Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

54. Stretnutie s Judášom a Tomášom; Šimon Horlivec je uzdravený z malomocenstva

     26. október 1944
     Ježiš je spolu so svojimi šiestimi učeníkmi. Tak ako predchádzajúci deň, ani dnes nevidím Júdu Tadeáša, ktorý predtým povedal, že tiež chce ísť do Jeruzalema s Ježišom.
     Ešte musia byť veľkonočné sviatky, lebo v meste je stále veľký nával ľudí. Je podvečer a mnohí sa ponáhľajú domov.
     I Ježiš smeruje k domu, kde je hosťom. Nie je to dom Večeradla. Ten sa nachádza ďalej v meste, i keď na jeho okraji. Toto je už pravý vidiecky dom postavený v poli, uprostred olivového sadu. Z malého vidieckeho námestia pred domom vidno stromy zostupujúce v radoch až k úpätiu návršia. Zastavujú sa na mieste, kde potôčik chudobný na vodu preteká cez roklinu vytvorenú medzi dvoma nízkymi pahorkami – na vrchole jedného je chrám, na druhom sú len olivové sady. Ježiš je teraz na úbočí tohto mierneho kopca, ktorý pozvoľna stúpa, zahalený do ticha svojich pokojných stromov.
     „Ján, na tvojho priateľa tu čakajú dvaja muži," hovorí starší muž, zrejme roľník alebo majiteľ olivového sadu. Povedala by som, že Ján ho pozná.
     „Kde sú? Kto to je?"
     „Neviem. Jeden je určite Žid. Druhý... neviem. Nepýtal som sa ho."
     „Kde sú?"
     „Čakajú v kuchyni a... a... áno... hľa... tam je ešte jeden, ktorý je samá rana... Prikázal som mu zostať tam, lebo... bol by som nerád, keby bol malomocný... Hovorí, že chce vidieť proroka, ktorý hovoril v chráme."
     Ježiš, ktorý až do tejto chvíle mlčal, povie: „Poďme najprv za týmto. Ostatným povedz, aby prišli, ak chcú, porozprávam sa s nimi tu, v olivovom sade." A uberá sa k miestu, ktoré označil muž.
     „A čo máme robiť my?" pýta sa Peter.
     „Poďte, ak chcete."
     Nejaký celkom zahalený muž sa opiera o neomietnutý oporný múrik pred strminou, úplne na pokraji pozemku. Zrejme sem vystúpil po chodníku, ktorý vedie pozdĺž oného malého potôčika.
     Keď zbadá, že k nemu prichádza Ježiš, zakričí: „Späť, späť!" Ale aj: „Zmiluj sa!" Zhodí zo seba odev a odhalí svoje telo. Ak už tvár je pokrytá chrastami, trup je celý posiaty ranami. Niektoré rany sa už zmenili na hlboké diery, iné sú ako červené popáleniny, iné zasa vyblednuté a priesvitné, ako by boli pokryté mliečnym sklom.
     „Ty si malomocný! Čo chceš odo mňa?"
     „Nezloreč mi! Nekameňuj ma! Povedali mi, že včera večer si sa prejavil ako Boží hlas a nositeľ milosti. Povedali mi, že si ich ubezpečil, že ak vztýčiš svoje znamenie, uzdravíš každé zlo. Zdvihni ho nado mnou. Prichádzam od hrobiek... tam... Plazil som sa ako had popri ostružinových kríkoch pozdĺž potôčika, aby som sem prišiel nepozorovane. Čakal som na večer, aby som to mohol urobiť, lebo v prítmí sa nezbadá tak ľahko, kto som. Odvážil som sa... vyhľadal som pána tohto domu, je dosť dobrý. Nezabil ma. Iba mi povedal: 'Čakaj pri múriku.' Aj ty maj zľutovanie." Keďže Ježiš sa približuje (sám, lebo šesť učeníkov a majiteľ s dvoma neznámymi zostávajú obďaleč a jasne prejavujú svoj odpor), malomocný ešte povie: „Už nechoď bližšie! Už nie! Som nakazený!" Ježiš však postupuje. Pozerá sa naňho s takým súcitom, že muž sa rozplače. Pokľakne s tvárou takmer sa dotýkajúc zeme a stoná: „Tvoje znamenie! Tvoje znamenie!"
