Čierna ľalia

Kapitola 40

Z ničoho-nič sa na opačnej strane poschodia zjavia postavy. Niečo mi presviští tesne okolo hlavy a počujem krik.

„Tam je!"

Otočím hlavou a zbadám mužov v bielo-fialových uniformách.

Zastanem a nemôžem sa pohnúť. Hľadím na nich a na ich vytasené zbrane.

„Frenk, poď!" Nikola ma doslova vlečie, ale ani sa nepohnem z miesta.

Stojím a pozerám na vojakov. Nechce sa mi utekať.

„Frenk!"

Ale už je neskoro. Sú príliš blízko, aby sme mohli utekať. Namieria na nás zbrane. Počujem ako Nikola zlostne zvrčí.

„Mám ju," zahlási jeden z vojakov do vysielačky, zatiaľ čo nás ostatní spútajú. Premeria si ma a pozrie mi hlboko do očí. Potom sa uškrnie. „Mali pravdu, naozaj si na nič naspomínaš." Zrejme to bude kapitán, podľa červenej pásky pod ramenom.

Nadvihnem obočie.

„Ale vkus máš rovnaký," pozrie na Nikolu.

Som jediná, ktorá nerozumie o čom rozpráva?

Oboch nás vedú opačným smerom, ako sme mali namierené. Neviem prečo, ale nevadí mi to. Ani sa nebojím. Až pokým sa Nikola nezačne biť. Nejako sa mu podarilo rozviazať putá a teraz rovno predo mnou mláti vojakov, akoby to nič nebolo. Najťažší oriešok je kapitán, ktorý sa drží statočne, ale Nikola mu aj tak nakoniec vyrve zbraň a pritisne ho k stene.

Odistí ju a namieri na vcelku prekvapeného kapitána.

„Stoj!" vrútim medzi nich. Nemôže ho zastreliť! „Nemôžeš ho zastreliť!"

„Prečo?" pohŕdavo odfrkne.

Sklopím hlaveň na podlahu. „Nehovor mi, že by si len tak zastrelil človeka."

Nikola prevráti očami.

Odstúpim, ale stále ho sledujem.

Pohrá sa so zbraňou v ruke a nakoniec sa uškrnie. Stačí mu sekunda, aby udrel vojaka tak, že sa zvezie v bezvedomí popri stene. Potom k nemu hodí pištoľ.

„Spojná?! Teraz bežíme!" zamračí sa a schmatne ma.

Vedie ma späť k parku. Neobzerám sa a ani nespomaľujem. Prebehneme širokým priestorom a vojdeme do ďalšej chodby. Kľučkujeme v chodbách. Kým nedôjdeme do slepej uličky.

Super. Preto sme sa tak ponáhľali?

Nikola ma pustí a stlačí takmer nepatrnú nerovnosť v stene. Nato sa pred nami otvoria tajné dvere vystužené zvnútra pevnou oceľou.

Za nimi je priestranná miestnosť plná počítačov a stolov s papiermi. Okrem týchto vecí tam ešte sú aj nejakí ľudia. Zas tí istí.

„Konečne," Donald sa postaví zo stoličky. „Báli sme sa, že sa z toho zajatia nedostanete."

Nikola na mňa úkosom pozrie.

„Odkiaľ to viete?" premeriam si ho.

Rukou ukáže na ľavú stenu. Je celá pokrytá monitormi, ktoré zobrazujú jednotlivé časti tejto kobky.

Jasné, tie kamery. Obzriem sa. Všade sedia nejakí ľudia so slúchadlami a stláčajú klávesnice. V strede je dlhý stôl a kopa stoličiek.

„Takže, čo sa tam stalo? Prečo ste zmenili smer?"

Viem, že tá otázka je nasmerovaná na Nikolu, ale odpoviem prvá. „Jedno dievčatko s stratilo."