Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

58. Uzdravenie slepého v Kafarnaume po poučení o rybolove, aplikovanom na duše

     7. október 1944
     Ježiš hovorí a ihneď sa vo mne rozhosťuje pokoj. Radosť z tohto žiarivého pokoja mi potešuje srdce: „Vidíš. Tak sa mu páčia príbehy o slepých. Dajme mu ešte jeden." A ja vidím.
     Vidím nádherný letný západ slnka. Obloha je ako v ohni a Genezaretské jazero je ako obrovská horiaca doska pod zapáleným nebom.
     Ulice v Kafarnaume sa práve začínajú zapĺňať ľuďmi – ženy, ktoré kráčajú k studni, muži, rybári, ktorí pripravujú siete a loďky pre nočný lov. Deti pobehujú po uliciach a hrajú sa, pomedzi ne sa prepletajú somáriky s košmi. Zrejme majú namierené na polia, možno priviezť zeleninu.
     Ježiš sa objaví pri vchode do dvora, zatieneného viničom a figovníkom, za ktorým je kamenistá cestička lemujúca jazero. Musí to byť Petrov dom (je to však dom Petrovej svokry),* lebo ten s Ondrejom na brehu pripravuje siete a koše na ryby, a v loďke ukladá sedadlá a zväzky lán. Skrátka všetko pre lov. Ondrej chodí hore-dolu z domu k loďke a prináša potrebné veci.

*(Text v zátvorke je opravou MV na strojopisnej kópii.)

     Ježiš sa pýta svojho apoštola: „Bude dobrý lov?"
     „Čas je vhodný. Voda je pokojná a mesiac bude jasný. Ryby sa budú vynárať z hĺbky na hladinu a moja sieť ich bude ťahať so sebou."
     „Ideme sami?"
     „Ó, Učiteľ! Ako to chceš urobiť, aby sme boli sami s týmito sieťami?"
     „Nikdy som nebol na love a čakám, že ma to naučíš." Ježiš pomaly schádza k jazeru. Na brehu plnom štrku a veľkých kameňov, blízko loďky zastane.
     „Pozri, Učiteľ, takto sa to robí. Ja vyjdem po boku loďky Jakuba Zebedejovho a tak v dvojici sa ide až na vhodné miesto. Potom spúšťame sieť. Jeden koniec držíme my. Povedal si, že ho chceš držať ty?"
     „Áno, ak mi povieš, čo mám robiť."
     „Ach! Treba len dozerať na spúšťanie. Aby sa sieť ponárala pomaly a aby sa nepomotala. Pomaly, lebo budeme na vodách, kde sa loví, a príliš prudký pohyb by mohol odplašiť ryby. A sieť musí byť bez uzlov, aby sa neuzatvárala, keď sa má otvoriť ako vrece alebo ako plachta nadúvaná vetrom, ak sa ti tak viac páči. Keď sa sieť celá ponorí, potom pomaly veslujeme alebo podľa potreby použijeme plachtu, urobíme na jazere polkruh a keď nám chvenie kolíka naznačí, že lov je dobrý, nasmerujeme k pobrežiu. A tam, takmer na brehu – nie skôr, aby sme zabránili riziku, že nám úlovok unikne, ani neskôr, aby sme na skalách neporanili ryby a nepotrhali siete – tam vytiahneme sieť. A na to treba mať presný odhad, lebo loďky musia prísť veľmi blízko seba, takže z jednej loďky sa koniec siete môže vytiahnuť do druhej, ale nesmú sa zraziť, aby nerozmliaždili sieť plnú rýb. Dávaj pozor, Učiteľ, je to náš chlieb. Pozor na sieť, aby sa pri otrasoch a nárazoch neroztvorila. Ryby si bránia svoj život silnými údermi chvosta a ak ich je veľa... Chápeš... Sú to malé živočíchy, ale keď sú ich pospolu desiatky, stovky, ba tisíce, stávajú sa silné ako Leviatan." 
