Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

39. Prípravy na Ježišovu plnoletosť a odchod z Nazareta

     25. november 1944
     Dostala som od Ježiša prísľub. Povedala som mu: "Ježišu, veľmi by sa mi páčilo vidieť slávnosť tvojho prijatia medzi dospelých!" A on: "Dám ti ho ako prvú vec, len čo budeme môcť byť 'svoji' tak, aby sa nenarušovalo tajomstvo. Vložíš ho hneď za videním výjavu s mojou matkou, mojou učiteľkou a učiteľkou Júdu a Jakuba, ktoré som ti nedávno dal (29. októbra) a pred videním dišputy v chráme." 

     19. december 1944
     Vidím Máriu sklonenú nad diežou či skôr nad nádobou z pálenej hliny, v ktorej niečo mieša. Z nádoby vystupuje do chladného a pokojného vzduchu para, ktorá napĺňa nazaretskú záhradu. 
     Musí to byť uprostred zimy, pretože okrem olivovníkov sú všetky stromy opŕchnuté a vyzerajú ako kostry. Hore je jasná obloha a krásne slnko. Ale nezmierňuje ostrý vietor, ktorý fúka a naráža do holých konárov a šedozelených korún olivovníkov. 
     Mária má oblečený hrubý odev hnedej až takmer čiernej farby a vpredu si uviazala hrubú plachtu ako zásteru, aby si ochránila šaty. Vyberá z nádoby palicu, ktorou mieša obsah, a vidím, ako z nej stekajú kvapky rubínovo červenej farby. Mária ju skúma, namočí si prst padajúcimi kvapkami a vyskúša farbu na zástere. Vyzerá spokojná. 
     Vojde do domu a vyjde s niekoľkými pradenami snehobielej vlny. Trpezlivo a šikovne ich jedno po druhom ponára do nádoby. 
     Ako tak pracuje, príde z Jozefovej dielne švagriná, Mária Alfejova. Pozdravia sa a začnú rozhovor.
     "Podarí sa to?" pýta sa Mária Alfejova. 
     "Dúfam."
     "Tá pohanka ma ubezpečila, že je to presne tá farba a spôsob, ktorý používajú v Ríme. Dala mi ju preto, že si to ty a že si urobila tú prácu. Vraví, že ani v Ríme sa nenájde nikto, kto by vyšíval tak ako ty. Musela si si vraj pokaziť zrak pri tej práci..."
     Mária sa usmeje a urobí hlavou pohyb, akoby povedala: "Nestojí to za reč!" 
     Švagriná si prezerá ešte posledné pradená vlny predtým, ako ich podá Márii. "Ako si ich upriadla! Vyzerajú ako vlasy, také sú jemné a pravidelné. Ty robíš všetko dobre... a tak rýchlo! Tieto posledné budú svetlejšie?"
     "Áno, na šaty. Plášť bude tmavší."
     Obe ženy pracujú spolu pri farbení. Potom vytiahnu pradená, ktoré majú krásnu purpurovočervenú farbu a rýchlo bežia ponoriť ich do ľadovej vody, ktorou je naplnená nádržka pod jemným prameňom zurčiacim akoby v ustavičnom tlmenom smiechu. Pláchajú, pláchajú, potom pradená rozvešajú na rákosie a upevnia medzi konáre stromov. 
     "Na tomto vetre sa dobre a rýchlo vysušia," vraví švagriná.
     "Poďme k Jozefovi. Tam je oheň. Musíš byť úplne skrehnutá," vraví najsvätejšia Mária. "Bolo od teba milé, že si mi pomohla. Mám to rýchlo hotové a s menšou námahou. Som ti vďačná."
     "Ó, Mária! Čo by som pre teba neurobila! Byť pri tebe je sviatok. A potom... všetka tá práca je pre Ježiša. A tvoj Syn mi je taký drahý...! Prichodí mi, akoby som mu i ja bola trochu mamou, keď ti pomáham kvôli sviatku jeho dospelosti." 
     Ženy vchádzajú do dielne, plnej vône ohobľovaného dreva, ako je to v stolárskych dielňach. 
     Videnie sa zastaví... aby opäť pokračovalo výjavom odchodu dvanásťročného Ježiša do Jeruzalema.  
     Je veľmi pekný a dobre urastený, akoby bol mladším bratom svojej mladej matky. Už jej siaha po plecia svojou plavovlasou a kučeravou hlavou. Vlasy nemá krátke ako v prvých rokoch svojho života, ale dlhé, siahajú mu až pod uši a vyzerajú ako zlatá prilba, jemne cizelovaná žiarivými kučerami. 
     Je oblečený v červenom. Krásne rubínovo červené dlhé šaty mu siahajú až po členky a odhaľujú len nohy obuté v sandáloch. Šaty sú voľné, s dlhými a širokými rukávmi. Pri krku, na konci rukávov a pri lemoch sú zdobené prekrásnymi tkanými ornamentmi viacerých farieb... 
     (Pri prepisovaní vízie počkajte na zvyšok v novom zošite) 

