Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

78. V Kariote, smrť starého Šavla

     14. január 1945
     Mám dojem, že najstrmšia časť a tiež najužšie miesto v judejských horách je medzi Hebronom a Jotou. Ale môžem sa aj mýliť, lebo toto je širšie a rozľahlejšie údolie, otvárajúce sa pomerne širokým horizontom, z ktorých sa vynárajú jednotlivé hory, a nie horské pásma. Azda je to kotlina medzi dvoma horskými reťazami, neviem. Vidím ju prvýkrát a málo tomu rozumiem. Na poliach, ktoré nie sú rozľahlé, ale dobre obrábané, vidím rôzne druhy obilnín väčšinou jačmeň a raž, ale tiež pekné vinice v slnečnejších častiach. Potom vo vyšších polohách sú pekné borovicové a jedľové lesy a ďalšie stromy zalesnených miest. Objaví sa skromná cesta do malej dedinky.
     „To je predmestie Kariotu. Prosím ťa, aby si prišiel do môjho vidieckeho domu. Tam ťa očakáva moja matka. Potom pôjdeme do Kariotu," povie Judáš, ktorý je od vzrušenia celý bez seba.
     Nepovedala som, že teraz sú iba Ježiš s Judášom, Šimonom a Jánom. Pastieri nie sú s nimi. Azda zostali na hebronských pasienkoch alebo sa vrátili k Betlehemu.
     „Ako chceš, Judáš. Mohli sme sa však zastaviť aj tu, aby sme poznali tvoju matku."
     „Ó, nie! Je to len vidiecky dom. Matka tam chodí v čase zberu úrody. Ale potom býva v Kariote. A nechceš, aby ťa videlo moje mesto? Nechceš doň priniesť tvoje svetlo?"
     „Pravdaže chcem, Judáš. Ty však už vieš, že nehľadím na prostotu miesta, kde som hosťom."
     „Ale dnes si mojím hosťom... a Judáš vie byť pohostinný."
     Pokračujú ešte kúsok medzi domami roztrúsenými po poliach. Vychádzajú z nich ženy i muži, ktorých privolali deti. Zjavne tu vládne prebudená zvedavosť. Judáš ich určite vopred upozornil.
     „Tu je môj biedny dom. Odpusť jeho chudobu."
     Ale dom nie je nijaká chatrč. Je to kváder iba s jedným podlažím, ale rozsiahly a dobre udržiavaný, uprostred hustého, výnosného ovocného sadu. Z cesty k domu vedie úzka cestička, ktorá je pekná a čistá.
     „Dovolíš, aby som išiel popredu, Učiteľ?"
     „Len choď."
     Judáš odchádza.
     „Učiteľ, Judáš to urobil vo veľkom štýle," vraví Šimon. „Mal som podozrenie. Ale teraz som si tým istý. Hovoríš, Učiteľ, a hovoríš správne: Duch, duch... Ale on... on to tak nechápe. Nikdy ťa nepochopí... alebo veľmi neskoro," opraví sa, aby nezarmútil Ježiša.
     Ježiš vzdychne a mlčí.
     Judáš vychádza so ženou okolo päťdesiatky. Je dosť vysoká, no nie tak ako syn, ktorému dala svoje čierne oči a kučeravé vlasy. Jej oči sú však mierne, skôr smutné, zatiaľ čo Judášove oči sú rozkazovačné a prefíkané.
     „Zdravím ťa, Kráľ Izraela," povie a pokľakne skutočným pozdravom poddanej. „Dovoľ svojej služobnici, aby ti poskytla pohostinstvo."
     „Pokoj tebe, žena. A Boh nech je s tebou a s tvojím synom."
     „Ó, áno! S mojím synom!" Je to skôr povzdych ako odpoveď.
     „Vstaň, matka. Aj ja mám matku a nemôžem dovoliť, aby si mi bozkávala nohy. Bozkávam ťa v mene mojej matky, žena. Je tvojou sestrou... v láske a v bolestnom osude matky poznačených."
     „Čo chceš tým povedať, Učiteľ?" spýta sa Judáš trochu znepokojený.
