Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

77. V Hebrone v dome Zachariáša, stretnutie s Aglae

     13. januára 1945 
     Ježiš kráča v strede skupinky, pred ktorou ide stádo oviec, pasúcich sa na brehu na tráve. „Okolo ktorej hodiny tam prídeme?" opýta sa.
     „Okolo tretej. Je to asi desať míľ," odpovie Eliáš.
     „A potom pôjdeme do Kariotu?" spýta sa Judáš.
     „Áno. Pôjdeme tam."
     „A nebolo kratšie ísť do Kariotu z Joty? Nemalo by to byť veľa. Všakže, pastier?"
     „O dve míle viac, možno kúsok mene alebo kúsok viac."
     „Tak ich prejdeme viac ako dvadsať kvôli ničomu."
     „Judáš, prečo si taký nepokojný?" pýta sa Ježiš?"
     „Nie nepokojný, Učiteľ. Ale sľúbil si mi, že prídeš k nám..."
     „Prídem tam. Vždy dodržiavam svoje sľuby."
     „Zariadil som, aby dali vedieť mojej matke... a ty, ostatne, si povedal – s mŕtvymi sme aj duchovne spojení."
     „To som povedal. Ale, Judáš, uvažuj – ty si ešte pre mňa netrpel. Títo trpia už tridsať rokov a nikdy nezradili ani len spomienku na mňa. Ani len spomienku. Nevedeli, či som živý či mŕtvy... a predsa zostali verní. Spomínali si na mňa ako na novorodenca, dieťa bez všetkého, ktoré len plakalo a pilo mlieko... a predsa ma vždy uctievali ako Boha. Kvôli mojej veci ich napádali, zlorečili a prenasledovali ako hanbu Judey. A predsa ich viera pod útokmi nezakolísala, nevysušila sa, ba zapúšťala korene hlbšie a stávala sa silnejšou."
     „Mimochodom. Už niekoľko dní ma páli na perách otázka. Sú to tvoji a Boží priatelia, však? Anjeli ich požehnali nebeským pokojom, však? Oni zostali spravodliví proti všetkým pokušeniam, však? Vysvetli mi teda, prečo boli nešťastní? A Anna? Zabili ju preto, lebo ťa mala rada..."
     „A z toho usudzuješ, že moja láska a láska ku mne prináša nešťastie."
     „Nie... ale..."
     „Ale je to tak. Je mi ľúto, že ťa vidím takého uzavretého voči svetlu a natoľko ovládaného ľudským. Nie, nechaj, Ján, a ty tiež, Šimon. Som radšej, keď hovorí. Ja nikdy nevyčítam. Iba chcem, aby sa duše otvorili, aby som mohol do nich vložiť svetlo. Poď sem, Judáš, počúvaj. Vychádzaš z úsudku, ktorý je spoločný mnohým teraz žijúcim ľuďom a mnohým, ktorí budú žiť neskôr. Povedal som – z úsudku. Mal by som povedať – z omylu. Ale pretože ho robíte bez zlomyseľnosti, z neznalosti pravdy, nie je to omyl, je to iba nedokonalý úsudok, akým môže byť úsudok dieťaťa. A ste deti, úbohí ľudia. A ja, Učiteľ, som tu, aby som z vás urobil dospelých, schopných rozlišovať pravé od falošného, dobré od zlého, lepšie od dobrého. Počúvajte teda. Čo je život? Je to čas zastavenia, povedal by som predpeklie predpeklia, ktoré vám Boh Otec dáva, aby vyskúšal váš charakter dobrých alebo zlých synov a aby vám na základe vašich skutkov určil budúcnosť, ktorá bude už bez zastavení a skúšok. Povedzte mi teraz vy: Bolo by správne, keby niekto – pretože dostal zriedkavé dobro mať možnosť slúžiť Bohu osobitným spôsobom – mal aj ustavičné dobro po celý život? Nezdá sa vám, že už veľa dostal, a preto si teda môže povedať, že je blažený, hoci v ľudskom ponímaní blažený nie je? Nebolo by nesprávne, keby ten, čo už má svetlo Božieho zjavenia v srdci a úsmev čistého svedomia, mal ešte pozemské pocty a majetky? A nebolo by to aj nerozumné?"
