Čierna ľalia

Kapitola 55

„Mala by som ísť," pripomeniem po chvíli.

„Áno, Nikola ťa zháňa," spamätá sa a silno si zotrie slzy. „Poď."

Nasledujem ho zas na tmavé schodisko a potom hore po schodoch. Cítim sa nesvoja. Pre takmer hodinou som sa chcela zabiť. Vlastne... ešte stále to pripadá do úvahy. Ale čo, dokelu, cítim k nemu? Poznám ho od detstva a pritom vôbec netuším, kto to je. Aspoň prestali tie výpady spomienok z môjho podvedomia. Ale stále sa pri ňom cítim tak... tak zvláštne. Zdvihnem pohľad k jeho postave predo mnou. Akoby mi niečo bránilo priateliť sa s ním.

Nemám však čas nad tým dlho rozmýšľať, pretože vyjdeme z tmy do osvetlenej chodby a takmer okamžite natrafíme na Nika.

Kútikom oka pozriem na Matea. Musel vedieť, že Nik je tu. Toto určite nebola náhoda.

„Frenk..." v Nikovom hlase rozoznám hnev aj úľavu. Hneď ma objíme a nenápadne odo mňa odstrčí Matea.

On sa nebráni. Sleduje nás a asi prvýkrát vidím na jeho tvári neutrálny výraz.

„Kde si bola?!"

Vzdorovito pozriem na Nika. „Potrebovala som si prevetrať hlavu."

„Ale nemôžeš..."

„Mala som pocit," naštvane ho preruším, „že som spravila skúšku, však? Že som ju dokonca ani nepotrebovala. Bol to iba váš výmysel!"

Nik kútikom oka zazrie na Matea. „Áno, spravila si to. A áno, vôbec si tie skúšky nepotrebovala. Iba sme mysleli..."

„Že čo?!" netuším prečo, ale hovorím hlasnejšie, ako som chcela.

„Že ti to pomôže vrátiť spomienky!"

„To predsa nechcete! Nikto z vás! Iba Artur."

„Nerozumieš tomu, Frenk. Všetci to chceme. Všetci chceme, aby sa to už skončilo."

„Prečo?" vzdorovito odseknem. Cítim ako sa Mateo kdesi vedľa chystá zakročiť, no nedám mu možnosť. „Ak ma naozaj ľúbiš, ako hovoríš, povedz mi prečo!"

„Vydieraš ma, Frenk, vieš o tom?" Jeho hlas znie unavenie, no napodiv vôbec nie nahnevane.

Tvrdohlavosť neustúpi. „Prečo?"

„Čo prečo?!" prekríži ruky.

„Prečo chcete, aby to skončilo? Prečo potrebujete, aby sa to skončilo?"

Nik zostane ticho. Iba si ma premeriava.

„Nik, naozaj..."

„Bež spať," preruší ma tvrdo.

„Nik..."

„Povedal som, aby si si išla ľahnúť. Nemáš čo robiť mimo izby o takomto čase, to vieš."

Ticho prikývnem.

„Tak sa vráť, inak to budem musieť nahlásiť ako neposlušnosť."

„Ako si želáš," zašepkám, pretože nič rozumnejšie mi nenapadá. Teraz to už prestáva byť vtipné.

Viem, že Nik má takúto právomoc a mohla by som naozaj dostať nejaký trest za porušenie predpisov.

„Myslím, že v tomto prípade je to trochu inak. Nehovoril by som o neposlušnosti, pretože sa to môže rýchlo obrátiť proti tebe, Nikola," prehovorí odniekiaľ spoza mňa Mateo.

Nevidím ho, no hlas má pokojný, až by som povedala, že sa Nikovi posmieva.

„Myslíš?" Nik zasyčí cez zaťaté zuby.