     Ale Ježiš neodpovie. Objíme ženu, ktorú láskavo zdvihol zo zeme a ktorú teraz pobozká na líca. A potom, držiac ju za ruku, ide smerom k domu.
     Vstúpia do chladnej miestnosti, ktorú zatieňujú ľahké prúžkované závesy. Sú tu pripravené osviežujúce nápoje a čerstvé ovocie. Ale najprv Judášova matka zavolá slúžku a tá prinesie vodu a uteráky a domáca pani by chcela vyzuť Ježišovi topánky a umyť mu zaprášené nohy. Ježiš však namieta. „Nie, matka. Matka je príliš sväté stvorenie, aby som jej dovolil zaujať postoj otrokyne, najmä keď je počestná a dobrá ako si ty." Matka sa pozrie na Judáša... zvláštny pohľad. A potom odíde.
     Ježiš sa osviežil. Keď sa chystá obuť si sandále, žena sa vráti s novými sandálmi. „Pozri, náš Mesiáš. Myslím, že som urobila dobre... ako chcel Judáš... Povedal mi: 'Trochu dlhšie ako moje a rovnako široké.'"
     „Ale prečo, Judáš?"
     „Nechceš mi dovoliť dať ti nejaký dar? Nie si môj Kráľ a Boh?"
     „Áno, Judáš. Ale nemal si toľko zaťažovať matku. Ty vieš, aký som..."
     „To viem. Si svätý. Ale musíš sa objavovať ako svätý Kráľ. Tak to je, keď sa treba presadiť. Vo svete, v ktorom deviati z desiatich sú hlupáci, sa treba presadiť výzorom. To viem."
     Ježiš si zašnuroval nové sandále z červenej kože do predierkovaných remienkov na zvršku obuvi, siahajúcom až po členky. Sú omnoho krajšie ako jeho obyčajné pracovné sandále. Podobajú sa Judášovým sandálom, ktoré sú temer topánkami a z ktorých vidno len časť nôh.
     „Aj šaty, môj Kráľ. Pripravovala som ich pre môjho Judáša... Ale on ti ich daruje. Sú plátenné, chladivé a nové. Dovoľ, aby ťa obliekla matka... akoby si bol jej synom."
     Ježiš sa znova pozrie na Judáša... ale neodporuje. Rozväzuje si pri krku vrchné šaty, nechá spadnúť z ramien širokú tuniku a zostane len v spodnej. Žena mu oblieka pekné nové šaty. Ponúkne mu opasok, husto vyšívaný pás, z ktorého vychádza šnúra ukončená veľmi hustými strapcami. Ježiš sa určite cíti dobre v chladivých, čistých šatách. Nevyzerá však veľmi šťastný. Medzitým sa postupne umyli aj ostatní.
     „Poď, Učiteľ. Sú z môjho skromného ovocného sadu. To je jablková šťava, ktorú pripravuje matka. Tebe, Šimon, azda lepšie zachutí biele víno. Vezmi si. Je z mojej vinice. A ty, Ján? Ako Učiteľ?" Judáš jasá, že môže nalievať do krásnych strieborných čiaš, aby ukázal, že on si to môže dovoliť.
     Matka hovorí málo. Hľadí... hľadí... hľadí na svojho Judáša... a ešte viac hľadí na Ježiša... A keď jej Ježiš, skôr ako začnú jesť, ponúkne to najkrajšie ovocie (zdá sa mi, že sú to obrovské broskyne, je to žltočervené ovocie, ale nie jablká) a povie jej: „Vždy najprv matka," zatrblieta sa v jej oku slza.
     „Mama, ostatné je už urobené?" opýta sa Judáš.
     „Áno, syn môj. Myslím, že som urobila všetko dobre. Ale ja som stále vyrastala tu a neviem... nepoznám zvyky kráľov."
     „Aké zvyky, žena? Akých kráľov? Judáš, čo si to urobil?"
     „Či nie si predsa prisľúbený Kráľ Izraela? Je čas, aby ťa svet pozdravil ako takého. A to sa musí stať prvýkrát tu, v mojom meste, v mojom dome. Ja ťa uctievam ako takého. Z lásky ku mne a z úcty k tvojmu menu Mesiáša, Krista, Kráľa, ktoré ti dali proroci na príkaz Jahveho, neodopieraj mi to."