     „Tak ako to býva s hriechmi, Peter. V podstate jeden hriech nie je neodčiniteľný. Ale ak si človek nedá pozor, aby sa obmedzil len na ten jediný, a ustavične ich hromadí, skončí tak, že malá vina, azda jednoduché zanedbanie dobrého, obyčajná slabosť, stáva sa stále väčšou, stane sa zvykom, stane sa ťažkým hriechom. Niekedy sa to začína žiadostivým pohľadom a končí sa dovŕšením cudzoložstva. Niekedy sa to začína neláskavým slovom voči príbuznému a končí sa to násilím proti blížnemu. Beda, ak dovolíme, aby sa zvyšovala ťarcha hriechov ich počtom! Stanú sa nebezpečnými a nadmerne mocnými ako sám pekelný had a sťahujú do priepasti pekla."
     „Dobre hovoríš, Učiteľ... Sme však takí slabí!"
     „Obozretnosť a modlitba, aby ste boli silní a dostali pomoc, a pevná vôľa nehrešiť. A potom veľká dôvera v láskavú spravodlivosť Otca."
     „Hovoríš, že to nebude príliš náročné pre chudáka Šimona?"
     „Pre starého Šimona by to aj mohlo byť náročné. Ale pre môjho Petra, nového človeka, človeka svojho Krista... nie, Peter. On ťa miluje a bude milovať."
     „A mňa?"
     „Aj teba, Ondrej. A s tebou i Jána a Jakuba, Filipa a Natanaela. Ste moji prví vyvolení."
     „Prídu ešte ďalší? Je tu tvoj bratranec a v Judei..."
     „Ach, mnohí! Moje kráľovstvo je otvorené celému ľudskému pokoleniu a veru, hovorím ti, že môj lov po nociach storočí bude hojnejší ako tvoj najhojnejší lov... Každé storočie je ako jedna noc, v ktorej vodcom a svetlom nie je čisté svetlo Oriónu alebo svetlo putujúceho mesiaca, ale Kristovo slovo a milosť, ktorá príde od neho. Noc, ktorá spozná svitanie dňa, čo nikdy nezapadne, svetla, v ktorom budú žiť všetci veriaci, slnka, ktoré zaodeje vyvolených a urobí ich peknými, večnými, šťastnými, ako sú bohovia. Malí bohovia, synovia Boha Otca a podobní mne... Teraz to nemôžete pochopiť. Veru, hovorím vám, že váš kresťanský život vám udelí podobnosť s vaším Učiteľom a zažiarite v nebi jeho vlastnými znameniami. No, a ja budem mať, napriek Satanovej nenávisti a chabej vôli človeka, hojnejší lov ako ty."
     „Budeme však len my tvojimi apoštolmi?"
     „Žiarliš, Peter? Nie. Nežiarli. Prídu ďalší a v mojom srdci bude láska pre všetkých. Nebuď lakomý, Peter. Ty ešte nevieš, kto ťa miluje. Už si niekedy spočítal hviezdy? A kamene na tomto dne? Nie. Ani by si nemohol. Ale ešte menej by si mohol spočítať záchvevy lásky, ktorých je schopné moje srdce. Už si si niekedy uvedomil, koľko razy toto more pobozká breh svojím bozkom vĺn v priebehu dvanástich mesiacov? Nie. Ani by si nemohol. Ale ešte menej by si mohol spočítať vlny lásky, ktoré sa vylievajú z tohto srdca, aby pobozkali ľudí. Mojou láskou si buď istý, Peter." 
     Peter uchopí Ježišovu ruku a pobozká ju. Je dojatý.
     Ondrej hľadí a neodváži sa. Ježiš mu však položí ruku do vlasov a povie: „Aj teba veľmi milujem. V hodine svojho úsvitu uvidíš odraz na tvári nebies, uvidíš svojho Ježiša, ktorý sa bude na teba usmievať, bez toho, aby si zdvihol zrak. A povie ti: 'Milujem ťa. Poď' a prechod do svitania bude pre teba sladší ako vstup do svadobnej komnaty..."