     20. december 1944
     Vidím Ježiša spolu s mamkou vchádzať do miestnosti v Nazarete, povedala by som, že do jedálne. 
     Ježiš je krásny dvanásťročný chlapec, vysoký, dobre stavaný, silný, ale nie tučný. Pre svoj vzrast vyzerá dospelejší, než v skutočnosti je. Je taký vysoký, že siaha matke po plecia. Tvár má ešte okrúhlu a ružovú, ako keď bol Dieťa, tvár, ktorá v rokoch mladosti a mužnosti ešte zjemnie a nadobudne farbu pleti, ktorá je vlastne bezfarebná alebo má akúsi farbu jemného alabastru s nádychom do žltoružova. 
     Oči, aj oči sú ešte očami dieťaťa. Veľké, pri pohľade pekne roztvorené, s iskierkou veselosti strácajúcej sa vo vážnom pohľade. Potom už nebudú takto roztvorené... Viečka mu opadnú do polovice, aby Čistému a Svätému zaclonili to prílišné zlo, ktoré vládne vo svete. Iba vo chvíľach zázrakov budú otvorené a iskriace ešte väčšmi než teraz... aby zahnali diablov a smrť, aby uzdravovali z chorôb a z hriechov. A nebudú už mať ani onú iskierku veselosti zmiešanú s vážnosťou... Smrť a hriech sa budú stále viac objavovať a približovať a s nimi i ľudské poznanie o márnosti jeho obety pre odporujúcu vôľu človeka. Iba vo veľmi zriedkavých chvíľach radosti, keď Ježiš bude s vykúpenými, a najmä s čistými, väčšinou s deťmi, budú tieto sväté a dobré oči žiariť radosťou.  
     Ale teraz je Ježiš so svojou mamkou doma. Oproti nemu stojí svätý Jozef, ktorý sa naňho láskavo usmieva. Sú tu i jeho bratranci, ktorí ho obdivujú, a teta Mária Alfejova, ktorá ho hladká... Je šťastný. Môj Ježiš potrebuje lásku, aby bol šťastný. A v tejto chvíli ju má. 
     Je oblečený vo voľných ľanových šatách jasnej rubínovo červenej farby. Mäkká, dokonale utkaná látka, veľmi jemná. Pri krku, vpredu, v dolnej časti širokých a dlhých rukávov a naspodku odevu, ktorý mu siaha až po zem, má akýsi ornament, nie vyšívaný, ale utkaný tmavšou farbou na rubínovo červenej farbe šiat. Určite mu ho utkala mamka, lebo švagriná ho obdivuje a chváli. Spod šiat vykúkajú len nohy obuté v nových a veľmi dobre ušitých sandáloch, nie vo zvyčajných - s podošvou a koženými remienkami na nohách. 
     Krásne plavé vlasy sú už hustejšie a farebne výraznejšie ako v jeho detských rokoch, s medenými iskierkami v špirálovitých vlnkách, ktoré spadajú až pod uši. Už to nie sú krátke priesvitné kučery dieťaťa. No nie sú to ešte ani zvlnené pramene siahajúce až po plecia v jeho dospelosti. Ale farbou a celkovým rázom už k nim smerujú. 
     "Tu je náš Syn," vraví Mária a dvíha svoju pravú ruku, v ktorej drží Ježišovu ľavú ruku. Vyzerá to, akoby ho všetkým predstavovala a potvrdzovala otcovstvo Spravodlivého, ktorý sa usmieva. A pripája: "Požehnaj ho, Jozef, pred odchodom do Jeruzalema. Obrad požehnania pri prvom kroku do života pred návštevou školy nebol potrebný. Ale vykonaj ho teraz, keď odchádza do chrámu, aby bol vyhlásený za plnoletého. A mňa požehnaj s ním. Tvoje požehnanie... (Mária potlačí vzlyk) ho posilní a mne tiež dodá odvahu, aby som sa od neho zasa trochu odpútala..."
     "Mária, Ježiš bude vždy tvoj. Obrad plnoletosti sa neodrazí na našich vzájomných vzťahoch. Ani ja sa nebudem o tohto Syna, pre nás takého drahého, s tebou prieť. Nikto si nezaslúži viac než ty, aby ho viedol životom, ó, moja svätá.
     Mária sa skloní, uchopí Jozefovu ruku a pobozká ju. Oh, aká je to manželka, úctivá a láskavá voči svojmu manželovi!
     Jozef prijme tento znak úcty a lásky s dôstojnosťou, ale potom zdvihne ruku, ktorú mu Mária pobozkala, položí ju na hlavu svojej manželky a hovorí jej: "Áno, žehnám ťa, požehnaná, a Ježiša s tebou. Poďte, moje jediné radosti, moja šesť a zmysel života." Jozef sa správa slávnostne. Vystrie ruky s dlaňami obrátenými k zemi nad dvoma sklonenými hlavami, rovnako plavými a svätými, a prednesie požehnanie: "Nech vás Pán ochraňuje a požehnáva. Nech sa nad vami zmiluje a dá vám svoj pokoj. Pán nech vám dá svoje požehnanie." Potom povie: "A teraz poďme. Je čas vyraziť." 
     Mária vezme širokú látku tmavočervenej farby granátovníka a ovinie ňou Synovo telo. Keď to robí, akoby ho hladkala!
     Odchádzajú, zatvárajú dvere a vydávajú sa na cestu. Aj ďalší pútnici idú tým istým smerom. Za dedinou sa ženy oddelia od mužov. Deti idú, s kým chcú. Ježiš zostáva s mamkou.
     Pútnici prechádzajú, väčšinou za spevu žalmov, po peknom kraji v najveselšom a najradostnejšom jarnom čase. Svieže sú lúky, obilné polia aj konáre stromov, ktoré len nedávno rozkvitli. Spevy ľudí po poliach a cestách a ľúbostné spevy vtáčat v korunách stromov. Čisté potôčiky, v ktorých sa zrkadlia kvety na brehoch. Baránky poskakujúce pri svojich matkách... Pokoj a radosť pod krásnou aprílovou oblohou. 
     Takto sa končí videnie.