Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

75. Ježiš nájde pastierov Eliáša a Léviho

     11. január 1945
     Kopce sú čoraz strmšie, zalesnenejšie než betlehemské kopce, až postupne prechádzajú do ozajstnej horskej reťaze.
     Ježiš ide pred všetkými, upiera zrak dopredu i okolo seba, akoby niečo hľadal. Nerozpráva. Väčšmi načúva zvukom lesa než slovám učeníkov, ktorí idú pár metrov za ním a rozprávajú sa medzi sebou.
     Z diaľky sem dolieha zvonenie. To vietor prináša cvengot zvončekov. Ježiš sa usmieva. Obráti sa. „Počujem ovce," vraví.
     „Kde, Učiteľ?"
     „Zdá sa, že smerom k tamtomu návršiu. Ale pre les ich nemôžem vidieť."
     Ján nepovie ani slovo. Vyzlieka si odev – plášť majú všetci zvinutý a prehodený cez plece, lebo je im horúco – a iba v krátkej tunike oblapí vysoký a hladký peň, povedala by som jaseňa, a stúpa, stúpa... kým nezbadá. „Áno, Učiteľ. Veľa stád a traja pastieri tam, za tou húštinou." Zostúpi a kráčajú s istotou.
     „Budú to napokon oni?"
     „Spýtame sa, Šimon. Ak to nebudú oni, niečo nám povedia... Poznajú sa medzi sebou."
     Ešte asi sto metrov, potom zrazu široká zelená pastvina, celá obohnaná mohutnými starými stromami. Na kopcovitej poľane veľa oviec obhrýza hustú trávu. Strážia ich traja muži. Jeden je starý, už celkom šedivý, ďalší je okolo tridsiatky a tretí okolo štyridsiatky.
     „Dávaj pozor, Učiteľ. Sú to pastieri...," radí Judáš, keď vidí, že Ježiš zrýchlil krok.
     Ale Ježiš ani neodpovie. Kráča, vysoký, krásny, so zapadajúcim slnkom v tvári a v bielych šatách. Vyzerá ako anjel, taký je ožiarený...
     „Pokoj s vami, priatelia," pozdraví, keď sa dostane na okraj lúky.
     Tí traja sa obrátia celí zarazení. Ticho. Potom sa najstarší spýta: „Kto si?"
     „Niekto, kto ťa miluje."
     „Bol by si prvý po mnohých rokoch. Odkiaľ prichádzaš?"
     „Z Galiley."
     „Z Galiley? Ó!" Muž sa na neho pozorne zahľadí. Aj ostatní podídu bližšie. „Z Galiley," opakuje pastier a pridáva potichu, akoby pre seba: „Aj on prišiel z Galiley... Z ktorého miesta, pane?"
     „Z Nazareta."
     „Ó, povedz mi teda. Vrátilo sa dieťa so ženou menom Mária a s mužom menom Jozef? Krásny chlapček, ešte krajší než jeho matka, takže pôvabnejší kvietok nebolo nikdy vidieť na kopcoch Judei. Chlapček narodený v judejskom Betleheme, v čase sčítania ľudu. Dieťa, ktoré potom na veľké šťastie sveta utieklo. Dieťa, teraz je už muž, a ja by som dal život, aby som vedel, či skutočne žije!"
     „Prečo hovoríš, že jeho útek bol veľkým šťastím pre svet?"
