Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

3. Na sviatok Stánkov, Joachim a Anna vlastnili múdrosť

     23. august 1944
     Prv než príde ďalšie, urobím jednu poznámku. 
     Dom sa mi nezdal ako dobre známy nazaretský dom. Aspoň prostredie bolo úplne iné. Aj záhrada je väčšia a vidieť za ňou polia. Nie mnohé, ale sú tam. Potom, keď bola Mária nevestou, bola tam len veľká záhrada. Ani izbu, ktorú som videla teraz, som v inom videní predtým nevidela. Neviem, či si mám myslieť, že z finančných dôvodov Máriini rodičia predali časť svojho majetku, alebo či Mária po odchode z chrámu prešla do iného domu, ktorý jej azda dal Jozef. Nespomínam si, či som v predchádzajúcich videniach a poučeniach dostala spoľahlivé znamenie, že nazaretský dom bol jej rodným domom.
     Od únavy mi veľmi oťažela hlava. A potom, najmä keď ide o diktáty, zabúdam hneď slová, hoci príkazy mi zostávajú vryté do pamäte a v duši zostáva svetlo. Podrobnosti však ihneď miznú. Keby som ich mala po hodine zopakovať, okrem jednej či dvoch hlavných viet by som už nič nevedela. Naopak, videnia mi zostávajú v mysli živé, lebo som ich musela sledovať ja sama. Diktáty dostávam, videnia však musím vnímať. Preto mi zostávajú živé v pamäti, ktorá ich namáhavo zaznamenáva tak, ako prebiehajú. 
     Dúfala som, že dostanem diktát o včerajšom videní. Avšak nič. 
     Začínam vidieť a píšem.
     Na pahorkoch za jeruzalemskými hradbami uprostred olivových sadov je veľa ľudí. Vyzerá to ako obrovské trhovisko. Ale nie sú tam pulty ani stánky. Chýbajú aj hlasy vyvolávačov a predavačov. Nijaké hry. Je ta, veľa stanov z hrubej vlnenej tkaniny, sú určite nepremokavé, natiahnuté na tyčiach osadených do zeme. K nim sú pripevnené zelené konáre, slúžiace na osvieženie a výzdobu. Ďalšie stany sú postavené takto /obrázok hore/, takže vytvárajú malé zelené tunely. Sú v nich ľudia každého veku a stavu a počuť z nich len tichý a sústredený hovor prerušovaný iba občasným krikom detí.
     Zvečerieva sa a svetlá olejových lámp už tu a tam osvecujú čudné táborisko. Okolo lámp sediac na zemi večerajú niektoré rodiny, matky v lone so svojimi najmenšími ratolesťami, a mnohé deti usínajú ešte k kúskom chleba v ružových prštekoch a hlavička im padá na matkine prsia. Sú ako kuriatka pod kvočkou. Matky dojedajú večeru ako môžu, iba s jednou voľnou rukou, kým druhou si pridržiavajú svojho drobčeka pri srdci. Iné rodiny ešte nevečerajú a v pološere súmraku pri rozhovore čakajú, kým bude jedlo hotové. Tu i tam sa zapaľujú ohníky a ženy okolo nich majú veľa práce. Ťahavé, veľmi pomalé uspávanky, takmer nariekavé, uspávajú batoľatá, ktoré zaspávajú ťažko.
     Krásna modrá a jasná obloha vysoko hore je čoraz tmavšia, až sa javí ako obrovská mäkká zamatová čiernomodrá opona, na ktorú neviditeľní umelci a dekoratéri pomaly kladú drahokamy a svetielka, niektoré osamotene, iné v čudesných geometrických tvaroch. Medzi nimi vyniká Veľká a Malá Medvedica v tvare voza s ojom opretým o zem po vypriahnutí volov zo záprahu. Polárna hviezda sa smeje v celom svojom trblietavom jase. 
     Pochopila som, že je október, pretože to povedal silný mužský hlas: "Krásny je tento október, ako máloktorý predtým!" 
     Od ohňa prichádza Anna a v rukách nesie dajaké veci naložené na veľkom plochom chlebe podobnom nášmu osúchu, ktorý slúži aj ako tácka. Alfej sa jej pridržiava za sukňu a šteboce svojí jemným hláskom. Joachim sa rozpráva na prahu svojho malého prístrešku, zhotoveného len z onárov, s mužom okolo tridsiatky, na ktorého Alfej z diaľky volá piskľavým hláskom: "Ocko!" Keď Joachim vidí prichádzať Annu, ponáhľa sa rozsvietiť lampu. 
