Čierna ľalia

Kapitola 25

Nikola sa medzitým presunie ku mne. Keď sa otočím, vrazím doňho.

„V pohode?" nedôverčivo pozerá za Mateom.

Prikývnem dosť roztržito. Nedokážem z hlavy dostať tú spomienku. Nadvihnem pravú ruku a premeriam si ju. Stále tam cítim kvapku.

„Naozaj?" Nikola pozrie na ruku, ktorú si obraciam pred tvárou.

„Hej," odseknem ostrejšie, ako som chcela. Hneď sa to chystám vziať späť, ale on sa stiahne a letmo prikývne.

„Tak," začne opatrne a ticho, „nie si hladná?"

Pokrútim hlavou. „Idem k doktorovi."

„On počká. Nič si dnes nejedla."

„Zvykla som si." Mám z Nikolu zvláštny pocit. Taký... až previnilý. Mám sa ospravedlniť? Krivo som ho obvinila a začala som tú hlúpu hádku.

On však nečaká na moje myšlienkové pochody a kývne k výťahom. „Odprevadím ťa. Alebo poznáš cestu sama?"

Pokrútim hlavou.

Prikývne a už sa ženie k výťahu. Rýchlym krokom bežím za ním. Nastúpime dnu a on zvolí poschodie. Ticho sa prizerám a vlastne už ani nemám náladu rozprávať sa s ním. Hlavou mi víri Mateo a Artur s Minnie.

Keď výťah zastane, vystrčí ma von. Nič nepovie, dokonca na mňa ani poriadne nepozrie, len stlačí ďalšie tlačidlo a vezie sa preč.

Tak fajn. Ako chce.

Nájdem dvere k doktorkovej ambulancii a zaklopem. Takmer okamžite mi otvorí dvere.

„Skvelé, že si prišla," ustúpi odo dverí a pustí ma dnu.

Vojdem a hneď zamierim na tradičné miesto. Kreslo naľavo od dverí, ktoré je otočené smerom k jeho pracovnému stolu s kopou papierov.

Doktor si prisunie stoličku na kolieskach. Stále vyzerá rovnako. Tým myslím úplne rovnako. Čierna košeľa, nohavice a biely plášť. To má toľko rovnakého oblečenia alebo sa neprezlieka?

„Rozprávala som sa s Minnie..." začnem, načo sa výraz v jeho očiach zmení.

Nadvihne ruku, aby ma umlčal, prejde ku stolu a vezme odtiaľ jeden papier. „Toto si poriadne prezri," podá mi ho s veľavravným pohľadom.

Prekvapene si vezmem papier a cítim sa mierne urazene. Konečne som začala rozprávať a on mi nedovolí ani dokončiť vetu?! Pozriem na papier. Je na ňom niečo napísané veľkými písmenami.

Donald nás sleduje cez kameru nad počítačom. Tvár sa prirodzene.

Nápis ma šokuje. Vôbec ma nešpehujú, vôbec! To si len nahováram, ja hlúpa! Mám sto chutí začať kričať.

„A výsledok je na druhej strane," rukou naznačí, že mám otočiť papier.

Naštvane ho obrátim.

Porozprávame sa po sedení.

Jasné, myslíš, že sa s tebou budem rozprávať? Som urazená! Aj keď... mal dôvod zastaviť ma. Donald by sa všetko dozvedel. Ešte uvidím, porozmýšľam.

Vrátim papier a pohodlne sa usadím. Kým ho doktorko položí na stôl, nenápadne si prezriem celú miestnosť a zaostrím na malú okrúhlu kameru nad počítačom.

„Tak, Frenklin," natočí sa ku mne a do ruky si vezme ovládač.

No skvelé, zas škvrny.