     „Učiteľ, ja hovorím, že by to bolo aj znesväcujúce. Prečo dávať ľudské radosti tam, kde si ty? Ak má niekto teba – a títo ťa mali, oni, jediní boháči v Izraeli, lebo ťa mali tridsať rokov –, nepotrebuje mať iné. Nekladie sa ľudský predmet na obetu zmierenia... a zasvätená nádoba slúži len na posvätné použitie. Títo sú zasvätení odo dňa, keď uvideli tvoj úsmev... a nič, nie, nič okrem teba nesmie vojsť do ich srdca, ktoré má teba. Kiežby som bol ja ako oni!" povie Šimon.
     „Ty však, odkedy si uvidel Učiteľa a bol si uzdravený, si sa poponáhľal prevziať vlastníctvo svojho majetku," odpovie ironicky Judáš.
     „To je pravda. Prikázal som to, aj som to urobil. Ale vieš prečo? Ako môžeš súdiť, ak nevieš všetko? Môj konateľ mal jasné príkazy. Teraz, keď sa Šimon Horlivec uzdravil – a už mu nepriatelia nemôžu škodiť vylúčením, ani prenasledovaním, lebo patrí už len Kristovi a nepatrí sekte, má Ježiša a stačí –, Šimon môže disponovať svojím majetkom, ktorý mu spravoval istý čestný, verný človek. A ja, ešte nejakú dobu majiteľ, som mu prikázal vykonať úpravy, aby som majetok mohol lepšie predať a mohol povedať... nie, to nepoviem."
     „To povedia za teba anjeli, Šimon, a zapíšu to do večnej knihy," povie Ježiš.
     Šimon hľadí na Ježiša. Dva pohľady sa stretnú, jeden prekvapený, druhý žehnajúci.
     „Ako vždy, nemám pravdu."
     „Nie, Judáš. Máš zmysel pre praktické veci. Ty sám to hovoríš."
     „Ó! Ale s Ježišom! Aj Šimon Peter lipol na zmysle pre praktickosť, teraz však...! Aj ty, Judáš, sa staneš takým, ako on. Ešte si krátko s Učiteľom, my sme dlhšie, a už sme sa polepšili," povie Ján, vždy jemný a zmierujúci.
     „Nechcel ma. Ináč by som mu už patril od Veľkej noci." Judáš má dnes skutočne zlú náladu.
     Ježiš preruší tému a povie Lévimu: „Už si bol niekedy v Galilei?"
     „Áno, Pane."
     „Pôjdeš so mnou, zavedieš ma k Jonášovi. Poznáš ho?"
     „Áno. Na Veľkú noc sme sa stále vídavali. Chodieval som k nemu, vtedy."
     Jozef skloní hlavu, je skleslý. Ježiš to zbadá. „Spolu nemôžete ísť. Eliáš by zostal pri ovciach sám. Ale ty pôjdeš so mnou až po prechod pri Jerichu, kde sa na istý čas oddelíme. Potom ti poviem, čo máš robiť."
     „My už nič?"
     „Aj vy, Judáš, aj vy."
     „Už vidno domy," povie Ján, ktorý kráča pár krokov pred ostatnými.
     „To je Hebron. So svojím chrbtom sa vypína ako bašta medzi dvoma riekami. Vidíš, Učiteľ? To domisko tam uprostred zelene, trošku vyššie ako ostatné? To je Zachariášov dom."
     „Pridajme do kroku."
     Posledný úsek cesty prejdú rýchlo. Vchádzajú do dediny. Kopýtka oviec hrkajú ako kastanety na nepravidelných kameňoch cesty, tu takto pôvodne vydláždenej. Prichádzajú k domu. Ľudia sa pozerajú na skupinku mužov rôzneho vzhľadu, veku a oblečenia medzi bielymi ovcami.