     „Šimon, Šimon! Ondrej! Idem..." Ján pribehne zadychčaný. „Ó, Učiteľ! Nechal som ťa čakať..." Ján sa pozerá na Ježiša pohľadom plným obdivu a lásky.
     Peter odpovie: „Už som si veru začal myslieť, že neprídeš. Rýchlo priprav svoju loďku. A Jakub?"
     „Nuž... oneskorili sme sa kvôli jednému slepému. Myslel si, že Ježiš je v našom dome, a prišiel. Povedali sme mu: 'Je inde. Možno ťa uzdraví zajtra. Počkaj.' Ale nechcel čakať. Jakub povedal: 'Toľko si očakával svetlo, čo je pre teba počkať ešte jednu noc?' On však nechápe dôvod..."
     „Ján, keby si bol slepý, neponáhľal by si sa znova uvidieť matku?"
     „Ó... iste!"
     „Nuž teda? Kde je slepý?"
     „Ide s Jakubom. Chytil ho za plášť a nepustí ho. Ide však pomaly, lebo breh je skalnatý a potkýna sa... Učiteľ, odpustíš mi, že som bol taký tvrdý?"
     „Áno. Na odčinenie však choď pomôcť slepému a priveď ho ku mne."
     Ján beží po slepca.
     Peter potrasie trochu hlavou, ale mlčí. Pozerá sa na nebo, ktoré sa po toľkej medenej sfarbuje do azúrovo modrej, hľadí na jazero a na loďky, ktoré sa už vydali na lov, a povzdychne si.
     „Šimon?"
     „Učiteľ?"
     „Neboj sa. Budeš mať hojný úlovok, aj keď sa vyberieš posledný."
     „Aj tentoraz?"
     „Vždy, keď budeš láskavý, Boh ti dá milosť hojnosti."
     „Tam je slepý."
     Chudák kráča medzi Jakubom a Jánom. V rukách má palicu, ale teraz ju nepoužíva. Je lepšie, keď sa zveril obidvom sprievodcom.
     „Hej, človeče, Učiteľ stojí pred tebou."
     Slepý si kľakne: „Pane môj! Zmiluj sa!"  
     „Chceš vidieť? Vstaň. Odkedy si slepý?"
     Štyria apoštoli utvoria okolo dvoch skupinku.
     „Sedem rokov, Pane. Prv som videl dobre a pracoval som. Bol som kováčom v Cézarei Prímorskej. Zarábal som dobre. Prístav a mnohí obchodníci ma vždy potrebovali na rôzne práce. Keď som však kul železo na kotvu, a vieš si predstaviť, že bolo červené, aby bolo pri údere poddajné, odskočila z neho žeravá iskra a vypálila mi oko. Oči som už mal aj predtým choré pre horúčavu v dielni. Stratil som postihnuté oko a druhé mi vyhaslo po troch mesiacoch. Minul som úspory a teraz žijem z milosrdnej lásky..."
     „Si sám?"
     „Mám ženu a tri malé deti..., jednému z nich ani nepoznám tvár..., a mám starú matku. A tak ona a žena zarábajú trocha na chlieb a s týmto a s almužnou, ktorú prinesiem, neumierame od hladu. Keby si ma uzdravil...! Vrátil by som sa k práci. Prosím len, aby som mohol pracovať ako dobrý Izraelita a poskytnúť chlieb tým, ktorých milujem."
     „A prišiel si ku mne? Kto ti o mne povedal?"
     „Malomocný, ktorého si uzdravil na úpätí vrchu Tábor, keď si sa vracal k jazeru po tej krásnej reči."
     „Čo ti povedal?"
