Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

6. Očisťovanie Anny a obetovanie Márie

     28. august 1944
     Vidím Joachima a Annu spolu so Zachariášom a Alžbetou. Vychádzajú z istého domu v Jeruzaleme, určite z domu priateľov alebo príbuzných, a uberajú sa do chrámu na obrad očisťovania. 
     Anna má v náručí dievčatko zavinuté do plienok a zabalené do veľkej ľahkej vlnenej deky, ktorá je určite mäkká a teplá. Nedá sa ani povedať, s akou starostlivosťou a láskou nesie a opatruje svoje malé stvorenie. Každú chvíľku dvíha okraj deky a pozerá sa, či Mária dobre dýcha, a potom ju znova zakrýva, aby ju ochránila pred studeným vzduchom pekného, ale chladného dňa uprostred zimy. 
     Alžbeta nesie v rukách balíčky. Joachim ťahá na povraze dva okrúhle bielučké baránky, už skôr barany ako jahniatka. Zachariáš nemá nič. Je veľmi pekný vo svojom ľanovom odeve, ktorý možno zahliadnuť spod ťažkého, tiež bieleho vlneného plášťa. Zachariáš je omnoho mladší ako vtedy, keď som ho videla pri narodení Jána Krstiteľa, a v plnej mužnej sile. Alžbeta je žena zrelého veku, ale ešte stále má svieži vzhľad. Vždy, keď sa Anna pozrie na dievčatko, aj ona sa skloní vo vytržení nad spiacu tváričku. Je veľmi pekná v azúrovo modrých šatách s nádychom do tmavofialovej farby a so závojom, ktorý jej pokrýva hlavu a splýva na ramená a na plášť o čosi tmavšieho odtieňa.
     Joachim a Anna sú oblečení veľmi slávnostne vo sviatočných šatách. Joachim proti svojmu zvyku nemá na sebe tmavohnedú tuniku, ale dlhý odev veľmi tmavej červenej farby, my by sme povedali "červená svätého Jozefa", a strapce na jeho plášti sú úplne nové a krásne. Na hlave má len akýsi pravouhlý závoj, obtiahnutý kruhovou koženou páskou. Celé oblečenie je nové a elegantné. 
     Anna, ó! Dnes sa veru neobliekla do tmavého! Má na sebe jemne žlté šaty, takmer farby starej slonoviny, v páse, pri krku a na zápästiach stiahnuté striebristo zlatou stužkou. Na hlave má veľmi jemný závoj akoby z damasku, ktorý na čele pridržiava jemná a drahocenná spona. Na krku má zlatý filigránsky náhrdelník a na zápästiach náramky. Vyzerá ako kráľovná, aj pre dôstojnosť, s akou sa nesie v krásnych šatách a najmä v bledožltom plášti, ktorého okraje lemuje krásna pestrofarebná výšivka. 
     "Ako keby som ťa videla v deň tvojej svadby. Bola som vtedy ešte len dievča, ale spomínam si, aká si bola krásna a šťastná," vraví Alžbeta. 
     "Ale teraz som ešte šťastnejšia... a chcela som si obliecť na tento obrad tie isté šaty. Stále som si ich odkladala pre túto udalosť... a už som ani nedúfala, že si ich niekedy oblečiem kvôli tomu."
     "Pán ťa veľmi miluje...," vraví s povzdychom Alžbeta.
     "A preto mu dávam to, čo mi je najdrahšie. Tento môj kvietok."
     "Ako si ju budeš vedieť nechať vytrhnúť z náručia, keď nastane čas?"
     "Spomeniem si, že som ju nemala a že mi ju dal Boh. Budem potom ešte šťastnejšia ako teraz. Keď budem vedieť, že je v chráme, poviem si: 'Modlí sa pred svätostánkom, modlí sa k Bohu Izraela aj za svoju mamičku.' A to mi dodá pokoja. A ešte väčší pokoj pocítim, keď poviem: 'Je celá jeho. Keď tu už nebudú títo dvaja šťastní starci, ktorí ju dostali z neba, on, Večný, jej bude stále Otcom.' Ver mi, som pevne presvedčená, že táto maličká nie je naša. Ja som už nemohla urobiť nič... To on mi ju vložil do lona, božský dar na zotretie mojich sĺz a posilnenie našej nádeje a modlitby. Preto patrí jemu. My sme jej šťastní opatrovníci... Nech je za to velebený!" 