     „Ó! Je iný! Tu bol plot!" povie Eliáš. Teraz je namiesto plota kovaná brána, ktorá zacláňa výhľad, a aj múr ohrady je vyšší ako človek, a preto nie je nič vidieť.
     „Možno bude otvorené zozadu. Poďme." Obídu rozsiahly štvorcový či lepšie povedané pravouhlý múr, no ten je všade rovnaký.
     „Nedávno postavený múr," povie Ján a prezerá si ho. „Nie je popraskaný a na zemi sú ešte kamene od malty."
     „Nevidím ani hrob... Bol pri lese. Teraz je les za múrom a... zdá sa, že patrí všetkým. Pília tam drevo..." Eliáš je zmätený.
     Nejaký staručký, nízky, ale mocný muž, drevorubač prestane píliť zhodený kmeň a pozoruje skupinu. Po chvíli im prichádza v ústrety: „Koho hľadáte?"
     „Chceli sme vojsť do domu, aby sme sa pomodlili pri Zachariášovom hrobe."
     „Už tu nie je hrob. Neviete? Kto ste?"
     „Ja som priateľ Samuela, pastiera, on..."
     „Netreba, Eliáš," vraví Ježiš. Eliáš stíchne.
     „Ach, Samuel...! Hej! Ale odkedy je Ján, syn Zachariáša vo väzení, dom už nie je jeho. Je to nešťastie, lebo celý výnos zo svojho majetku dával chudobným v Hebrone. V jedno ráno prišiel ktosi z Herodesovho dvora, vyhodil von Joela, zapečatil dom, potom sa vrátil s remeselníkmi a začal dvíhať múr... Tam v rohu bol hrob. Nechcel ho... a raz ráno sme ho našli poškodený, dopoly zbúraný... pomiešané biedne kosti... Pozbierali sme ich, ako sa dalo... Teraz sú v truhle... A v dome kňaza Zachariáša si ten nehanebník drží svoje milenky. Teraz je tam akási komediantka z Ríma. Preto zdvihol múr. Nechce, aby sa videlo... Kňazov dom a bordel! Dom zázraku a Predchodcu! Lebo určite ním je, ak dokonca nie je Mesiáš. A koľko nepríjemností sme mali pre Krstiteľa! On je však náš veľký! Skutočne veľký! Už keď sa narodil, stal sa zázrak. Alžbeta, stará ako vysušený bodliak, sa stala plodnou ako jabloň v mesiaci adar, prvý zázrak. Potom prišla jej sesternica, ktorá bola svätá, pomôcť jej a rozviazať kňazovi jazyk. Volala sa Mária. Pamätám si na ňu. Hoci ju bolo vidieť len veľmi zriedkavo. Ako to bolo, neviem. Hovorí sa, že aby urobila Alžbetu šťastnou, dovolila Zachariášovi položiť jeho nemé ústa na svoje gravidné lono alebo že mu vložila svoje prsty do úst. Neviem to dobre. Isté je, že po deviatich mesiacoch mlčania Zachariáš prehovoril a vzdával chvály Pánovi a povedal, že je tu Mesiáš. Viac nevysvetlil. Ale moja žena, ktorá tam bola v ten deň, uisťuje, že vtedy, keď Zachariáš vzdával chvály Pánovi, povedal aj to, že jeho syn bude Mesiášovým predchodcom. Ja však vravím: Nie je to tak, ako ľudia veria. Ján je Mesiáš a ide pred Pánom tak, ako Abrahám pred Bohom. Nemám pravdu?"
     „Máš pravdu, pokiaľ ide o Krstiteľovho ducha, ktorý vždy predchádza pred Bohom. Nemáš však pravdu, pokiaľ ide o Mesiáša."
     „Teda tá, o ktorej sa hovorilo, že je matka Božieho Syna – to povedal Samuel –, nie je pravda, že ňou je? Už nežije?"
     „Je ňou. Mesiáš sa narodil a predchádza ho ten, ktorý zdvihol svoj hlas na púšti, ako povedal prorok."*