Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

12. Jozef je vyvolený za ženícha Panny

     4. september 1944
     Vidím bohatú sieň s krásnou dlažbou, závesmi, kobercami a s intarzovaným nábytkom. Musí ešte byť súčasťou chrámu, pretože sú tam kňazi, medzi nimi Zachariáš, a veľa mužov rôzneho veku, teda približne medzi dvadsiatimi a päťdesiatimi rokmi.
     Rozprávajú sa potichu, ale v živej, vzrušenej atmosfére. Zdá sa, že ich čosi znepokojuje, ale neviem, čo. Všetci sú sviatočne oblečení, v nových alebo aspoň čerstvo vypraných odevoch, ako keby sa vyparádili na oslavu. Mnohí si zložili turban, ktorý im slúži ako pokrývka hlavy, iní ho ešte majú na hlave, najmä tí starší, kým mladí sa ukazujú s odkrytými hlavami. Niektorí majú vlasy hnedé, iní tmavé, niekoľkí zasa úplne čierne a iba jeden má vlasy ryšavé. Účesy sú väčšinou krátke, ale sú medzi nimi i dlhé, padajúce až po plecia. Muži sa pravdepodobne navzájom nepoznajú, lebo sa zvedavo pozorujú. Pôsobia však dojmom, že sú si blízki, lebo vidno, že ich ťaží jediná myšlienka.
     Naboku vidím Jozefa. Rozpráva sa s nejakým veľmi vrtkým starčekom. Jozef má asi tridsať rokov. Pekný muž s krátkymi, mierne kučeravými vlasmi tmavogaštanovej farby, akej je i brada a fúzy, ktoré zatieňujú pekne formovanú bradu a vystupujú až k hnedočerveným lícam bez oného nádychu olivovej farby, ako u iných tmavých mužov. Má tmavé oči, dobré a hlboké, veľmi vážne, povedala by som takmer trochu smutné. Ale keď sa usmeje, ako práve teraz, rozveselia sa a omladnú. Je oblečený v svetlohnedom, veľmi jednoducho, ale elegantne. 
     Vchádza skupina mladých levitov. Zaujímajú miesto medzi dverami a dlhým, úzkym stolom, stojacom pri stene, uprostred ktorej sú naširoko roztvorené dvere. Vchod zakrýva iba záves, ktorý končí asi dvadsať centimetrov od zeme. 
     Zvedavosť rastie. Narastie ešte viac, keď akási ruka rozhrnie záves a uvoľní priechod levitovi, ktorý nesie v náručí zväzok suchých konárov, no medzi nimi je rozkvitnutá ratolesť. Pokrýva ju ľahučká pena bielych lupienkov s jemným nádychom do ružova, čo sa stráca na okrajoch lupienkov. Levita položí zväzok konárov na stôl veľmi opatrne, aby nepoškodil halúzku, ktorá zázračne rozkvitla ako jediná spomedzi suchých ratolestí.
     V sieni to zašumí. Krky sa naťahujú, zraky spozornejú, aby lepšie videli. Aj Zachariáš s kňazmi, ktorí sú najbližšie pri stole, sa usiluje viac vidieť. Ale nevidí nič.
     Jozef vo svojom kúte sa sotva pozrie na zväzok konárov a keď mu jeho spoločník čosi hovorí, odmietavo naznačí, ako keby povedal: "Nemožné!" A usmeje sa. 