     Prišli k múrom chrámu.
     "Choďte k Nikanorovej bráne a ja pôjdem zatiaľ upovedomiť kňaza. Potom prídem za vami," vraví Zachariáš. A zmizne za arkádou, ktorou sa ide do veľkého nádvoria obklopeného podlubiami.
     Skupinka pokračuje po stupňovitých terasách. Neviem, či som to už niekedy povedala, no hradby chrámu nie sú v rovine, ale sa postupne dvíhajú a rozkladajú stále vyššie. Na každú úroveň sa vystupuje po schodoch. Na každej sú nádvoria, umelecky vypracované podlubia a portály z mramoru, bronzu a zlata. 
     Prv než prišli na dohodnuté miesto, zastavili sa a vybavili prinesené veci: koláče, veľké, nízke a veľmi mastné, bielu múku, dve hrdličky v klietke z vŕbového prútia a veľké strieborné mince, pätáky, také ťažké, že by nebolo možné ich nosiť vo vreckách, ako je to dnes. 
     Hľa, krásna Nikanorova brána, nádherné umelecké dielo z masívneho bronzu, celá vykladaná striebrom. Zachariáš už stojí pri nej vedľa kňaza vznešeného vo svojom ľanovom odeve.
     Annu pokropia vodou, domnievam sa, že očistnou, a potom jej prikážu pristúpiť k obetnému oltáru. Už nedrží dcérku v náručí. Vzala ju Alžbeta, ktorá s ňou zostala pred bránou. 
Joachim ide za svojou ženou a ťahá za sebou bľačiaceho baránka. A ja... urobím tak ako pri očisťovaní Márie: zavriem oči, aby som nevidela to zabíjanie.
     Teraz je Anna očistená.
     Zachariáš hovorí potichu čosi svojmu kolegovi, ktorý s úsmevom prikyvuje. Potom sa pripojí ku skupinke, ktorá sa znovu utvorila, a blahoželá matke i otcovi v ich radosti a vernosti v sľube a prijíma druhého baránka, múku a koláče.
     "Táto dcéra je teda zasvätená Pánovi? Nech ju i vás sprevádza jeho požehnanie. Pozrite, prichádza Anna. Bude jednou z jej učiteliek. Anna, Fanuelova dcéra z Aserovho rodu. Poď, žena. táto maličká je obetovaná chrámu ako obeta chvál. Ty budeš jej učiteľkou a pod tvojím vedením bude rásť vo svätosti."  
     Anna Fanuelova, celá v bielom, hladká dievčatko, ktoré sa zobudilo a pozerá sa svojimi nevinnými a prekvapenými očkami na všetku tú belosť a zlato, žiariace na slnku. 
     Ceremónia sa už zrejme skončila. Nevidela som osobitný obrad obetovania Márie. Azda to stačilo povedať na tomto posvätnom mieste kňazovi a predovšetkým Bohu.
     "Chcela by som dať obetu pre chrám a pozrieť sa tam, kde som pred rokom videla svetlo."
     Idú v sprievode Anny Fanuelovej. Nevojdú do vlastného a skutočného chrámu; keďže sú ženy a ide o dievča. Pravdaže, nejdú ani tam, kam išla Mária, keď obetovala Syna. Ale stoja tesne pred dokorán otvorenou bránou a hľadia dovnútra do tienistého chrámu, odkiaľ počuť tichý spev dievčat a kde žiaria zlatistým jasom drahocenné svietniky na dva rady hlavičiek pokrytých bielymi závojmi, na dva ozajstné záhony ľalií.  