     „To bude vztýčené vo svojom čase. Ale tebe hovorím: Vstaň! Buď uzdravený. Chcem to. A ty mi buď znamením v tomto meste, ktoré ma musí poznať. Vstaň, hovorím ti! A z vďačnosti k Bohu už nehreš!"
     Muž veľmi pomaly vstáva. Vynára sa z vysokej kvitnúcej trávy, akoby sa zbavoval pohrebnej plachty... a je uzdravený. Prezerá sa v poslednom dennom svetle. Je uzdravený. Zakričí: „Som čistý! Ó, čo môžem teraz pre teba urobiť?"
     „Poslúchnuť Zákon. Vyhľadaj kňaza. Odteraz buď dobrý. Choď." 
     Muž sa pohne, akoby sa už chcel vrhnúť Ježišovi k nohám, uvedomuje si však, že podľa Zákona ešte nie je čistý a stiahne sa. Bozkáva si však ruky a posiela bozky Ježišovi. Plače od radosti.
     Ostatní sú ako skamenení. Ježiš sa obráti k uzdravenému chrbtom a s úsmevom ich preberá z meravosti: „Priatelia, to bolo len malomocenstvo tela. Vy však uvidíte, ako mizne aj malomocenstvo zo sŕdc. To vy ste ma chceli vidieť?" prihovorí sa dvom neznámym. „Tu som. Kto ste?"
     „Včera večer sme ťa počuli... v chráme. Hľadali sme ťa v meste. Niekto, kto hovorí, že je tvoj príbuzný, nám povedal, že si tu."
     „Prečo ma hľadáte?"
     „Aby sme ťa nasledovali, ak nás chceš, lebo ty máš slová pravdy."
     „Mňa nasledovať? Viete však, kam smerujem?"
     „Nie, Učiteľ, ale určite k sláve."
     „Áno. Ale k sláve, ktorá nie je z tejto zeme. K sláve, ktorá prebýva v nebi a ktorá sa dobýva čnosťami a obetou. Prečo ma chcete nasledovať?" znova sa opýta.
     „Aby sme mali účasť na tvojej sláve."
     „Podľa neba?"
     „Áno, podľa neba."
     „Všetci tam nemôžu prísť. Lebo Mamona kladie nástrahy viac tým, čo túžia po nebi, ako ostatným. Odolá iba ten, kto má pevnú vôľu. Prečo ma chcete nasledovať, ak to znamená ustavičný boj s nepriateľom, ktorý je v nás, s nepriateľským svetom a s nepriateľom, ktorým je Satan?"
     „Pretože tak to chce náš duch, ktorého si si ty získal. Ty si svätý a mocný. Chceme byť tvoji priatelia."
     „Priatelia!!!" Ježiš mlčí a vzdychne. Potom uprene pozrie na toho, ktorý stále hovoril a ktorý si teraz sňal z hlavy plášť a ukázal sa s nepokrytou hlavou. Je to Judáš z Kariotu. „Kto si? Ty, čo hovoríš lepšie ako niekto z ľudu?"
     „Som Judáš, Šimonov. Som z Kariotu. Ale som z chrámu (alebo v chráme). Očakávam Kráľa Židov a snívam o ňom. Z tvojich slov som vycítil, že ty si Kráľ. V tvojich gestách som videl, že si Kráľ. Vezmi ma k sebe."
     „Vziať ťa? Teraz? Hneď? Nie."
     „Prečo, Učiteľ?"
     „Pretože je lepšie všetko si dobre zvážiť skôr, ako sa vydáš na strmú cestu."
     „Neveríš, že som úprimný?" 
     „To si povedal ty. Verím, že sa vieš náhle rozhodnúť. Ale neverím v tvoju stálosť. Porozmýšľaj o tom, Judáš. Teraz odídem a vrátim sa na Turíce. Ak budeš v chráme, uvidíš ma. Rozváž si to dobre. A ty, kto si?"
     „Ďalší, čo ťa videl. Chcel by som byť s tebou. Ale teraz sa toho bojím."
     „Nie. Domýšľavosť je skazou. Bázeň môže byť prekážkou, ale ak vychádza z pokory, je pomocou. Neboj sa. Aj ty si to rozmysli a keď prídem..."
     „Učiteľ, si taký svätý! Bojím sa, že nebudem hodný. Nie iné. Pretože o svoju lásku sa nebojím..."
     „Ako sa voláš?"