     Za závesom zaznie trúbka. Všetci stíchnu a zoradia sa do pravidelného radu tvárami smerom k vchodu, ktorý je teraz celkom otvorený, lebo odhrnuli záves. Vchádza veľkňaz obklopený ďalšími staršími kňazmi. Všetci sa hlboko ukláňajú. Veľkňaz ide k stolu, zastane a povie:
     "Muži z Dávidovho rodu, ktorí ste sem prišli na moju výzvu, počúvajte. Prehovoril Pán, nech mu je chvála! Z jeho slávy zostúpil lúč a ako jarné slnko dal život suchej ratolesti. Táto zázračne rozkvitla, kým nijaká iná ratolesť na zemi teraz, v posledný deň sviatku Posvätenia chrámu, nerozkvitla. Zatiaľ sa ešte neroztopil sneh na judejských výšinách a je jedinou bielobou medzi Sionom a Betániou. Boh prehovoril a stal sa otcom a poručníkom Dávidovej panny, ktorá nemá nijakú inú ochranu len jeho. Svätá dievčina, sláva chrámu a svojho rodu, si zaslúžila, aby jej Božie slovo dalo spoznať meno manžela, ktorý sa zapáčil Večnému. Veľmi spravodlivý musí byť ten, koho si Pán vyvolil na ochranu panny jemu takej drahej! A preto sa utišuje i naša bolesť, že ju strácame, a prestáva každá starosť o jej údel manželky. A pannu, na ktorej spočíva Božie i naše požehnanie, zverujeme so všetkou istotou tomu, koho určil Boh. Meno manžela je Jozef Jakubov z Betlehema, z Dávidovho rodu, stolár v galilejskom Nazarete. Predstúp, Jozef. Veľkňaz ti to prikazuje." 
     Veľký šum. Hlavy sa obracajú, oči a ruky vyjadrujú sklamanie i uľahčenie. Niektorí, najmä zo starších, sa potešili, že ich nestihol tento osud.
     Jozef, celý červený a v rozpakoch, kráča vpred. Teraz stojí pred stolom oproti veľkňazovi a úctivo ho pozdraví.
     "Poďte si všetci pozrieť meno vyrezané na ratolesti. Každý nech si vezme svoju vetvičku, aby sa presvedčil, že to nie je nijaký podvod."
     Muži uposlúchnu. Hľadia na vetvičku, ktorú opatrne drží veľkňaz, a každý si vezme svoju. niektorí ju zlomia, iní si ju ponechajú. Všetci hľadia na Jozefa. Niektorí mlčky, iní mu blahoželajú. Starček, ktorý sa predtým prihováral Jozefovi, mu povie: "Nevravel som ti to, Jozef? Víťazí ten, kto cíti najmenšiu istotu!" Teraz už všetci prešli.
     Veľkňaz podá Jozefovi rozkvitnutú ratolesť a potom mu položí ruku na plece so slovami: "Nie je bohatá nevesta, ktorú ti Boh darúva, a ty to vieš. Má však všetky čnosti. Buď jej stále väčšmi hoden. V Izraeli niet takého pôvabného a čistého kvetu, ktorý by sa jej vyrovnal. Teraz všetci odíďte. Jozef zostane. A ty, Zachariáš, príbuzný, priveď nevestu."
     Všetci okrem veľkňaza a Jozefa odchádzajú. Nad vchodom opäť spustia záves.
     Jozef stojí pokorne pri vznešenom kňazovi. Ticho, a potom mu kňaz vraví: "Mária ti má povedať o svojom sľube. Pomôž jej plachosti. Buď k nej dobrý, takej dobrej."
     "Dám k jej službám všetku svoju mužskú silu a nijaká obeť pre ňu mi nebude ťažká. Buď si tým istý."
     Vchádza Mária so Zachariášom a Annou Fanuelovou. 
     "Poď, Mária," vraví veľkňaz. "Hľa, tvoj ženích, ktorého ti určuje Boh. Je to Jozef z Nazareta. Vrátiš sa teda do svojho mesta. Teraz vás opustím. Nech vás Boh požehnáva. Nech vás Pán chráni a žehná vám, nech vám ukáže svoju tvár a nech má vždy s vami zľutovanie. Nech k vám obráti svoj pohľad a udelí vám pokoj."
     Zachariáš odprevádza veľkňaza. Anna blahoželá ženíchovi a tiež odchádza.
     Obaja snúbenci stoja oproti sebe. Mária, celá červená, má sklonenú hlavu. Jozef, tiež s ľahkým rumencom, ju pozoruje a hľadá vhodné slová, ktoré by jej mal povedať na začiatok.
