Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

55. Poverenie zverené Tomášovi

     27. október 1944
     Dnes ráno, keď som sa spamätávala z veľmi ťažkých niekoľkohodinových mrákot a v modlitbe očakávala rozodnenie, moje videnie sa opakuje.
     Hovorím, že sa opakuje, lebo sme ešte stále v tom istom prostredí – široká a nízka kuchyňa, tmavá pre zadymené steny, ktorú ledva osvetľuje plamienok olejovej lampy položenej na dlhý a úzky vidiecky stôl, za ktorým sedí osem ľudí. Ježiš a šesť učeníkov plus majiteľ domu – štyria na každej strane.
     Ježiš obrátený na svojej stoličke – lebo tu sú len stoličky bez operadla, na troch nohách, typický vidiecky nábytok – sa ešte rozpráva s Tomášom. Ježišova ruka skĺzla z jeho hlavy na jeho rameno. Ježiš vraví: „Vstaň, priateľu. Už si večeral?"
     „Nie, Učiteľ. Išiel som niekoľko metrov s tým druhým, čo bol so mnou, a potom som ho nechal a vrátil som sa späť. Povedal som mu, že chcem hovoriť s človekom uzdraveným z malomocenstva... Povedal som tak, lebo som si myslel, že sa bude štítiť zastaviť sa pri nečistom. Uhádol som. Ja som však hľadal teba, nie malomocného... Chcel som ti povedať: 'Vezmi ma!' ... Prechádzal som sa hore-dolu po olivovom sade, kým sa ma nejaký mladík nespýtal, čo robím. Musel si o mne myslieť, že mám zlý úmysel... Bol pri stĺpe, tam, kde sa začína pozemok."
     Majiteľ domu sa usmeje. „To je môj syn," vysvetlí a potom dodá: „Stráži pri lise na olivy. Máme v jaskyni pod lisom ešte takmer celú ročnú úrodu. Bola veľmi dobrá. Priniesla nám veľa oleja. A v čase návalu ľudí sa vždy spolčujú zbojníci, ktorí vykrádajú nestrážené miesta. Pred ôsmimi rokmi, práve cez Prípravný deň, nás okradli o všetko. Odvtedy každý strážime po jednu noc. Matka mu išla zaniesť večeru."
     „No a povedal mi: 'Čo chceš?', a to takým tónom, že aby som si zachránil chrbát pred jeho palicou, rýchlo som vysvetlil: 'Hľadám Učiteľa, ktorý tu býva.' Odpovedal mi: 'Ak je pravda, čo hovoríš, poď do domu.' A odprevadil ma až sem. To on zaklopal a odišiel, len čo počul moje prvé slová."
     „Bývaš ďaleko?"
     „Bývam na druhom konci mesta, blízko Východnej brány."
     „Si sám?"
     „Bol som s rodičmi. Ale oni odišli k iným príbuzným na Betlehemskej ceste. Ja som zostal, aby som ťa hľadal vo dne i v noci, kým ťa nenájdem."  
     Ježiš sa usmeje a povie: „Takže ťa nikto nečaká?"
     „Nie, Učiteľ."
     „Cesta je dlhá, noc tmavá, v meste sú rímske hliadky. Hovorím ti. Ak chceš, zostaň s nami."
     „Ach, Učiteľ!" Tomáš je šťastný.
     „Urobte miesto. A všetci dajte niečo bratovi." Zo svojho Ježiš dáva kus syra, ktorý mal pred sebou. Vysvetľuje Tomášovi: „Sme chudobní a večera sa takmer skončila. Ale v tom, kto daruje, je veľké srdce." A Jánovi, ktorý sedí vedľa neho, povie: „Uvoľni miesto priateľovi."
     Ján rýchlo vstane a ide si sadnúť na roh stola vedľa pána domu.