     „Žena, priatelia. Prosím vás, potrebujem sa porozprávať s Judášom. Musím mu dať presné príkazy."
     Matka a učeníci odídu.
     „Judáš, čo si to urobil? Tak málo si ma doteraz pochopil? Prečo ma tak ponižuješ a robíš zo mňa iba mocného na zemi, ba len takého, ktorý sa domáha toho, aby bol mocný? Nechápeš, že to je urážka môjho poslania, ba i prekážka? Áno. Nenamietaj. Prekážka. Izrael je podriadený Rímu. Vieš, čo sa stane, ak niekto chce povstať proti Rímu, kto vyzerá ako vodca ľudu a je podozrivý, že pripravuje vzburu. Počul si, práve po tieto dni si počul, ako sa rozhneval na Dieťa, o ktorom sa predpokladalo, že podľa sveta je budúcim kráľom. A ty! A ty! Ó, Judáš! Ale čo očakávaš od mojej fyzickej vlády? V čo dúfaš? Dal som ti čas na rozmyslenie a rozhodnutie. Hovoril som s tebou veľmi jasne už odvtedy, čo sme sa prvýkrát stretli. Aj som ťa odmietol, lebo som vedel... lebo viem, áno, lebo viem, čítam, vidím, čo je v tebe. Prečo ma chceš nasledovať, ak nechceš byť taký, ako ja chcem? Odíď, Judáš. Neškoď sebe a neškoď mne... Choď. Je to pre teba lepšie. Nie si vhodný robotník pre toto dielo... Príliš ťa presahuje. V tebe je pýcha, žiadostivosť všetkých troch vetiev, panovačnosť... aj tvoja matka sa ťa musí báť... máš v sebe sklon ku klamstvu... Nie. Nie taký má byť môj nasledovník. Judáš, ja nie som ten, kto ťa nenávidí. Ja ti nezlorečím. Iba ti hovorím s bolesťou toho, kto vidí, že nemôže pozmeniť toho, koho miluje, hovorím ti len: Choď si svojou cestou, raz si cestu vo svete, ak si to želáš, ale nezostávaj so mnou. Moja cesta...! Moje kráľovstvo! Ó, aké trápenie je v nich! Vieš, kde budem Kráľom? Kedy budem vyhlásený za Kráľa? Keď budem vyzdvihnutý na drevo hanby a purpurom bude moja krv, korunou veniec z tŕnia, erbom výsmešný nápis. Namiesto trúbok, cimbalov, organov a citár zdraviacich vyhláseného Kráľa sa mi dostane preklínania a rúhania všetkého ľudu – môjho ľudu. A vieš, čie to bude dielo? Jedného, ktorý ma nepochopí. Ktorý nič nepochopí. Srdce z bronzovej dutiny, v ktorom pýcha, zmyselnosť a lakomstvo po kvapkách vytlačia všetky šťavy a tieto splodia spleť hadov, ktoré poslúžia ako reťaz pre mňa a... zlorečenie pre neho. Ostatní nepoznajú tak jasne môj údel. A prosím ťa, nehovor o tom. Toto nech ostane medzi mnou a tebou. Nakoniec... je to napomenutie... a ty budeš mlčať, aby si nepovedal: 'Napomínal ma...' Pochopil si, Judáš?"