     Anna prechádza pomedzi rady stanov sťaby kráľovná. Jej držanie tela a vzhľad sú slávnostné, kráľovské, predsa však skromné. Voči nikomu sa nespráva povýšene. Zdvihne malé dieťa istej chudobnej, veľmi núdznej ženy, ktoré nemotorne bežalo okolo Anny, potklo sa a padlo priamo k Anniným nohám. Tváričku má celú zablatenú a plače, tak mu ju Anna utiera, utešuje ho a vráti ho matke, ktorá práve pribehla a ospravedlňuje sa. Vraví jej: "To nič nie je! Som rada, že si neublížil. Je to pekné dieťa. Koľko má rokov?"
     "Tri roky. Je predposledný a onedlho budeme mať ďalšie dieťa. Mám šesť chlapcov. Teraz by som chcela dievčatko... Pre mamu znamená dievčatko veľa..."
     "Najvyšší ťa veľmi potešil, žena!" povzdychne Anna.
     A tá: "Áno. Som chudobná, ale deti sú našou radosťou a tí najstarší nám už pomáhajú pracovať. A ty, pani (všetko naznačuje, že Anna je z vyššej spoločenskej vrstvy a žena si to všimla), koľko máš detí?"
     "Ani jedno."
     "Ani jedno?! Toto nie je tvoje?"
     "Nie, je jednej veľmi dobrej susedky. Je mojou útechou..."
     "Zomreli ti alebo..."
     "Nikdy som nemala dieťa."
     "Oh!" Chudobná žena hľadí na ňu so súcitom.
     Anna ju v povzdychom pozdraví a ide do svojho prístrešku. 
     "Nechala som ťa čakať, Joachim. Zdržala som sa s istou chudobnou ženou, matkou šiestich chlapcov. Len si predstav! A čoskoro bude mať ďalšie dieťa."
     Joachim si vzdychne.
     Alfejov otec volá svojho syna, ale on odpovie: "Ja zostanem s Annou, budem jej pomáhať." Všetci sa zasmejú.
     "Nechaj ho, nebude mi na obtiaž. Ešte nie je viazaný Zákonom. Či tu alebo tam, zje toho len ako vtáčik," vraví Anna a sadne si s chlapcom v lone. Dá mu koláč a hádam pečenú rybu. Vidím, že dačo s ňou robí skôr než mu ju dá. Asi z nej vyberá kosti. Najprv však obslúžila manžela. Ona sa naje posledná.
     Nočnú oblohu obsypávajú ďalšie hviezdy a v tábore je čoraz viac svetiel. Potom mnohé svetlá pomaly zhasínajú. Svetlá tých, čo večerali prví a teraz sa ukladajú na spánok. Aj hluk pomaly tíchne. Už nepočuť hlasy detí. Ozve sa iba akési dojča s hláskom jahniatka, ktoré hľadá mamičkino mlieko. Noc dýcha svoj vánok na veci a ľudí a zaháňa starosti i spomienky, nádeje i hnev. Ba, možno nádeje a roztržky ešte prežívajú v sne, hoci ich spánok zmierňuje. 
     Anna pestuje zaspávajúceho Alfeja v náručí a vraví manželovi: "Túto noc sa mi prisnilo, že na budúci rok príde do Svätého mesta na dva sviatky namiesto jedného. A jedným bude obetovanie môjho dieťaťa v chráme... Ó! Joachim...!"
     "Dúfaj, dúfaj, Anna. Nič iné si nepočula? Pán ti už nič iné nepošepkal do srdca?"
     "Nič, iba sen..."
     "Zajtrajšok je posledným dňom prosieb. Všetky obety sme už vykonali. Ale zajtra ich ešte slávnostne obnovíme. Nakloníme si Boha vernosťou našej lásky. Stále si myslím, že sa ti prihodí to isté ako Anne Elkánovej."
     "Kiež by to Boh chcel... a keby som mala niekoho, kto by mi teraz povedal: 'Choď v pokoji. Boh Izraela tu udelil milosť, o ktorú si ho prosila'!"
     "Ak dostaneme túto milosť, povie ti to tvoje dieťa, keď sa prvý raz pohne v tvojom lone; a bude to hlas nevinného, teda Boží hlas."
