Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

57. V Nazarete s Júdom Tadeášom a s ostatnými šiestimi učeníkmi

     31. október 1944
     Ježiš prichádza s bratrancom a šiestimi učeníkmi do blízkosti Nazareta. Z vrchu návršia, kde práve sú, vidno, ako po svahoch stúpa a klesá biele mestečko uprostred zelene. Svahy sú jemne zvlnené, miestami sotva badateľne, inde výraznejšie.
     „Prišli sme, priatelia. Tam je môj dom. Matka je tam, lebo z domu stúpa dym. Azda pečie chlieb. Nehovorím vám: 'Zostaňte,' lebo si myslím, že je vám clivo za domovom. Keď však chcete lámať so mnou chlieb a poznať tú, ktorú Ján už pozná, hovorím vám: 'Poďte.'"
     Šiesti, ktorí boli už smutní pre nadchádzajúce odlúčenie, sa potešia a srdečne prijímajú pozvanie.
     „Poďme teda."
     Zostupujú svižne z kopca a idú po hlavnej ulici. Chýli sa k večeru. Ešte je horúco, ale súmrak už sadá na polia, na ktorých dozrievajú obilniny.
     Vchádzajú do dediny. Ženy, ktoré prichádzajú a odchádzajú od studne, muži na prahu maličkých dielní alebo v záhradkách pozdravujú Ježiša a Júdu.
     Deti sa zbiehajú okolo Ježiša.
     „Vrátil si sa?"
     „Teraz tu zostaneš?"
     „Znova sa mi zlomilo koleso na vozíku."
     „Vieš čo, Ježiš? Narodila sa mi sestrička a dali jej meno Mária."
     „Učiteľ mi povedal, že viem všetko a že som ozajstný syn Zákona."
     „Sára tu nie je, lebo má ťažko chorú mamu. Plače, lebo sa bojí."
     „Môj brat Izák sa oženil. Bola veľká oslava."
     Ježiš počúva, hladká, pochváli, sľubuje pomoc.
     Takto prichádzajú domov. Na prahu už stojí Mária, ktorú upozornil jeden starostlivý chlapec.
     „Syn môj!"
     „Mamka!"
     Matka a Syn si padnú do náručia. Mária, omnoho nižšia ako Ježiš, si opiera hlavu o Synovu hruď, zovretá v objatí jeho ramien. On ju bozkáva na plavé vlasy. Vchádzajú do domu.
     Učeníci, vrátane Júdu, zostanú vonku, aby im dopriali súkromie pri zvítaní.
     „Ježiš! Syn môj!" Máriin hlas sa chveje ako hlas človeka, ktorý má v hrdle slzy.
     „Prečo, mamka, takto?"
     „Synu! Povedali mi... V chráme boli v ten deň Galilejčania, Nazaretčania... Vrátili sa... a rozprávali... Ó, Synu!"
     „Mamka, veď vidíš, že som v poriadku! Nič zlého sa mi nestalo. Iba prišla sláva Boha do jeho domu."
     „Áno. To viem, Syn môjho srdca. Viem, že to bolo ako hlahol, ktorý zobúdza spiacich. A pre Božiu slávu som z toho veľmi šťastná... šťastná, že tento môj národ sa prebúdza k Bohu... nevyčítam ti... neprekážam ti... chápem ťa... a... som šťastná... ale som ťa porodila, Synu môj!"
     Mária je ešte stále v Ježišovom objatí. Hovorila a opierala otvorené ruky o Synovu hruď, s hlavou zdvihnutou k nemu, s očami lesklejšími pre plač, ktorý má na krajíčku. Teraz mlčí a opäť si opiera hlavu o jeho hruď. Vyzerá ako šedá hrdlička vo svojich šedých šatách pod ochranou dvoch silných bielych krídel, lebo Ježiš je ešte stále vo svojom bielom odeve a plášti.
     „Mamka! Chuderka mamka! Drahá mamka...!" Ježiš ju ešte bozkáva. Potom povie: „No vidíš? Som tu. A nie sám. Sú so mnou moji prví učeníci a ostatní sú v Judei. Aj bratranec Júda je so mnou a nasleduje ma..."
     „Júda?"
     „Áno, Júda. Viem, prečo si prekvapená. Určite medzi tými, čo rozprávali o tej udalosti, bol aj Alfej a jeho synovia... a nepomýlim sa, keď poviem, že ma kritizovali. Neboj sa však. Dnes takto, zajtra ináč. Človeka treba zušľachťovať ako zem. A tam, kde sú tŕne, vyrastú ruže. Júda, ktorého miluješ, je už so mnou."
     „Kde je teraz?"
     „Tam vonku, s ostatnými. Máš chleba pre všetkých?" 