     "O tri roky aj ty budeš tam, moja ľalia," sľubuje Anna Márii, ktorá akoby hľadela dovnútra celkom očarená a usmiata pri tiahlom speve.
     "Zdá sa, že rozumie," vraví Anna Fanuelova. "Je to krásne dievčatko! Bude mi taká drahá, akoby vzišla z môjho tela. Sľubujem ti to, matka. Ak mi to vek dopraje." 
     "Budeš tu, žena," vraví Zachariáš. "Ty ju prijmeš medzi zasvätené dievčatá. Aj ja tu budem. Chce, tu byť v ten deň, aby som jej povedal, aby sa modlila za nás hneď od prvej chvíle..." A hľadí na manželku, ktorá chápe a vzdychne.
     Obrad je ukončený a Anna Fanuelova odchádza, kým ostatní vychádzajú z chrámu a rozprávajú sa.
     Počujem Joachima, ako hovorí: "Nielen svoje dva najlepšie baránky, ale všetky by som dal za túto radosť a na Božiu chválu!"
     Už nevidím nič iné.

     Ježiš hovorí:
     "Šalamún dáva prehovoriť Múdrosti: 'Ten, kto je pochabý, nech uchýli sa sem.'* *(Prís 9, 4) A naozaj, večná Múdrosť hovorila zo skaly, z múrov svojho mesta večnej deve: 'Poď ku mne.' Vrúcne túžila ju mať. Neskôr Syn najčistejšej devy povie: 'Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.'* *(Mk 10, 14-15) Hlasy sa zbiehajú a kým hlas z neba volá k maličkej Márii: 'Poď ku mne,' hlas Človeka prehovorí a myslí tým na svoju matku: 'Poďte ku mne, ak dokážete byť malé deti.'
     Vzor vám dám vo svojej matke. Hľa, dokonalá deva so srdcom prostej a čistej holubice, hľa, tá, ktorú roky ani kontakt so svetom nezdivočia na barbarstvo skazeného, krivolakého, klamného ducha. Lebo ona to nechce. Poďte ku mne a hľaďte na Máriu. 
     Ty ju vidíš, nuž povedz mi: Líši sa veľmi jej pohľad malého dieťaťa od pohľadu, ktorý si videla pri päte kríža alebo pri jasote Turíc alebo v hodine, keď viečka zaclonili jej nevinné oči posledným spánkom? Nie. Tu je neistý a prekvapený pohľad dieťaťa, potom to bude prekvapený a cudný pohľad pri Zvestovaní, potom blažený pohľad betlehemskej matky, potom pohľad klaňania sa mojej prvej vznešenej učeníčky a utrápený pohľad mučenej na Golgote. A potom žiarivý pohľad pri zmŕtvychvstaní a na Turíce, a napokon zaclonený pohľad z vytrženia posledného videnia. Ale či už sa jej oči otvoria pri prvom pohľade, či sa unavené zavrú pri poslednom svetle, po tom, čo toľko toho videli, radostného i žalostného, zostávajú jasným, čistým, pokojným kúskom neba, ktoré žiari vždy rovnako pod Máriiným čelom. Svojimi dymovými mračnami ich nikdy nezašpiní hnev, klamstvo, pýcha, zmyselnosť, nenávisť, zvedavosť.
     Sú to oči, ktoré hľadia na Boha s láskou, či plačú alebo sa smejú, a ktoré z lásky k Bohu pohladkajú, odpúšťajú a všetko znesú. Pre lásku k svojmu Bohu sú neprístupné útokom Zlého, ktorý si často poslúži očami, aby prenikol do srdca. Čisté oči, ktoré rozdávajú pokoj a požehnanie, oči, ktoré majú čistí, svätí, zamilovaní do Boha.
     Povedal som: 'Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme.'* *(Mt 6, 22-23; Lk 11, 4-35) Svätí mali takéto oko, ktoré je lampou pre ducha a spásou pre telo, lebo tak ako Mária hľadeli po celý život iba na Boha. Ba ešte viac: spomínali si na Boha.
     Vysvetlím ti, malý hlas, aký je zmysel týchto mojich slov."