     „Tomáš, zvaný Didymus."
     „Zapamätám si tvoje meno. Choď v pokoji."
     Ježiš ich prepustí a odoberie sa večerať do domu, v ktorom je hosťom.
     Šiesti, ktorí sú s ním, chcú vedieť veľa vecí. „Prečo si, Učiteľ, urobil rozdiel medzi tými dvoma...? Pretože rozdiel tu bol. Obidvaja prišli z tej istej pohnútky...," pýta sa Ján.
     „Priateľu, aj tá istá pohnútka môže mať odlišný obsah a môže vyvolať odlišný účinok. Iste, obaja majú tú istú pohnútku. Ale obaja sa líšia v cieli. Práve ten, čo sa zdá menej dokonalý, je dokonalejší, pretože ho nerozpaľuje túžba po ľudskej sláve. Má ma rád, pretože ma má rád."
     „Ja tiež."
     „Aj ja."
     „Aj ja."
     „Aj ja."
     „Aj ja."
     „Aj ja."
     „Viem to. Poznám vás, akí ste."
     „Sme teda dokonalí?"
     „Ó, nie! Ale stanete sa takými, podobne ako Tomáš, ak vytrváte vo svojej vôli milovať. Dokonalí?! Ó, priatelia! Kto je dokonalý okrem Boha?"
     „Ty si taký!" 
     „Veru hovorím vám, že nie som dokonalý sám od seba, ak si myslíte, že som prorok. Ani jeden človek nie je dokonalý. Ja som však dokonalý, lebo ten, ktorý s vami hovorí, je Slovo Otca. Súčasť Boha,* jeho myšlienka, ktorá sa stala Slovom, mám v sebe dokonalosť. A takto musíte vo mňa veriť, ak veríte, že som Slovo Otca. A predsa vidíte, priatelia, chcem byť nazývaný Syn človeka,** pretože ponižujem seba samého tým, že beriem na seba všetku ľudskú biedu, hoci ju sám nemám, aby som ju niesol – to je moje prvé ťažké utrpenie. A keď ju vynesiem – aby som ju zničil. Aká ťarcha, priatelia! Ale nesiem ju s radosťou. Je to moja radosť niesť ju, lebo ako Syn ľudstva urobím z ľudstva Božie dieťa. Ako v prvý deň."

*(Súčasť treba chápať nie ako „čiastku", ale ako „príslušnosť". Na rozdiel od človeka, ktorý patrí Bohu nie prirodzenosťou, ale pre podobnosť, Ježiš patrí Bohu prirodzenosťou, teda je Boh ako Otec. Svojou prirodzenosťou Ježiš je aj Človek tým, že je vtelené Slovo Otca. A preto nie v tom, že je prorok (ako povedal vyššie), spočíva jeho dokonalosť, ale v tom, že je Človek-Boh, ktorý ľudskou časťou vždy prekonal pokušenia.)

**(Syn človeka je hádam najčastejší titul dávaný Ježišovi, ktorý dáva aj Ježiš sám sebe.) 

     Ježiš rozpráva láskavo, sedí za chudobným stolom, pokojne gestikuluje rukami, s mierne sklonenou tvárou, ktorú mu zdola osvetľuje olejová lampička položená na stole. Láskavo sa usmieva, svojimi črtami už Učiteľ vzbudzujúci úctu a zároveň priateľ. Učeníci ho pozorne počúvajú.
     „Učiteľ, prečo neprišiel tvoj bratranec, hoci vie, kde bývaš?"
     „Môj Peter...! Ty budeš jeden z mojich kameňov, prvý. Nie všetky kamene sa však dajú ľahko použiť. Videl si mramor na paláci Pretória? S námahou vytrhnutý z horského masívu tvorí teraz súčasť Pretória. Naopak, pozri sa na tie okruhliaky, ktoré sa lesknú v mesačnom svite vo vode Cedronu. Dostali sa tam do riečiska samy od seba a ak ich niekto chce, hneď si ich môže vziať. Môj bratranec je ako prvé kamene, o ktorých hovorím... Horský masív – rodina mu bráni ísť za mnou."
     „Ja však chcem byť vo všetkom ako okruhliaky v potoku. Kvôli tebe som ochotný zanechať všetko – dom, manželku, rybolov, bratov. Všetko pre teba, Rabbi."
     „Viem, Peter. Práve preto ťa mám rád. Príde však aj Judáš."