     „Posaď sa, Tomáš. Jedz." A potom všetkým: „Takto budete robiť vždy, priatelia, podľa zákona lásky. Pútnika chráni už Boží zákon. Ale teraz, v mojom mene, ho budete musieť milovať ešte väčšmi. Keď vás niekto v Božom mene požiada o kus chleba, o hlt vody, o prístrešie, musíte to dať v jeho mene. A dostanete za to od Boha odmenu. Takto sa musíte správať k všetkým. Aj k nepriateľom. Toto je nový zákon. Až doteraz sa vám hovorilo: 'Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.' Ja vám hovorím: 'Milujte aj tých, ktorí vás nenávidia.' Ó! Keby ste vedeli, ako vás bude milovať Boh, ak budete milovať tak, ako vám hovorím! Ak potom niekto povie: 'Chcem byť vaším spoločníkom v službe pravému Pánu Bohu a nasledovať jeho Baránka,' potom vám musí byť drahší ako pokrvný brat, lebo budete spojení večným, Kristovým putom."
     „Ale ak sa pritrafí niekto neúprimný? Povedať: 'Chcem robiť to a ono' je ľahké. Ale slovo nie vždy zodpovedá pravde," hovorí Peter trochu podráždený. Zdá sa, že nemá svoj zvyčajný žoviálny humor.
     „Počúvaj, Peter. Hovoríš s dobrým úmyslom a spravodlivo. Ale pozri, lepšie je hrešiť z dobroty a dôvery, ako z nedôvery a tvrdosti. Ak urobíš dobre nehodnému, aké zlo vyplynie z toho pre teba? Nijaké. Ba na teba bude čakať Božia odmena, zatiaľ čo jemu to bude zarátané ako previnenie, lebo zradil tvoju dôveru."
     „Nijaké zlo? Ach! Často ten, kto je nehodný, nezastaví sa pri nevďačnosti, ale ide ďalej a dopracuje sa až k tomu, že škodí na cti, na majetku i na samom živote."
     „To je pravda. Ale azda toto by zmenšilo tvoju zásluhu? Nie. I keby celý svet veril ohováraniam, i keby si sa stal chudobnejším ako Jób, i keby ti ukrutník siahol aj na život, čo by sa zmenilo v očiach Boha? Nič. Ba áno, bola by tu zmena. Ale dobrá pre teba. Boh by k zásluhám dobroty pripojil i zásluhy duchovného, hmotného i telesného mučeníctva."
     „Dobre, dobre! Bude to tak." Peter už nehovorí. Nemosúrene si podoprel hlavu.  
     Ježiš sa obráti k Tomášovi: „Priateľu, povedal som ti predtým v olivovom sade: 'Keď sa vrátim do týchto končín, ak ešte budeš chcieť, budeš môj.' Teraz ti hovorím: 'Si ochotný urobiť Ježišovi láskavosť?'"
     „Bezpochyby."
     „Ale ak táto láskavosť môže vyžadovať obetu?"
     „Nie je nijaká obeta tebe slúžiť. Čo si želáš?"
     „Chcel som ti povedať... ale ty máš iste svoje obchody, záujmy..."
     „Nič takého, nič! Mám teba! Hovor!"
     „Počúvaj. Zajtra ráno na úsvite malomocný odíde z hrobiek, aby vyhľadal niekoho, kto to oznámi kňazovi. Ty pôjdeš k hrobom prvý. To z lásky. A nahlas zakričíš: 'Ty, čo si bol včera očistený, vyjdi von. Posiela ma k tebe Ježiš z Nazareta, Mesiáš Izraela, ten, ktorý ťa uzdravil.' Urob to tak, aby svet 'žijúcich mŕtvych' poznal moje meno a zachvel sa nádejou. A ten, kto k nádeji pripojí vieru, nech príde ku mne, aby som ho uzdravil. To je prvá forma očistenia, ktorú prinášam, a vzkriesenia, ktorého som pánom. Jedného dňa dám omnoho hlbšie očistenie... Jedného dňa zapečatené hroby vychrlia skutočných mŕtvych, ktorí sa zjavia, aby sa svojimi prázdnymi očnými jamkami a odhalenými čeľusťami smiali pre vzdialenú radosť – hoci ju budú počuť od kostier – duchov oslobodených z očakávania očistca. Zjavia sa, aby sa potešili tomuto oslobodeniu a aby sa chveli, vediac, komu majú za to vďačiť... Choď. On príde k tebe. Ty urobíš to, o čo ťa požiada. Vo všetkom mu pomôž, akoby ti bol bratom. A povieš mu tiež: 'Keď budeš úplne očistený, pôjdeme spolu na cestu pri rieke, za Dokom a Efraimom. Tam teba aj mňa čaká Učiteľ Ježiš, aby nám povedal, v čom mu máme slúžiť."
