Čierna ľalia

Kapitola 52

"Frenk," toto tiché oslovenia ma preberie z tranzu. Pomaly otvorím oči a rozmýšľam, či je to len ďalšia halucinácia alebo je skutočne tam. 

"Frenk," už to nie je hlas tej ženy, ale jeho. Ten, ktorý ma tiež tak často prenasleduje.

Jemne pootočím hlavu. Držím sa len pár prstami a nemienim sa zas pevne chytiť. Premeriam si ho úplne bez výrazu.

"Čo to robíš?" zašepká a spraví opatrne krok vpred.

Prezriem si jeho olivové oči. "Nepribližuj sa!" 

Okamžite cúvne dozadu s nadvihnutými rukami na znak toho, že spraví to, čo mu poviem.

Zas otočím hlavu dopredu a pustím sa ešte jedným prstom. Teraz sa držím už iba na dvoch. Nakloním sa mierne dopredu.

"Nerob to, prosím."

Mierne otočím hlavu. "Prečo by som nemala?" 

"Nechcem vidieť ako zas zomieraš," zašepká. 

"Tak zatvor oči," pustím predposledné prsty.

"Frenk! Prosím," zas sa priblíži.

Nie! Ja takto nechcem žiť! Stále sa len pretvarujem a snažím sa žiť život, ktorý vôbec nie je môj. Ja nemám vlastný život. Toto je len niečí výmysel.

"Prosím, nechcem ťa zas stratiť." 

Pozriem mu hlboko do očí a pokrútim hlavou. "Nie zas. Tá Frenk, ktprú si poznal sa nikdy nevrátila a už sa nikdy nevráti. Netuším, kto bola, aká bola... Ja nie som ona! Nikdy ňou nebudem." 

Vidím, ako sa mu v kútikoch očí tvoria malé slzičky. "Viem. A nikdy si to neodpustím. Ale si rovnako dobrý človek, ako si bola predtým. Frenk, ty nikdy nebudeš zlá." 

"Myslíš? Tak prečo ma prenasledujú spomienky, stále keď si so mnou? A tie nočné mory? Prečo tá žena v mojej hlave neustále kričí, že je to všetko moja vina?!" 

"Aké nočné mory?" 

"Vlastne iba jedna. Opakuje sa už niekoľko mesiacov. Spravila so mňa ešte väčšiu trosku, ako som bola." 

"Prečo si to nepovedala Markovi?" 

"Ako by mi s tým pomohol?" 

Neodpovie, pretože vie, že mám pravdu. Jedniný, kto mi mohol pomôcť je on. Ale už je neskoro.

"Povedz mi to," požiada ticho.

Bez slova upriamim pohľad pred seba.

"Povedz mi to, prosím. Budem vedieť, čo to všetko znamená." 

"Aký si si istý." 

"Poznám ťa lepšie, než by si si vedela predstaviť. Mysíš, že som len tak išiel okolo? Keď som ťa nenašiel na oslave, vedel som, že prídeš do parku. Stále to spravíš, keď ťa niečo trápi. Čakal som ťa tu a hneď ako som zbadal, že niekto preliaza zábradlie, rozbehol som sa sem." 

"Tak prečo mi nevrátiš spomienky?! Prečo mi to neporozprávaš?!" 

"A ako som to mal spraviť, hm? Telepaticky? Stále si odo mňa utekala." 

Jemne prikývnem. Má pravdu. Pozriem dolu. Drzím sa len na malíčkoch a tie pomaly povoľujú. Je čas sa rozlúčiť.

"Frenk, povedz mi o tej nočnej more, prosím. Pomôžem ti. Nesmusíš robiť také hlúposti." 

Vzdychnem. "Sme v knižnici. Ty ukladáš knihy a ja som za tebou. Usmievame sa. Potom mi okolo hlavy preletí náboj a preletí ti chrbtom. Bežím k tebe a ty na mňa začneš kričať. 'Za všetko môžeš ty!' Potom opakuješ, že nie som Zlatovláska a že všetko je iba moja vina. Nakoniec vytiahneš zbraň, ale zastrelíš ňou vojaka, ktorý mieri na mňa a povieš, že na to ma máš až priveľmi rád. A zomrieš." 

Mateo pozorne počúva. Všetko si zrejme urovnáva a vstrebáva, čo mu hovorím. 

"Všetko sa mi to opakuje v hlave a už mám toho dosť. Ja neviem, čo som spravila, ani prečo som pre nich taká dôležitá. Lenže ten hlas v hlave stále opakuje, že je to všetko moja vina." Po líci mi stekajú slzičky.

Mateo rýchlo pokrúti hlavou a pozrie do stropu. Viem, že nechce, aby som ho videla plakať.

"Nie je to tvoja vina. Never tomu." 

"Ale..." 

"To nie sú spomienky. Sú to len sny. Vtedy mozog spája všetko, čo v sebe nájde. Ver mi. Tak to nebolo." 

Zarazí ma to. "Tak ako to bolo?" 

Zahryzne si do spodnej pery a spraví krok ku mne. "To ty si mi tú vetu v knižnici povedala. Ty si sa hnevala na mňa, nie ja na teba." 

"A čo tá Zlatovláska?" 

Usmeje sa. "To je nadlho." Natiahne ku mne ruku. "Tak neblbni a poď sem." 

Pozriem dolu. Chcem ešte vôbec skočiť?

"Ver mi, nechceš skočiť," povie, akoby mi vedel čítať myšlienky. "Ak by si chcela, nebavila by si sa so mnou. Už by si bola dolu." 

Na tom môže byť kúsok pravdy. Pomaly sa otáčam. Lenže prsty tú záťaž už nevydržia a povolím zovretie. Chvíľu letím dolu a už si predstavujem, ako ma zoškrabávajú z podlahy.

Lenže Mateo je behom sekundy pri mne a pevne ma drží.

"No poď. Podaj mi aj druhú ruku." 

Poslúchnem. Dovolím mu vytiahnuť ma a postaviť na pevnú zem. Hneď sa mi podlomia kolená. Som unavená a ešte stále vystrašená. On ma však chytí a kľakne si so mnou na podlahu. 

Pritisnem hlavu na jeho hruď a pevne ho chytím. Aj on chytí mňa a spolu sedíme na zemi. 

Konečne sa cítim pokojne a dokonca neprichádzajú ani spomienky. Po prvýkrát za celý ten čas cítim, že je všetko tak, ako má byť.