     „Lebo on bol Spasiteľ, Mesiáš, a Herodes ho chcel usmrtiť. Nebol som tam, keď zutekal s otcom i matkou... Keď som sa dozvedel o masakre a vrátil som sa... – lebo i ja som mal deti (zavzlyká), pane, a ženu... (zavzlyká) a počul som, že ich zabili (ďalší vzlyk), ale prisahám ti na Boha Abrahámovho, o neho som sa triasol viac než o svoje vlastné telo –, dozvedel som sa, že zutekal, ale nemohol som sa ani na nič spýtať. Ani svojich zabitých som nemohol pozbierať... Hádzali do mňa kamene ako do malomocného, ako na nečistého, považovali ma za vraha... a musel som ujsť do lesov, žiť ako vlk... kým som nenašiel pána. Ach, už nie je ako Anna... Tento pán je tvrdý a krutý... Ak si jedna ovca vykĺbi nohu, ak mi vlk uchmatne baránka, buď ma nechá spalicovať do krvi, alebo mi vezme tú trochu peňazí, no musím pracovať v lesoch pre druhých, robiť čokoľvek, ale splatiť vždy, a to trojnásobok ceny. Ale na tom nezáleží. Vždy som hovoril Najvyššiemu: 'Ukáž mi svojho Mesiáša, daj mi aspoň vedieť, že je živý, a všetko ostatné je nič.' Pane, povedal som ti, ako so mnou zaobchádzali Betlehemčania a ako so mnou nakladá pán. Mohol by som sa odplácať zlom za zlo alebo robiť zlé, kradnúť, aby som netrpel pod pánom. Ale chcel som len odpúšťať, trpieť, byť čestný, lebo anjeli povedali: 'Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.'"
     „Naozaj tak povedali?"
     „Áno, pane, ver mi to, aspoň ty, ktorý si dobrý. Poznaj aspoň ty a uver, že Mesiáš sa narodil. Nikto tomu už nechcel veriť. Anjeli však neklamú... a my sme neboli opití, ako rozprávali. Tento, vidíš, bol vtedy chlapček a on prvý videl anjela. Pil iba mlieko. Môže mlieko spôsobiť opitosť? Anjeli povedali: 'Dnes sa v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, ktorý je Kristus, Pán. A spoznáte ho podľa tohto: Nájdete Dieťatko ležať v jasliach, zavinuté do plienok.'"
     „Presne takto to povedali? Nepochopili ste to zle? Nemýlite sa, po toľkom čase?"
     „Ach, kdeže! Pravda, Lévi? Aby sme ich nezabudli – ani by sme ich nemohli zabudnúť, lebo to boli slová nebies a zapísali sa nebeským ohňom do našich sŕdc –, každé ráno, každý večer, keď vychádza slnko, keď zažiari prvá hviezda, hovoríme ich s jeho menom a menom jeho matky ako modlitbu, aby sme dostali požehnanie, silu a útechu."
     „Ó, hovorili ste: 'Kristus'?"
     „Nie, pane. Hovoríme: 'Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle pre Ježiša Krista, ktorý sa narodil z Márie v maštali v Betleheme a ktorý, zavinutý do plienok, bol v jasliach, on, Spasiteľ sveta.'"
     „Ale koho vlastne hľadáte?"
     „Ježiša Krista, Syna Márie, Nazaretského, Spasiteľa."
     „To som ja." Ježiš celý zažiari, keď to povie a zjaví sa svojim vytrvalým milovníkom. Vytrvalým, verným, trpezlivým.
     „Ty! Ó! Pane, Spasiteľu, Ježišu náš!" Všetci traja padnú na zem, bozkávajú Ježišovi nohy a plačú od radosti.
     „Vstaňte. Vstaň, Eliáš, aj ty, Lévi, i ty, ktorého nepoznám."
     „Jozef, syn Jozefov."
     „Toto sú moji učeníci Ján, Galilejčan, Šimon a Judáš, Judejčania."
     Pastieri už neležia tvárou na zemi, ale sú ešte stále na kolenách, sedia na pätách a klaňajú sa Spasiteľovi láskyplným pohľadom, perami chvejúcimi sa od dojatia, tvárami striedavo zblednutými či sčervenenými od radosti.
     Ježiš sa posadí do trávy.
     „Nie, Pane. Nie na trávu, ty, Kráľ Izraela."
     „Nechajte tak, priatelia. Som chudobný. Pre svet stolár. Bohatý iba na lásku k svetu a láskou, ktorú mi dávajú dobrí. Prišiel som, aby som pobudol s vami, lámal s vami večerný chlieb, spal po vašom boku na sene, načerpal od vás potešenie..."
     „Ó, potešenie! My sme neotesaní a prenasledovaní."
     „Aj ja som prenasledovaný. Vy mi však dávate to, čo hľadám – lásku, vieru a nádej, ktorá pretrvala roky a prináša kvety. Vidíte? Dokázali ste na mňa čakať, veriť bez pochybovania, že som to bol ja. A ja som prišiel."