     „Urobím tak. A ten druhý?"
     „Kto? Iškariotský?"
     „Áno, Učiteľ."
     „Pre neho trvá moja rada. Nechaj ho, aby sa rozhodol sám, a na dlhý čas. Ba vyhni sa i stretnutiu s ním."
     „Budem s malomocným. V údolí hrobiek sa potĺkajú iba nečistí alebo ten, kto sa s nimi stýka z ľútosti."
     Peter čosi zamrmle. Ježiš to počuje.
     „Čo máš, Peter? Mlčíš alebo hundreš. Vyzeráš nespokojne. Prečo?"
     „Som nespokojný. My sme prví, a ty nám nedaruješ zázrak. My sme prví, a ty si posadíš vedľa seba cudzieho. My sme prví, a ty jemu, a nie nám, dávaš poverenia. My sme prví, a... áno, a zdá sa, že sme poslední. Prečo budeš na nich čakať na ceste pri rieke? Určite aby si im dal nejaké poslanie. Prečo im, a nie nám?" 
     Ježiš si ho prezerá. Nie je nahnevaný. Ba sa usmieva, ako sa usmieva na chlapca. Vstáva, ide pomaly k Petrovi, položí mu ruku na plece a hovorí s úsmevom: „Peter, Peter! Si jedno veľké, jedno staré dieťa!" A Ondrejovi, sediacemu pri bratovi, povie: „Choď na moje miesto." Posadí sa vedľa Petra, jedným ramenom ho uchopí okolo pliec a hovorí s ním takto, držiac ho proti svojmu plecu: „Peter, zdá sa ti, že som nespravodlivý, ale to nie je nespravodlivosť. Ba je to skúška, lebo viem, akú máte hodnotu. Pozri. Kto potrebuje skúšky? Ten, kto ešte nie je istý. O vás však viem, že ste o mne natoľko istí, že som vám nemusel dávať dôkazy svojej moci. Tu v Jeruzaleme sú potrebné skúšky, tu, kde neresť, bezbožnosť, politika a veľa svetských vecí zatieňujú duchov natoľko, že oni nemôžu vidieť svetlo, ktoré prechádza. Ale tam, pri našom krásnom jazere, takom čistom pod jasným nebom, tam medzi čestnými a dobroprajnými ľuďmi nie sú potrebné skúšky. Budete mať zázraky. Vylejem na vás milosti ako rieky. Ale pozri, ako som si vás uctil. Vzal som vás a ani som nepožadoval skúšky, ani som nepocítil nutnosť vás podrobiť skúškam, lebo viem, kto ste. Drahí, veľmi drahí a mne takí verní."
     Peter sa uspokojí: „Odpusť mi, Ježiš."
