Čierna ľalia

Kapitola 39

Na chvíľu sa zľaknem jeho zvýšeného hlasu. Potom sa však zamyslím. Ak budem celý čas len prikyvovať a báť sa, nič sa nedozviem. No tak, hlava, aspoň sa tvár, že si silná.

„Potrebujem pomoc."

Premeria si ma. „Akú?"

„Chcem si spomenúť."

„To ti verím," prevráti očami a pohodlne sa oprie.

„Nie, nerozumiete. Mám spomienky, ale nedávajú zmysel. A neviem ani pomôcť ľuďom okolo. Ja si musím spomenúť! Potrebujem to. Aj vy to potrebujete!"

Chvíľu na mňa zíza a rozmýšľa. „Dobre," nakoniec prikývne. „Týždeň. Intenzívna výučba. Poviem ti všetko čo viem. Vrátiš sa zas do formy. Ale," zdvihne prst, „mám podmienku."

„Akú?"

„Budeš pod Markovým dohľadom."

Prikývnem.

„Tak fajn, zajtra začneme. Priprav sa, že ťa bude bolieť hlava."

Postavím sa a opatrne pohladím divné stvorenie po hlave. Obídem kreslá a chystám sa odísť.

„Počkaj!"

Prudko sa otočím.

Artur v ruke drží moju knihu. Je trochu premočená a špinavá. „Toto si ber."

Vezmem si knihu a trochu ustúpim. „Ďakujem vám."

„Je to len kniha."

„Myslím tú hlavu. Mohli ste ma nechať ležať pri stene a odísť."

Premeria si ma. „Nemohol, ver mi."

Prikývnem a otočím sa.

„Hej!"

Zastanem a len pomaly sa zas otočím.

„Začnime teraz."

Nadvihnem obočie.

„Nechaj si láskavo tie formality a volaj ma jednoducho Artur."

Prikývnem a neisto prešľapujem z nohy na nohu.

„Choď." Kývne rukou a kútiky úst sa mu dvíhajú do úškrnu.

Tretíkrát ti už nezastavím! Našťastie ani nemusím. Úspešne sa dostanem k schodisku a otvorím dvere. S knihou v ruke vybehnem hore. Začína ma pobolievať hlava, preto zastavím na svojom poschodí a odplížim sa do izby.

Sadnem si za stôl a pred seba položím knihu. Ešte som si neprešla tie spomienky. Možno preto nemám rada Matea. Naštval ma, ranil a odišiel.

Pozriem na knihu. Je premočená, ale niečo sa mi nezdá. Na spodnej strane sa vytvorila farebná škvrna. Otvorím ju a premeriam si obal. Nič nezvyčajné. Vyzerá to akoby tá kniha krvácala. Hlúposť! Je to len kniha, ako povedal Artur.

Odložím ju na poličku a zas si sadnem. Pozriem na hodinky. Je niečo po obede. Mám kopu času a nemám čo robiť. Nuda je strašná! Ako môže niekto len tak celý deň nič nerobiť. Mňa by to zabilo.

Vstanem a začnem sa prechádzať po izbe. Spravím však len štyri kolá a začína ma to nudiť. Čo budem robiť? Mala by som ísť za Mateom, ale sama ho nenájdem. Zabudla som sa opýtať Artura.

Nakoniec zastavím a pozriem na dvere. S Markom som sa už dlho nerozprávala. Mohla by som...

Z myšlienok ma odrazu vyruší obrovský tresk a otras. Zo stropu nado mnou spadne kúsok omietky a vytvorí sa prasklina. Všetko mám vo vlasoch, na tvári a na tričku.

Pozriem hore a v šoku neviem, čo robiť. Čo sa zas deje? Už ma z tých neustálych otázok bolí hlava!

Zas počujem menší výbuch a cítim, že je rovno nado mnou. Zhrozene zízam na strop a nie som schopná sa pohnúť.

Našťastie sa dvere rozrazia a zjaví sa v nich Nikola. Schmatne ma za ruku a ťahá von. Keď bezpečne stojíme na chodbe, pozrie na mňa.

„Si normálna? Prečo si neutiekla?"

„Ja... nemohla som."

„Fajn, to nič," vezme ma k sebe a objíme. Pevne ho chytím a zavriem oči.

Zrazu sa strop v mojej izbe zrúti. Nikola sa otočí tak, aby ma nezasiahlo nič z lietajúcich kúskov.

Keď si sadne prach, zdesene pozriem na kúsky panelov v celej mojej izbe. Zo stropu trčia kusy železa, zrejme zo šachty.

„Poď!" potiahne ma Nikola a spolu bežíme chodbou preč. „Ďalšiu tvoju kómu radšej odložíme na neskôr."

Až počas behu hore po schodoch si uvedomím, čo tým vlastne myslel. Stačila minúta, možno dve a zas by som ležala v nemocnici. Ak by som to vôbec prežila.

Bežíme hore a zastavíme až na štvrtom. Cestou cez park stretávame ľudí, ktorí rovnako ako my utekajú. Pri jednom strome zbadám roztrasené a uplakané dievčatko. Nedá mi to a súcit mi káže zastaviť sa pri nej.

Silno potiahnem svoju ruku a vytiahnem ju z Nikolovho zovretia.

On zastaví a nechápavo si ma premeriava. „Musíme do bezpečia."

„Minútu," poprosím ho a rozbehnem sa späť k stromom.

„Neboj sa," kľaknem si pred uplakanú tváričku. „Prečo plačeš?"

„Stratila som sa," zafňuká.

Prikývnem a chytím ju za obe rúčky. Niekde hlasno húka siréna a ten zvuk mi prevŕtava uši skrz-naskrz. „Ako sa voláš?"

„Lili."

„Dobre, Lili, teraz spravíme toto. Ukážeš mi kde si mamku videla naposledy a spolu ju pohľadáme. Budeš kričať jej meno, dobre."

Prikývne.

Rýchlo ju chytím za ruku a spolu v pokluse vyrazíme. Nikola len nechápavo stojí a pozerá. Chvíľu mu trvá, kým sa ku nám pridá.

„To je smiešne, Frenk. Takto nikoho nenájdeš a navyše nám beží čas."

„Ak by som ja stratila dieťa, neprestala by som ho hľadať," odpoviem mu.

Zrejme mi na to nemá čo povedať, pretože zostane ticho.

Bežíme pomedzi stromy a Lili volá na svoju mamu. Začína mi dochádzať dych, keď spoza kríkov začujem tichý hlas.

„Lili!"

„Tu sme!" zakričím a ťahám dievčatko tým smerom.

„Lili!" hlas sa ozýva spoza hustého živého plota.

Pretlačíme sa ním. Dvesto metrov od nás stojí žena a zúfalo sa rozhliada.

„Mami!" Lili si vytiahne rúčku z mojej a rýchlo beží k mame.

„Lili!" vezme ju na ruky a šťastne vybozkáva.

„Fajn, ideme," potiahne ma Nikola.

„Vy! Počkajte!" Lilina mama za nami uteká. „Ďakujem vám," objíme ma.

Neviem, čo mám povedať. V vnútri mám zvláštny pocit. Akoby som ho necítila už roky. „Nemáte za čo," usmejem sa nakoniec.

Nikola na ňu ani nepozrie a ťahá ma preč. Prejdeme plotom a zas sa rozbehneme von z lesíka. Naše kroky sa ozývajú na kovovej podlahe. Zrejme máme namierené do chodby naľavo.