňajú chatrnou uličkou, potom dolu cestou medzi záhradami a z tej dolu cez lúky a kroviny až k bystrine.
     „Aha, tam je Ježiš," vraví Eliáš a ukazuje naň prstom. „Ten vysoký, krásny, plavovlasý, oblečený v bielom, s červeným plášťom..."
     Izák uteká, razí si cestu cez pasúce sa stádo a s výkrikom víťazstva, radosti a poklony sa zloží k Ježišovým nohám.
     „Vstaň, Izák. Prišiel som ti priniesť pokoj a požehnanie. Vstaň, nech ti vidím do tváre."
     Ale Izák nemôže vstať. Príliš veľa citov naraz, ostáva vo svojom šťastnom plači na zemi.
     „Prišiel si ihneď. Nepýtal si sa, či môžeš..."
     „Povedal si mi, aby som prišiel... a prišiel som."
     „Ani nezavrel dvere, ani nepozbieral almužnu, Učiteľ."
     „To nič. Anjeli budú strážiť v jeho príbytku. Si rád, Izák?"
     „Ó, Pane!"
     „Volaj ma Učiteľ."
     „Áno, Pane, Učiteľ môj. Aj keby som nebol uzdravený, bol by som blažený, že ťa vidím. Ako som len mohol nájsť toľko milosti u teba?"
     „Pre svoju vieru a trpezlivosť, Izák. Viem, koľko si trpel..."
     „Nič, nič! Už nič! Našiel som ťa! Žiješ! Si tu! Toto je naozaj... Ostatné, všetko ostatné prešlo. Ale, Pane a Učiteľu, teraz už neodídeš, však?"
     „Izák, musím evanjelizovať celý Izrael. Idem... Keď však ja nemôžem zostať, ty mi vždy môžeš poslúžiť a nasledovať ma. Chceš byť mojím učeníkom, Izák?"
     „Ó! Ale nebudem dobrý!"
     „Budeš vedieť vyznávať, že Ja som? Vyznávať to aj napriek výsmechu a vyhrážkam? A hovoriť, že som ťa zavolal a ty si prišiel?"
     „Aj keby si to nechcel, o všetkom by som hovoril. V tom by som ťa neposlúchol, Učiteľ. Odpusť, že to hovorím."
     Ježiš sa usmeje. „Vidíš teda, že si dobrý, aby si bol učeníkom?"
     „Ó, ak je to len toto robiť! Myslel som si, že to bude ťažšie. Že by si to žiadalo chodiť do školy k rabínom, aby sa mohlo slúžiť tebe, Rabbimu rabínov... a chodiť do školy na starobu..." Muž má aspoň päťdesiat rokov.
     „Školu si už vychodil, Izák."
     „Ja? Nie."
     „Ty, áno. Či si neprestával veriť a milovať, ctiť si Boha a blížneho a dobrorečiť im, nezávidieť, netúžiť po tom, čo patrilo druhým, a ani po tom, čo bolo tvoje a už to nemáš, či si neprestával hovoriť pravdu, aj keď ti to škodilo, a nesmilnil si so Satanom, lebo si nepáchal hriechy? Nerobil si toto všetko počas tých tridsiatich rokov nešťastia?"
     „Áno, Učiteľ."
     „Vidíš. Školu si vychodil. Len tak pokračuj a pridaj odhalenie môjho jestvovania na svete. Nič iné netreba robiť."
     „Už som o tebe kázal, Ježiš. Deťom, ktoré prichádzali, keď som chromý prišiel do tejto dediny a prosil o chlieb, a vykonával ešte nejaké práce pri strihaní vlny a pri spracovaní pokrmov z mlieka. A aj potom, keď prichádzali k mojej posteli, keď už choroba bola silná a postihla ma od pása nadol. Rozprával som o tebe vtedajším deťom aj dnešným deťom, ich deťom... Deti sú dobré a vždy veria... Hovoril som o tom, kedy si sa narodil... o anjeloch... o hviezde a mudrcoch... a o tvojej matke... Ó, povedz mi! Žije?"
     „Žije a pozdravuje ťa. Stále o vás rozprávala."
     „Ó, vidieť ju tak!"
     „Uvidíš ju. Prídeš raz k nám. Mária ťa pozdraví – priateľ."
     „Mária... áno. To je akoby mať v ústach med, vyslovovať to meno... V Jote je jedna žena, teraz už žena, onedlho matka svojho štvrtého dieťaťa, ktorá kedysi bola dievčatkom, jednou z mojich malých priateliek... a svojim deťom dala mená – prvým dvom Mária a Jozef a keďže sa neodvážila volať tretieho Ježiš, nazvala ho Emanuel pre vyprosenie blaha sebe, svojmu rodu a Izraelu. A rozmýšľa, aké meno dá štvrtému, ktorý sa narodil pred šiestimi dňami. Ó! Keď sa dozvie, že som uzdravený! A že ty si tu! Sára je dobrá ako matkin chlieb a dobrý je aj jej muž Joachim. A ich rodičia? Ich zásluhou žijem. Vždy ma prichýlili a boli mi nápomocní."
     „Poďme k nim poprosiť o prístrešie počas hodín horúčavy a priniesť im požehnanie za ich milosrdnú lásku."
     „Tadiaľto, Učiteľ. Je to pohodlnejšie pre stádo, aj aby sme unikli pred ľuďmi, ktorí sú určite rozrušení. Tá starká, ktorá ma videla vstávať, určite o tom hovorila."
     Idú po prúde, odbočia od neho viac južnejšie, pokračujú po chodníku, ktorý dosť prudko stúpa. Sledujú horský výbežok v tvare lodnej provy. Teraz je tok v opačnom smere toho, kto stúpa. Steká do hĺbky medzi dva chrbty hôr, ktoré sa pretínajú a tvoria krásnu priľahlú dolinu.
     Spoznávam to miesto. Nemožno si ho pomýliť s iným. Je to miesto z videnia Ježiša s deťmi, ktoré som mala minulej jari.* Zvyčajný kamenný múrik ohraničuje majetok, ktorý sa zvažuje do údolia. Sú tu lúky s jabloňami, figovníkmi, orechmi. Tam je dom, celý biely v zeleni, so svojím vyčnievajúcim traktom, ktorý chráni schodište a vytvára arkier aj kolonádu, tam je malá kupola navrchu, tam záhrada so studňou, pergola a záhony...