     Napokon ich nájde a na jeho tvári zažiari úsmev. Povie: "Pozdravujem ťa, Mária. Videl som ťa ako dieťatko, keď si mala len niekoľko dní... Bol som priateľom tvojho otca a mám synovca od môjho brata, Alfeja, ktorý mal tvoju matku veľmi rád. Bol jej malý priateľ, lebo teraz má už osemnásť rokov. Kým si ešte nebola na svete, bol ozaj malý chlapec a rozptyľoval smútok tvojej matky, ktorá ho mala veľmi rada. Ty nás nepoznáš, lebo si sem prišla ešte veľmi maličká. Ale v Nazarete ťa majú všetci radi, myslia a hovoria o malej Márii Joachimovej, ktorej narodenie bolo Božím zázrakom, lebo Pán dal rozkvitnúť neplodnej... Pamätám si na večer, keď si sa narodila... Všetci si naň pamätáme pre zázrak veľkého dažďa, ktorý zachránil polia, aj pre strašnú búrku, v ktorej však údery bleskov nepolámali ani len steblo na divokom vrese a ktorá sa skončila veľkou dúhou, od ktorej väčšiu a krajšiu nikto nikdy nevidel. A potom... kto by sa nepamätal na Joachimovu radosť? Pestoval ťa a ukazoval susedom... Obdivoval ťa, akoby si bola kvietok, ktorý prišiel z neba, a chcel, aby ťa všetci obdivovali. Šťastný a starý otec, ktorý i pri umieraní rozprával o svojej krásnej a dobrej Márii plnej múdrych a láskavých slov... Mal pravdu, keď ťa obdivoval a rozprával, že niet krajšej ako si ty! A tvoja matka? Svojím spevom napĺňala okolie domu a keď ťa nosila a potom pridájala, vyzerala ako škovránok na jar. Ja som ti urobil kolísku. Kolísku celú ozdobenú vyrezávanými ružami, lebo tak si to želala tvoja matka. Azda ešte bude vo vašom zavretom príbytku... Mám už svoje roky, Mária. Keď si sa narodila, robil som prvé práce. Už som pracoval... Kto by to bol povedal, že ťa dostanem za manželku! Azda by tvoji najbližší spokojnejšie umierali, keby to vedeli, lebo sme boli priatelia. Pochoval som tvojho otca a oplakával som ho s úprimným srdcom, lebo mi bol dobrým učiteľom života."
     Mária pomaly dvíha tvár a stále väčšmi sa upokojuje, keď počuje Jozefa rozprávať. Keď spomenie kolísku, na tvári sa jej mihne nepatrný úsmev. A keď Jozef rozpráva o jej otcovi, vystrie k nemu ruku a povie: "Ďakujem, Jozef." Ostýchavé "ďakujem" plné nehy.
     Jozef berie jej jazmínovú rúčku do svojich krátkych a silných rúk stolára a s láskou ju hladká, aby jej dodával stále väčšiu istotu. Azda očakáva ďalšie slová. Ale Mária sa odmlčala. Začne teda znova hovoriť: "Vieš, že dom zostal nedotknutý okrem časti, ktorú zbúrali na príkaz konzula, aby urobili z cestičky hradskú pre rímske vozy? Ale pole, čo ti zostalo, pretože vieš... choroba otca si vyžiadala veľkú časť tvojho majetku, je trochu zanedbané. Prešli už tri jari, keď stromy ani vinič nevideli záhradnícky nôž a pôda je neobrábaná a tvrdá. Ale stromy, ktoré si ťa pamätajú ako maličkú, tam ešte sú a ak mi dovolíš, hneď sa začnem o ne starať."
     "Vďaka, Jozef. Ale ty už pracuješ..."