     Judáš je celý červený, ba tmavofialový. Stojí pred Ježišom. Je zmätený, hlavu má sklonenú... Potom sa hodí na kolená a plače s hlavou na Ježišových kolenách. „Milujem ťa, Učiteľ. Neodvrhuj ma. Áno. Som pyšný, som hlúpy. Ale neposielaj ma preč. Nie, Učiteľ. Je to poslednýkrát, čo chybujem. Máš pravdu. Neuvažoval som. Ale aj v tejto chybe je láska. Chcel som ti vzdať takú česť... a aby ti ju preukázali i druhí..., lebo ťa milujem. Pred troma dňami si povedal: 'Keď sa dopustíte chyby bez zlomyseľnosti, z nevedomosti, nie je to chyba, ale nedokonalý úsudok, úsudok detí, a ja som tu, aby som z vás urobil dospelých.' Aha, Učiteľ, som tu pri tvojich kolenách... povedal si mi, že mi budeš otcom... pri tvojich kolenách ako pri kolenách môjho otca a prosím ťa o odpustenie. Prosím ťa, aby si zo mňa urobil 'dospelého' a svätého dospelého... Neposielaj ma preč, Ježiš, Ježiš, Ježiš... Nie všetko vo mne je ničomné. Vidíš, pre teba som zanechal všetko a prišiel som. Si viac ako pocty a víťazstvá, ktoré som získal, keď som slúžil iným. Ty, áno, ty si láska biedneho, nešťastného Judáša, ktorý by ti chcel dať len radosť, no namiesto toho ti spôsobuje bolesť..."
     „Stačí, Judáš. Ešte raz ti odpúšťam..." Ježiš vyzerá unavený... „Odpúšťam ti v nádeji... v nádeji, že ma v budúcnosti pochopíš."
     „Áno, Učiteľ. Áno. Ale teraz... teraz... nezdrv ma odmietnutím, ktoré by ma zosmiešnilo. Celý Kariot vie, že som prišiel s Dávidovým potomkom, Kráľom Izraela... a toto moje mesto sa pripravilo prijať ťa... Myslel som si, že robím dobre... chcel som ti ukázať, ako to treba robiť, aby sa obávali a boli poslušní... a ukázať to Jánovi, Šimonovi a prostredníctvom nich aj ostatným, ktorí ťa milujú, ale správajú sa k tebe ako k seberovnému... Aj matku by vysmiali ako matku syna luhára a blázna. Pre ňu, Pane môj... A prisahám ti, že ja..."
     „Neprisahaj mne. Prisahaj sám sebe, ak môžeš, že už nebudeš hrešiť v tom zmysle. Kvôli matke a občanom neurobím hanbu, že odídem a nezastavím sa. Vstaň."
     „Čo povieš ostatným?"
     „Pravdu..."
     „Nieee!"
     „Pravdu – že som ti dal nadnes pokyny. Vždy jestvuje spôsob povedať pravdu s láskou. Poďme. Zavolaj svoju matku a ostatných."
     Ježiš je dosť prísny. Znova sa usmeje, až keď sa vráti Judáš s matkou a učeníkmi. Žena skúma Ježiša. Vidí ho však milého. Uspokojí sa. No mám dojem, že v duši cíti bolesť.
     „Chceme ísť do Kariotu? Som odpočinutý a ďakujem ti, matka, za všetku tvoju dobrotu. Nebo nech ti to vynahradí a pre lásku, ktorú mi preukazuješ, dá odpočinok a radosť manželovi, ktorého oplakávaš."
     Žena sa usiluje pobozkať mu ruku, ale Ježiš jej položí ruku na hlavu, pohladká ju a nedovolí jej pobozkať mu ju.
     „Koč je pripravený, Učiteľ. Poď."
     Vonku prichádza koč ťahaný volmi, pekný pohodlný koč, na ktorom sú položené vankúše ako sedadlá a hore je striežka z červenej látky.
     „Nastúp, Učiteľ."
     „Najprv matka."
     Žena nastúpi, potom Ježiš a ďalší.
     „Tu, Učiteľ." (Judáš ho už nevolá kráľ.)
     Ježiš si sadne dopredu, Judáš po jeho boku. Vzadu je žena a učeníci. Kočiš udrie voly a poháňa, kráčajúc po ich boku.
     Prevoz kočom je krátky. Asi štyristo metrov, možno o niečo viac, a potom už vidno prvé domy Kariotu, ktorý sa mi javí ako nenápadné malé mestečko. Malé dieťa na ceste zaliatej slnkom vyzerá a potom odbehne ako strela. Keď koč dorazí k prvým domom, vážené osobnosti a ľud ho vítajú so stuhami a haluzami, všade haluze a stuhy, na ceste, od domu ku domu. Jasavé výkriky a poklony až po zem. Ježiš – teraz už nemôže urobiť nič iné – z výšky svojho kníšuceho sa trónu pozdravuje a požehnáva.