     „Áno, odpúšťam ti, lebo tvoj prejav hnevu je láska. Ale už nezáviď, Šimon Jonášov. Vieš, čo je srdce tvojho Ježiša? Už si dakedy videl more, skutočné more? Áno? No a moje srdce je omnoho širšie ako šíre more! A je v ňom miesto pre všetkých. Pre celé ľudstvo. A aj ten najmenší má miesto ako najväčší. A hriešnik v ňom nachádza lásku tak ako nevinný. Týchto poverujem poslaním. Určite. Chceš mi zakázať, aby som im ho dal? Ja som si vás vyvolil. Nie vy. Som preto slobodný posúdiť, ako vás použiť. A ak týchto tu nechám s poslaním – ktoré môže byť aj skúškou, tak ako môže byť milosrdenstvom časové obdobie, ktoré som nechal Iškariotskému –, môžeš mi to vyčítať? Vieš, či som tebe neponechal väčšie? A nie je ti najkrajšie počuť, keď ti poviem: 'Pôjdeš so mnou'?"
     „To je pravda, je pravda! Som hlupák! Odpusť..."
     „Áno. Všetko odpúšťam. Ach, Peter...! Ale prosím vás všetkých: Nediskutujte nikdy o zásluhách a o postavení. Mohol som sa narodiť ako kráľ. Narodil som sa chudobný, v maštali. Mohol som byť bohatý. Žil som z práce a teraz z lásky. A predsa, verte to, priatelia, v očiach Boha nie je nikto väčší odo mňa. Odo mňa, ktorý som tu – sluha pre človeka."
     „Ty a sluha? Nie, nikdy!"
     „Prečo, Peter?"
     „Lebo ja ti budem slúžiť."
     „Aj keby si mi slúžil ako matka slúži dieťaťu, ja som prišiel, aby som slúžil človeku. Budem Spasiteľom pre človeka. Aká služba sa vyrovná tejto?"
     „Ach, Učiteľ! Ty vieš všetko vysvetliť. A to, čo sa zdalo temné, ihneď sa vyjasní!"
     „Si teraz spokojný, Peter? Tak ma nechaj dohovoriť s Tomášom. Si si istý, že spoznáš malomocného? Nik iný tam nie je uzdravený, ale mohol už odísť za svetla hviezd, aby našiel skorého pocestného. A ktosi iný by sa mohol vydávať za neho, aby z clivoty vstúpil do mesta, aby videl príbuzných. Počúvaj, ako vyzerá. Bol som blízko neho a za súmraku som si ho dobre všimol. Je vysoký a chudý. Tmavšej farby ako miešanec, hlboké a veľmi čierne oči pod snehobielym obočím, vlasy biele ako plátno a trochu kučeravé, dlhý nos, smerom ku špičke sploštený ako majú Líbyjčania, veľké a vyčnievajúce pery, najmä spodná. Je taký olivovo hnedý, že ústa majú sfarbenie do fialova. Na čele mu zostala staršia jazva, a to bude jediná škvrna, teraz, keď bude očistený od chrást a špiny."
     „To je starec, keď je celý biely."
     „Nie, Filip. Zdá sa, ale nie je. Zošedivel z malomocenstva."
     „Čo je? Miešanec?"
     „Možno, Peter. Je podobný ľuďom z Afriky."
     „Bude teda Izraelita?"
     „Dozvieme sa to. A keby nebol?"
     „Ó! Keby nebol, nech odíde. Už aj tak si veľa zaslúžil, že bol uzdravený."
     „Nie, Peter. I keby bol modloslužobník, neodoženiem ho. Ježiš prišiel pre všetkých. Veru, hovorím ti, že národy z temnôt predídu synov národa Svetla..."
     Ježiš vzdychne. Potom vstane. Vzdáva vďaky Otcovi a dobrorečí mu hymnom.
     Takto sa končí videnie.
     Chcem mimochodom poznamenať, že môj vnútorný poradca mi už od včera večera, keď som videla malomocného, povedal: „To je Šimon, apoštol. Uvidíš jeho i Tadeášov príchod k Učiteľovi." Dnes ráno po svätom prijímaní (je piatok) otvorím misál a vidím, že práve dnes je vigília sviatku svätých Šimona a Júdu a že zajtrajšie evanjelium hovorí práve o láske takmer rovnakými slovami, ktoré som počula prv vo videní. Júdu Tadeáša som však zatiaľ ešte nevidela.