     „Áno, Synu. Mária Alfejova je pri peci, kde sa pečie. Mária je ku mne veľmi dobrá a najmä teraz."
     „Boh ju oslávi." Ide k dverám a zavolá: „Júda! Je tu tvoja matka! Priatelia, poďte!"
     Vchádzajú a zdravia. Júda však bozká Máriu. A potom beží hľadať svoju matku.
     Ježiš menuje piatich – Peter, Ondrej, Jakub, Natanael, Filip –, lebo Ján, ktorý je už Márii známy, ju pozdravil hneď po Júdovi, pričom sa sklonil a dostal od nej požehnanie.
     Mária ich pozdraví a pozve, aby si sadli. Je paňou domu, a hoci sa svojím pohľadom klania Ježišovi – zdá sa, že duša očami pokračuje v rozhovore so Synom –, stará sa o hostí. Chcela by priniesť vodu, aby sa osviežili. Ale Peter vyskočí: „Nie, žena. To nemôžem dovoliť. Ty seď pri svojom Synovi, svätá matka. Ja pôjdem, pôjdeme do záhrady a tam sa osviežime."
     Pribehne Mária Alfejova, červená a celá od múky a pozdraví Ježiša, ktorý ju požehná. Potom odvedie šiestich do záhrady, k prameňu, a vracia sa šťastná. „Ó, Mária!" hovorí Panne. „Júda mi povedal. Aká som rada! Kvôli Júdovi a kvôli tebe, švagriná moja. Viem, že ostatní budú na mňa kričať. Ale na tom nezáleží. Budem šťastná v ten deň, keď budem vedieť, že všetci patria Ježišovi. My matky vieme... cítime, čo je dobré pre deti. A ja cítim, že dobro pre môjho syna si ty, Ježiš."
     Ježiš ju pohladí po hlave a usmeje sa na ňu.
     Učeníci sa vracajú a Mária Alfejova ponúka voňavý chlieb, olivy a syr. A prináša amforu červeného vína, ktoré Ježiš nalieva svojim priateľom. Je to vždy Ježiš, ktorý najprv obetuje a potom rozdeľuje.
     Učeníci, ktorí boli spočiatku trochu rozpačití, sú už istejší a rozprávajú o svojich domoch, o ceste do Jeruzalema, o zázrakoch, ktoré sa udiali. Sú plní horlivosti a láskavosti. Peter sa usiluje urobiť si z Márie spojenca, aby dosiahol, že ich Ježiš hneď, bez čakania, vezme do Betsaidy.
     „Urobte, čo povie," povzbudzuje ich Mária s jemným úsmevom. „Toto čakanie bude pre vás osožnejšie ako okamžité pripojenie sa. Môj Ježiš všetko, čo robí, robí dobre."
     Petrova nádej zomiera. Ale zdvorilo sa uspokojí. Iba sa opýta: „Potrvá dlho to čakanie?"
     Ježiš sa naňho pozrie s úsmevom, ale nepovie nič.
     Mária si vysvetľuje jeho úsmev ako dobré znamenie a povie: „Šimon Jonášov, on sa usmieva... preto ti hovorím: Rýchlo ako let lastovičky nad jazerom uletí čas tvojho poslušného čakania."
     „Vďaka, žena."
     „Nič nehovoríš, Júda? A ty, Ján?"
     „Pozerám sa na teba, Mária."
     „Aj ja."
     „Aj ja sa na vás pozerám a... viete... Prichádza mi na um dávna hodina. Aj vtedy sa s láskou upierali na moju tvár tri páry očí. Spomínaš si, Mária, na mojich troch žiakov?"
     „Ach, že či! To je pravda! Aj teraz sa na mňa pozerajú so všetkou svojou láskou tri páry očí, takmer v rovnakom veku. A ten, myslím Ján, sa mi zdá ako Ježiš vtedy, taký svetlovlasý, s jemnou pleťou a mladší ako všetci."
     Ostatní chcú vedieť viac, a tak čas ubieha pri slovách spomienok a príbehov. Nastáva večer.
     „Priatelia, nemám priestory na spanie. Ale tam je dielňa, kde som pracoval. Ak chcete nájsť útulok tam... Sú tam však len lavice."
     „To je pohodlná posteľ pre rybárov zvyknutých spať na úzkych doskách. Vďaka, Učiteľ. Spať pod tvojou strechou je česť a požehnanie."
     Odoberajú sa k spánku s mnohými pozdravmi. Odchádza aj Júda so svojou matkou – idú do svojho domu.
     V tejto izbe zostáva Ježiš a Mária. Sedia v objatí na truhlici. Vo svetle lampičky Ježiš rozpráva a Mária cíti jeho ruku na svojich pleciach, a počúva. Blažená, rozochvená a šťastná...
     Tu prestáva videnie.