     "V tvojej záhrade budem pracovať v skorých ranných a neskorých večerných hodinách dňa. Teraz sa deň stále predlžuje. Chcel by som, aby so jari bolo všetko v poriadku, aby som ti urobil radosť. Pozri, toto je halúzka z mandľovníka, ktorý stojí oproti domu. Chcel som odlomiť túto... - dá sa tam vojsť zo všetkých strán, lebo plot je zvalený, ale teraz ho opravím, aby bol pevný - chcel som odlomiť túto halúzku, lebo som si myslel, že keby voľba padla na mňa - hoci som v to nedúfal, pretože som nazirejec* *(Nazirejec bol zasvätený Pánovi sľubom nazireátu, ktorý je opísaný v Nm 6, 1-24), a poslúchol som len preto, že išlo o príkaz kňaza, nie z túžby po svadbe -, myslel som si, že by si mala radosť, keby si dostala kvet z tvojej záhrady. Tu ho máš, Mária. S ním ti dávam svoje srdce, ktoré ako ten kvet až doteraz kvitlo iba pre Pána a teraz kvitne pre teba, nevesta moja." 
     Mária si vezme halúzku. Je dojatá a hľadí na Jozefa s tvárou stále istejšou a žiarivejšou. Cíti sa ním istá. Keď povie: "Som nazirejec," jej tvár sa celá rozžiari a dodá si odvahu: "I ja celá patrím Bohu, Jozef. Neviem či ti veľkňaz o tom povedal..." 
     "Povedal mi iba, že si dobrá a čistá a že mi máš niečo povedať o svojom sľube. A aby som bol k tebe dobrý. Hovor, Mária. Tvoj Jozef ťa chce urobiť šťastnou v každej tvojej túžbe. Nemilujem ťa telom. Milujem ťa svojím duchom, sväté dievčatko, ktoré mi darúva Boh! Viď vo mne okrem manžela i otca a brata. A maj ku mne dôveru ako k otcovi a zver sa mi ako bratovi."
     "Už od detstva som sa zasvätila Bohu. Viem, že to sa v Izraeli nerobí. Počula som však v sebe hlas, ktorý ma žiadal obetovať moje panenstvo ako obetu lásky za príchod Mesiáša. Izrael ho už tak dlho očakáva...! Nie je preto ťažké zriecť sa radosti byť matkou!"
     Jozef na ňu uprene hľadí, akoby chcel čítať v jej srdci, potom ju uchopí za obe rúčky, ktoré ešte držia medzi prstami rozkvitnutú halúzku, a vraví: "A ja pripojím svoju obetu k tvojej a budeme svojou čistotou tak veľmi milovať Večného, že dá Spasiteľa skôr na zem a dovolí nám uvidieť žiariť jeho svetlo vo svete. Poď, Mária. Pôjdeme pred jeho dom a zložíme tam prísahu, že sa budeme milovať tak, ako sa medzi sebou milujú anjeli. Potom pôjdeme do Nazareta pripraviť všetko pre teba, v tvojom dome, ak chceš ísť tam. Alebo niekde inde, ak chceš ísť niekde inde." 
     "V mojom dome... Bola tam jaskyňa, vzadu... Je tam ešte?"
     "Ešte tam je, ale už nie je tvoja... Ale urobím ti podobnú, kde sa osviežiš a nájdeš ticho v hodinách horúčavy. Urobím ju podľa možnosti rovnakú. A povedz mi, koho chceš mať pri sebe?" 
     "Nikoho. Nebojím sa. Alfejova matka, ktorá ma chodí stále navštevovať, mi bude robiť trocha spoločnosť cez deň a v noci chcem zostať radšej sama. Nemôže sa mi prihodiť nič zlého." 
     "A napokon, teraz tam budem ja... Kedy mám prísť po teba?"
     "Kedy ty chceš, Jozef."
     "Prídem teda, len čo dám do poriadku dom. Nedotknem sa ničoho. Chcem, aby si našla všetko tak, ako ti to zanechala tvoja matka. Ale chcem, aby dom bol plný slnka a pekne čistý, aby ťa prijal bez smútku. Poď, Mária. Poďme povedať Najvyššiemu, že mu dobrorečíme." 
     Nič iné nevidím. Ale v srdci mi ostáva pocit bezpečia, ktorý prežíva Mária...