     „Ach, áno! Prišiel si. Aj keď teraz zomriem, nemám už nijakú nesplnenú nádej, ktorá by mi spôsobovala zármutok."
     „Nie, Eliáš. Ty budeš žiť až do, ba aj po Kristovom víťazstve. Ty, ktorý si videl môj úsvit, musíš uvidieť aj môj lesk a slávu. A ostatní? Bolo vás dvanásť – Eliáš, Lévi, Samuel, Jonáš, Izák, Tobiáš, Jonatán, Daniel, Simeon, Ján, Jozef, Benjamín. Moja matka mi stále hovorievala vaše mená ako mená mojich prvých priateľov."
     „Ó!" Pastieri sú stále dojatejší.
     „Kde sú ostatní?"
     „Starý Samuel zomrel na starobu už pred dvadsiatimi rokmi. Jozefa zabili, keď bojoval pri bráne plota, aby poskytol čas na útek svojej žene s týmto novorodencom. Bola len niekoľko hodín matkou a chlapca som sa ujal z lásky k priateľovi a preto... preto, aby som mal ešte deti okolo seba. Aj Léviho som vzal so sebou... Prenasledovali ho. Benjamín s Danielom pasie v Libanone. Simeon, Ján a Tobiáš, ktorý sa teraz na pamiatku svojho otca, tiež zabitého, volá Matej, sú Jánovými učeníkmi. Jonáš je v službe u istého farizeja na Ezdrelonskej rovine. Izák žije v úplnej biede so znivočeným chrbtom sám v Jote. Pomáhame mu ako môžeme... ale sme všetci postihnutí a je to ako kvapky rosy na požiar. Jonatán je teraz sluhom u istého veľmoža z Herodesovho dvora."
     „Ako ste sa mohli, najmä Jonatán, Jonáš, Daniel a Benjamín, dostať k takým miestam?"
     „Spomenul som si na tvojho príbuzného, Zachariáša... Poslala ma k nemu tvoja matka. A keď sme sa stali prekliatymi utečencami pre nenávisť judejských obyvateľov, zaviedol som ich k nemu. Bol dobrý. Chránil nás a živil. Pohľadal nám pánov. Ako mohol. Stádo Anny, ktoré som pásol, prevzal celé herodián... a zostal som s ním... Keď Krstiteľ dospel na muža a začal kázať, Simeon, Ján a Tobiáš išli s ním."
     „Ale teraz je Krstiteľ vo väzení."
     „Áno. A oni – aby neboli podozriví, s malým stádom, ktoré im dal istý bohatý človek, učeník tvojho príbuzného Jána – hliadkujú pri Machere."
     „Chcel by som ich všetkých vidieť."
     „Áno, Pane. Pôjdeme im povedať: 'Poďte. On žije. On na nás pamätá a miluje nás.'"
     „A chce vás mať medzi svojimi priateľmi."
     „Áno, Pane."
     „Ale k prvému pôjdeme k Izákovi. A kde sú pochovaní Samuel a Jozef?"
     „Samuel v Hebrone. Zostal v službe u Zachariáša. Jozef... nemá hrob, Pane. Spálili ho spolu s domom."
     „Nie v plameni ukrutníkov, ale v lesku Pána, v sláve bude čoskoro. Ja vám to hovorím. Tebe, Jozef, syn Jozefov, to hovorím. Poď, nech ťa pobozkám, aby som vyjadril vďaku tvojmu otcovi."
     „A moje deti?"
     „Anjeli, Eliáš. Anjeli, ktorí budú opakovať 'Sláva', keď bude Spasiteľ korunovaný."
     „Ako kráľ?"
     „Nie. Ako Vykupiteľ. Ó! Sprievod spravodlivých a svätých! A na čele biele a purpurové šíky mučeníkov, neviniatok! A keď budú otvorené dvere predpeklia, tak vystúpime spolu do kráľovstva, ktoré sa nikdy neskončí. A potom prídete vy a nájdete si otcov, matky a deti v Pánovi! Verte."
     „Áno, Pane."
     „Volajte ma Učiteľ. Zvečerieva sa, svitá prvá hviezda. Povedz svoju modlitbu pred večerou."
