Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

19. Mária s Jozefom na ceste do Jeruzalema (Lk 1, 39)

     27. marec 1944
     Prizerám sa Máriinmu odchodu k Alžbete.
     Jozef prišiel po Máriu s dvoma sivými oslami: jeden pre neho a druhý pre Máriu. Obe zvieratá majú bežné sedlá, ale jedno je zvýšené o akési zvláštne zariadenie. Ako pochopím neskôr, je určené na nesenie nákladu. Ide o akýsi druh nosiča batožiny, na ktorý Jozef upevňuje malú drevenú truhlicu, dnes by sme povedali kufrík, ktorý priniesol Márii, aby si doň uložila šatstvo.
     Počujem, ako Mária srdečne ďakuje Jozefovi za tento predvídavý darček, do ktorého ukladá všetko, čo vyberá z batohu, ktorý si predtým pripravila.
     Zatvárajú domové dvere a vydávajú sa na cestu. Práve sa brieždi, lebo vidím, ako zore sfarbujú východ doružova. Nazaret ešte spí. Obaja ranní cestujúci stretnú iba pastiera, ktorý poháňa pred sebou bečiace hopkajúce ovce, vrážajúce jedna do druhej. Barančeky bľačia prenikavými a tenkými hlasmi viac než ostatné a aj keď kráčajú, chceli by nájsť materské vemeno. Ale matky sa ponáhľajú na pašu a silnejším bľačaním ich vyzývajú, aby aj ony cupkali. 
     Mária sa pozerá a usmieva. Zastane, aby nechala prejsť čriedu, potom sa zohne v sedle a hladká krotké zvieratká, ktoré prechádzajú a otierajú sa o osla. Keď príde pastier v náručí s ovečkou, ktorá práve prišla na svet, a zastaví sa, aby ich pozdravil, Mária sa usmeje, pohladká ružovú papuľku zúfalo bľačiaceho baránka a vraví: "Hľadá mamu. Pozri, tam je mama. Ona ťa neopustí, nie maličký." A ozaj, ovca matka sa otiera o pastiera a stavia sa na zadné nohy, aby olízala papuľku svojho novorodenca.
     Črieda prechádza hrmotne ako voda narážajúca na breh a zanecháva za sebou prach zvírený klusajúcimi kopýtkami a celú výšivku šľapají v zemi na ceste. 
     Jozef s Máriou pokračujú v ceste. Jozef má na sebe široký plášť. Mária je zahalená do akéhosi pásikavého šálu, lebo ráno je veľmi chladné.
     Teraz sú už na poliach a idú vedľa seba. Prehovoria zriedka. Jozef premýšľa o svojich záležitostiach, kým Mária sleduje svoje myšlienky a ako je v nich pohrúžená, usmieva sa nad nimi. Keď po tomto sústredení myšlienok obráti svoj pohľad na okolie, usmieva sa na to, čo vidí. Občas sa pozrie na Jozefa a závoj smutnej vážnosti jej zatieni pohľad. Potom sa jej vráti úsmev aj pri pohľade na svojho predvídavého manžela, ktorý rozpráva síce málo, ale ak niečo povie, je to preto, aby sa jej spýtal, či sa cíti dobre a či niečo nepotrebuje.
     Teraz je už na cestách viac ľudí, najmä v blízkosti niektorých osád alebo v nich. Ale ľudia, ktorých stretajú, sa o dvojicu veľmi nezaujímajú. Idú si na svojich klusajúcich osloch, ktoré svojimi spiežovcami robia veľký hluk. Zastavia sa len raz v tieni lesíka, aby si zajedli kúsok chleba s olivami a napili sa z prameňa, ktorý vyteká z malej jaskynky. Druhý raz sa zastavia, aby sa schovali pred prudkým lejakom, ktorý sa náhle spustil z temného mračna.
     Schovali sa v kopci, pod výčnelkom balvanu, ktorý ich chráni pred najprudším dažďom. Jozef však nástojčivo požaduje, aby si Mária obliekla jeho vlnený nepremokavý plášť, po ktorom voda len steká a nepremočí ho. Mária musí ustúpiť starostlivému naliehaniu manžela, ktorý, aby ju uistil, že ani on nezmokne, pokrýva si hlavu a plecia malou béžovou pokrývkou, ktorú mal na sedle. Je to pravdepodobne pokrývka pre oslíka. Teraz Mária vyzerá ako minorita, s kapucňou, čo jej lemuje tvár, a v hnedom plášti, ktorý sa zatvára pri krku a celú ju zakrýva.
     Lejak sa zmiernil, ale prechádza do nepríjemného drobného dažďa. Znova vyrážajú na cestu, teraz už celkom blatistú. Ale je jar a po krátkom čase sa ukáže slnko, ktoré urobí cestu pohodlnejšou. Oba osly dupkajú po ceste radostnejšie.
     Nevidím iné, lebo videnie tu prestáva.