     „Kto? Judáš z Kariotu? Nemyslím. On je síce pekný pánko, ale... ja mám radšej... dám radšej prednosť sebe samému..." Všetci sa smejú nad týmto Petrovým uzáverom. „Nie je tu nič na smiech. Chcem povedať, že dám prednosť Galilejčanovi, rýdzemu, neokrôchanému, rybárovi, ktorý však neklame... mestským ľuďom, ktorí... neviem... Aha, Učiteľ rozumie, čo mám tým na mysli."
     „Áno, rozumiem. Ale neposudzuj. Potrebujeme sa navzájom tu na zemi. A dobrí sú zmiešaní so zlými ako kvety na poli – bolehlav vedľa liečivého slezu."
     „Chcel by som sa niečo spýtať..."
     „Čo, Ondrej?"
     „Ján mi rozprával o zázraku v Káne... Tak veľmi sme dúfali, že urobíš nejaký v Kafarnaume... a ty si povedal, že neurobíš zázrak, kým najprv nenaplníš Zákon. Prečo teda v Káne? A prečo tu, a nie v tvojej vlasti?"
     „Každé poslúchnutie Zákona je zjednotením s Bohom, a preto zväčšuje naše schopnosti. Zázrak je dôkaz spojenia s Bohom, jeho dobrotivej a schvaľujúcej prítomnosti. Preto som si chcel vykonať svoju povinnosť Izraelitu prv, než začnem konať sériu zázrakov."
     „Ty si však nebol viazaný Zákonom." 
     „Prečo? Ako Boží Syn nie. Ale ako syn Zákona áno. Izrael ma zatiaľ pozná len takto... A aj potom takmer celý Izrael ma spozná len ako takého, ba ešte ako menšieho. Ja však nechcem dať Izraelu pohoršenie a poslúchnem Zákon."
     „Si svätý."
     „Svätosť nevylučuje poslušnosť. Ba ju zdokonaľuje. Okrem toho treba dávať príklad. Čo by si povedal o otcovi, o staršom bratovi, o učiteľovi, o kňazovi, ktorý by nedával dobrý príklad?"
     „A teda Kána?"
     „Kánu bolo treba urobiť pre radosť mojej matky. Kána je preddavok, za ktorý treba vďačiť mojej matke. Ona predchádza pred milosťou. Tu prejavujem česť svätému mestu tým, že ho verejne robím počiatkom svojej moci Mesiáša. Ale tam, v Káne, som vzdal úctu Božej svätej, celej svätej. Svet má mňa skrze ňu. Preto je správne, aby jej patril môj prvý zázrak vo svete."
     Niekto zaklope na dvere. Je to znova Tomáš. Vojde a hodí sa Ježišovi k nohám. „Učiteľ... nemôžem čakať na tvoj návrat. Nechaj ma pri sebe. Mám veľa chýb, ale mám túto lásku, jedinú, veľkú, pravú, môj poklad. Je tvoj, je pre teba. Ponechaj si ma, Učiteľ..."
     Ježiš mu položí ruku na hlavu. „Zostaň, Didymus. Nasleduj ma. Blahoslavení tí, ktorí sú úprimní a majú pevnú vôľu. Ste požehnaní. Ste mi viac ako príbuzní, lebo ste pre mňa synovia a bratia nie podľa krvi, ktorá je smrteľná, ale podľa Božej vôle a podľa vašej duchovnej túžby. Teraz vám hovorím, že nemám bližšieho príbuzného ako toho, kto koná vôľu môjho Otca. A vy ju konáte, pretože chcete dobro."
     Videnie sa takto končí. Sú štyri hodiny popoludní a už na mňa doliehajú tiene mrákot, ktoré budú silné, čo je logický dôsledok včerajšej bolestnej hodiny...
     Ale i 24. októbra som sa cítila veľmi zle. Až tak, že keď sa skončilo videnie, ktoré som zapisovala doslova s bolesťou hlavy ako pri zápale mozgových blán, nemala som odvahu dodať, že konečne som videla Ježiša oblečeného tak, ako sa mi zjavuje, keď je celý len pre mňa – v mäkkom vlnenom odeve bielej farby takmer ako slonová kosť a v rovnakom plášti. Šaty, ktoré mal na sebe pri svojom prvom prejavení sa v Jeruzaleme ako Mesiáš.