     „Nie ja. Ty."
     „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle, ktorí si zaslúžili vidieť Svetlo a slúžiť mu. Spasiteľ je medzi nimi. Pastier kráľovského rodu je pri svojom stáde. Zornica už vyšla. Jasajte, spravodliví! Jasajte v Pánovi. On, ktorý stvoril nebeskú klenbu a obsial ju hviezdami, on, ktorý ohraničil zem morami, on, ktorý stvoril vetry a rosu a určil kolobeh ročných období, aby dal chlieb a víno svojim deťom, aha, teraz vám posiela omnoho vzácnejší pokrm – živý chlieb, ktorý zostupuje z neba, víno z večného viniča. Poďte, vy, prvotiny tých, čo sa mi klaňajú. Poďte spoznať Otca v pravde, aby ste ho nasledovali vo svätosti a dostali ste za to večnú odmenu."
     Ježiš sa modlil postojačky s vystretými rukami, zatiaľ čo učeníci a pastieri kľačali.
     Potom sa ponúka chlieb a miska čerstvo podojeného mlieka. Keďže sú tri hrnčeky alebo vydlabané tekvice, neviem, najprv je Ježiš, Šimon a Judáš. Potom Ján – ktorému Ježiš podáva svoju šálku – s Lévim a Jozefom, posledný sa naje Eliáš.
     Ovce už nežerú, zoskupujú sa do veľkej uzavretej skupiny v očakávaní, že ich azda zavedú do ohrady. Ale namiesto toho vidím, že ich traja pastieri vedú do lesa, pod jednoduchý prístrešok z konárov, obohnaný povrazmi. Pastieri sa dávajú do práce, aby pripravili seno na ustlanie pre Ježiša a učeníkov. Zapaľujú ohne, azda kvôli lesnej zveri.
     Unavení Judáš a Ján sa natiahnu a o chvíľu zaspia. Šimon by chcel robiť Ježišovi spoločnosť. Ale zakrátko aj on zaspí, sediac na sene chrbtom opretý o kôl. Zostáva hore Ježiš s pastiermi. A rozprávajú – o Jozefovi, o Márii, o úteku do Egypta, o návrate... A potom, po týchto otázkach lásky, sú tu závažnejšie otázky – čo robiť, aby poslúžili Ježišovi? Ako by mohli, oni, nevzdelaní pastieri?
     A Ježiš učí a vysvetľuje: „Teraz chodím po Judei. Učeníci vás budú stále informovať. Potom vás dám zavolať. Zatiaľ sa spojte. Dbajte, aby jeden vedel o druhom a o tom, že jestvujem na svete ako Učiteľ a Spasiteľ. Oboznamujte s tým ľudí, ako viete. Nesľubujem vám, že vám uveria. Mne sa dostalo výsmechu aj útokov. Aj vám sa ich dostane. Ale ako ste vedeli byť silní a spravodliví v tomto očakávaní, buďte takými ešte viac teraz, keď ste moji. Zajtra pôjdeme do Joty. Potom do Hebronu. Môžete prísť?"
     „Ó, áno! Cesty sú pre všetkých a pasienky sú Božie. Iba v Betleheme máme zákaz pre nespravodlivý hnev. Ostatné dediny vedia... ale sa nám len vysmievajú a prezývajú nás 'opilci'. A preto tu budeme môcť vykonať len málo."
     „Zavolám vás inam. Neopustím vás."
     „Po celý život?"
     „Po celý môj život."
     „Nie. Najprv zomriem ja, Učiteľ. Som starý."
     „Myslíš? Ja nie. Jedna z prvých tvárí, ktorú som videl, bola tvoja, Eliáš. Bude i jedna z posledných. Odnesiem si so sebou vo svojej zreničke tvoju tvár strápenú bolesťou pre moju smrť. Ale potom to bude tvoja tvár, ktorá ponesie v srdci žiaru víťazného rána, a s ňou budeš očakávať smrť... Smrť – večné stretnutie s Ježišom, ktorému si sa ako maličkému klaňal. Aj potom budú anjeli spievať Glória –, pre človeka dobrej vôle.'"
     Už viac nepočujem, nežné videnie sa zahmlieva. Končí sa.