     „Že ty môžeš urobiť všetko. Že si zdravím pre telo a duše. Že si svetlom pre duše a pre telá, lebo si Božie svetlo. On, malomocný, sa odvážil zamiešať sa do davu a pritom riskoval, že ho ukameňujú. Celý bol zahalený v plášti, lebo ťa videl prechádzať smerom k vrchu a tvoj obličaj mu vložil do srdca nádej. Povedal mi: 'V tom obličaji som videl niečo, čo mi povedalo: »Tu je zdravie. Choď!« A išiel som.' A tak mi zopakoval tvoju reč a povedal mi, že si ho uzdravil, keď si sa ho bez akéhokoľvek odporu dotkol svojou rukou. Vracal sa od kňazov po očistení. Poznal som ho, lebo som mu slúžil, keď bol obchodníkom s látkami v Cézarei. Pýtal som sa po mestách a dedinách na teba. Našiel som ťa... Zľutuj sa nado mnou!"
     „Poď. Svetlo je ešte príliš silné pre toho, kto vychádza z tmy!"
     „Teda ma uzdravíš?"
     Ježiš ho vedie smerom k domu (Petrovej svokry) do prítmia záhradky, postaví si ho pred seba, ale tak, aby uzdravené oči nevideli na prvý pohľad jazero, ešte celé zaplavené svetlom. Muž sa správa ako veľmi poddajné dieťa, hneď poslúchne a na nič sa nepýta.
     „Otče! Tvoje svetlo tomuto tvojmu synovi!" Ježiš vystrel ruky nad hlavu kľačiaceho muža. Takto zostane chvíľu. Potom si nasliní špičku prstov a pravou rukou sa ľahko dotkne otvorených očí, v ktorých však niet života. 
     Okamih. Potom muž pohne viečkami, ľahko si ich pretrie ako taký, čo sa prebúdza zo sna a má ešte v očiach hmlu.
     „Čo vidíš?"
     „Ach...! Ach! Ach...! Večný Bože! Zdá sa mi... zdá sa mi... ach! Že vidím... vidím tvoje šaty... sú červené, však? Bielu ruku... ľanový opasok... Ach! Dobrý Ježišu... vidím stále lepšie, zvykám si čoraz lepšie vidieť... Hľa tráva na zemi... a tamto je určite studňa, a tu vinič...!"
     „Vstaň, priateľu."
     Muž sa smeje a plače, vstáva a po chvíľke boja medzi úctou a túžbou dvíha tvár a stretáva sa s Ježišovým pohľadom. Ježiš sa súcitne usmieva, ale jeho úsmev je plný lásky. Musí byť veľmi pekné znovu nadobudnúť zrak a vidieť ako prvé slnko túto tvár. Muž vykríkne a natiahne ramená. Je to inštinktívny pohyb. Ale zabrzdí sa.
     Ježiš však roztvorí svoje náručie a pritiahne k sebe muža omnoho nižšieho ako on. „Choď teraz domov a buď šťastný a spravodlivý. Choď v mojom pokoji."
     „Učiteľ, Učiteľ! Pane! Ježišu! Svätý! Požehnaný! Svetlo... vidím... všetko vidím... Hľa, belasé jazero, pokojné nebo a zapadajúce slnko, a tam prvý náznak mesiaca... Ale najkrajší a najpokojnejší blankyt vidím v tvojich očiach a v tebe vidím krásu najozajstnejšieho slnka a vidím žiariť čistotu najsvätejšieho mesiaca. Hviezda ubolených, Svetlo slepých, Zmilovanie, ktoré žije a koná!"
     „Ja som Svetlo duchov. Buď synom Svetla."
     „Vždy, Ježiš. Pri každom mihnutí môjho viečka na znovuzrodenú zreničku obnovím túto prísahu. Buď zvelebený ty a Najvyšší!"
     „Nech je zvelebený najvyšší Otec! Choď."
     A muž odchádza šťastný, spokojný, zatiaľ čo Ježiš a zarazení apoštoli nastupujú do dvoch lodí. Začínajú robiť plavebné manévre.
     Videnie sa končí.