     Teraz už tábor mlčí v tme. Aj Anna prenesie Alfeja do susednej chyže a položí ho na lôžko zo sena k jeho spiacim súrodencom. Potom si ľahne vedľa Joachima a zhasne aj ich lampu. Jedna z posledných hviezdičiek zeme. Najkrajšie hviezdy na nebeskej oblohe zostávajú bdieť nad všetkými spiacimi. 

     Ježiš hovorí:
     "Spravodliví sú vždy múdri, lebo ako priatelia Boha žijú v spoločenstve s ním a on ich poúča; on, nekonečná múdrosť. 
     Moji starí rodičia boli spravodliví, a preto vlastnili múdrosť. Opravdivo mohli povedať to, čo hovorí Kniha, keď spieva chvály na múdrosť v knihe o nej: 'Ju miloval som a po nej túžil od mladosti, túžobne som si prial priviesť si ju domov ako nevestu'* *(Múd 8, 2).
Anna z Áronovho rodu bola silná žena, o akej hovorí náš predok* *(Šalamún v Prís 31, 10-31). A Joachim, potomok kráľa Dávida, nevyhľadával ani tak pôvab a bohatstvo ako čnosť. Anna vlastnila veľkú čnosť: všetky sväté vlastnosti spojené ako voňavá kytica kvetov, aby sa stali jedinou prekrásnou vecou, ktorou bola Čnosť. Kráľovská čnosť, hodna stáť pred trónom Boha. 
     Joachim sa teda oženil dvakrát s múdrosťou 'milujúc ju viac než každú inú ženu' - s Božou múdrosťou uzavretou v srdci spravodlivej ženy. Anna z Áronovho rodu sa neusilovala o iné, len o spojenie svojho života so životom čestného muža, presvedčená o tom, že v bezúhonnosti spočíva radosť rodín. A k tomu, aby bola vzorom 'silnej ženy', chýbala jej len koruna detí, sláva vydatej ženy, odôvodnenie manželstva, o ktorom hovorí Šalamún. A aj k jej šťastiu nechýbalo nič iné len tie deti, kvety stromu, ktorý sa stal jedno so susedným stromom a dostal za to hojnosť nových plodov, v ktorých sa dve dobrá zlievajú do jedného. Lebo pokiaľ ide o manžela, nebola nijako sklamaná. 
     Anna, ktorá sa už blížila k starobe, dlhoročná manželka Joachima, bola stále pre neho 'žena jeho mladosti, utešená laň a srnka pôvabná'* *(Prís 5, 18-19), ktorej prejavy nežnosti mali vždy svieži pôvab prvej svadobnej noci. Skrášľovali jej lásku, udržiavali ju v sviežosti ako kvietok, ktorý zavlažuje rosa, a roztúženú ako oheň, ktorý ustavične blčí. A preto v svojom smútku z bezdetnosti si vzájomne hovorili 'slová útechy v myšlienkach i námahách'. 
     A večná Múdrosť ich vo vhodnom čase po životných skúsenostiach osvietila snami noci, zorničkou poémy o sláve, ktorá z nich mala vzísť, a ňou bola presvätá Mária, moja matka. Hoci vo svojej pokore na to ani nepomysleli, ich srdcia sa chveli nádejou na prvý zvuk Božieho sľubu. Istota bola už v Joachimových slovách: 'Dúfaj, dúfaj... Nakloníme si Boha vernosťou naše lásky.' Snívali o synovi, a dostali Božiu matku.
     Zdalo by sa, že slová Knihy múdrosti boli napísané pre nich: 'Pre ňu nadobudnem vážnosť u ľudí a česť u starších... nesmrteľnosť nadobudnem pre ňu a tým, ktorí po mne prídu, nechám večnú pamiatku.'* *(Múd 8, 10-13) Ale aby to všetko získali, museli si majstrovsky osvojiť opravdivú trvalú čnosť, ktorej žiadna udalosť neuškodí. Čnosť viery. Čnosť lásky. Čnosť nádeje. Čnosť čistoty. Čistota manželov! Oni ju mali, pretože byť čistými a bezúhonnými si nevyžaduje byť panenskými. A čisté svadobné lôžka strážia anjeli a z nich vychádzajú dobré detí, ktoré si z čností rodičov urobia normu svojho života. 
     Ale kde sú čnosti teraz? Teraz sa nechcú deti, no nechce sa ani čistota. Preto hovorím, že láska i manželstvo sú znesvätené."