     Koč pokračuje v ceste a potom za námestím zabočí do jednej ulice a zastaví sa pred domom, ktorý má už dokorán otvorenú bránu a v nej sú dve alebo tri ženy. Zastavia sa. Zostúpia.
     „Môj dom je tvoj, Učiteľ."
     „Pokoj tomuto domu, Judáš. Pokoj a svätosť."
     Vstúpia. Za vestibulom je veľká sála s nízkymi divánmi a intarzovaným nábytkom. S Ježišom a ostatnými vstúpia významné miestne osobnosti. Poklony, zvedavosť, pompézna slávnosť.
     Jeden dôstojný starec prednáša prejav: „Veľká udalosť pre kariotskú zem, že ťa máme, Pane. Veľká udalosť! Šťastný deň! Udalosť, že ťa máme, a udalosť, keď vidíme, že ti je priateľom a pomocou jeden jej syn. Požehnaný, že ťa poznal pred kýmkoľvek iným! A ty požehnaný desaťkrát desať razy, že si sa ukázal, ty, očakávaný z generácie na generáciu. Hovor, Pane a Kráľ. Naše srdcia očakávajú tvoje slovo ako vyprahnutá zem po horúcom lete očakáva vzácnu prvú septembrovú vodu."
     „Vďaka, nech si ktokoľvek. Vďaka. A vďaka týmto občanom, ktorí sklonili svoje srdcia Otcovmu Slovu, Otcovi, ktorého som Slovom. Pretože vedzte, že nie Synovi človeka, ktorý k vám hovorí, ale najvyššiemu Pánovi treba vzdávať vďaky a česť za tento čas pokoja, ktorým on znovu spája rozvrátené otcovstvo so synmi človeka. Chváľme pravého Pána, Boha Abrahámovho, ktorý sa zmiloval nad svojím ľudom a s láskou mu daroval sľúbeného Spasiteľa. Nie, Ježišovi, služobníkovi večnej Vôle, ale tejto Vôli lásky nech je sláva a chvála."
     „Hovoríš ako svätý... Ja som predstavený synagógy. Nie je sobota. Ale príď do môjho domu vysvetľovať Zákon, ty, na ktorom viac než kráľovský olej je pomazanie múdrosti."
     „Prídem."
     „Môj Pán je azda unavený..."
     „Nie, Judáš. Nikdy nie som unavený, aby som rozprával o Bohu a nikdy nechcem sklamať srdcia."
     „Príď teda," nalieha predstavený synagógy. „Celý Kariot je tam vonku a očakáva ťa."
     „Poďme."
     Vychádzajú. Ježiš medzi Judášom a predstaveným synagógy. Okolo významné osobnosti a zástupy ľudí. Ježiš prechádza a požehnáva.
     Synagóga je na námestí. Vchádzajú dnu. Ježiš kráča k miestu, kde sa vyučuje. Začína hovoriť, celý biely v nádherných šatách, s povznesenou tvárou a rukami vystretými vo svojom zvyčajnom geste.
     „Ľud z Kariotu, hovorí Božie Slovo. Počúvajte. Lebo ten, kto k vám hovorí, je Božie Slovo. Jeho zvrchovanosť pochádza od Otca a k Otcovi sa vráti, keď rozšíri dobrú zvesť v Izraeli. Nech sa otvoria srdcia a mysle pravde, aby sa v nich neusadili chyby a nevznikal zmätok.
     Izaiáš povedal: 'Lebo každá hrmotná obuv a každý šat zmáčaný v krvi bude spálený, bude ohňu pokrmom. Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja.'* To je moje meno. Nechajme cisárom a tetrarchom ich korisť. Ja budem lúpiť. Nebude to však lúpež, ktorá si zaslúži potrestanie ohňom. Ale vytrhnem zo Satanovho ohňa veľa koristi, aby som ju priniesol do kráľovstva pokoja, v ktorom som Kniežaťom, a do večnosti – večného času, v ktorom som Otcom.