Čierna ľalia

Kapitola 41

O štyri mesiace neskôr

Bežala som po prázdnych uliciach. Kľučkovala som medzi domami a obrovskými rastlinami. Potom som sa odrazu objavila v knižnici. Ukladala som knihy do regálov a usmievala som sa na osobu neďaleko. Stála ku mne otočená chrbtom. Keď sa otočila, zbadala som tvár Matea.

Usmieval sa a tiež ukladal knihy. Odrazu mi niečo presvišťalo okolo hlavy a letelo to rovno naňho. Nestihla som sa ani pohnúť a Mateo mal dieru v chrbte. Náboj mu prešiel cez hrudník a zasekol sa do knihy pred ním.

Okamžite som bežala k nemu a zmiernila som jeho pád. Oprela som ho o regál a z oboch strán som pritlačila ranu. Netušila som odkiaľ to prišlo alebo ako mu pomôcť.

„Frenk," zašepkal.

So slzami v očiach som naňho pozrela.

„Za všetko môžeš ty."

Zostala som kľačať s otvorenými ústami.

„Ty!" rozkričal sa. „Ty za to môžeš! Nie si Zlatovláska! Si čarodejnica a dostaneš, čo ti patrí!"

Celá prekvapená a aj vystrašená som ho pustila a odstúpila som.

Mateo ešte z posledných síl vytiahol zbraň a bez varovania vystrelil.

Už som čakala na náboj prechádzajúci mojím telom, lenže zdalo sa, že netrafil. Strela letela ďaleko za mňa. Spoza vzdialenejších regálov sa však ozval krik a buchot. Zbadala som, že na podlahe ležal muž vo fialovo-bielej uniforme.

„Ale na to ťa mám priveľmi rád. Zbohom, Frenk," vydýchol a zatvoril oči.

„Mateo," s plačom si k nemu zas kľaknem. „Prosím, nenechávaj ma tu."

„Prosím!" s výkrikom sa prebudím.

Nikola hneď pribehne a sadne si. Vezme ma do náručia a upokojujúco hladká po hlave. „Pokoj, bol to iba sen."

Vystrašene prikývnem. Viem, že to bol sen. Táto nočná mora ma prenasleduje už takmer dva mesiace. Lenže na rozdiel od ostatných spomienok a snov, pri tejto naozaj niečo prežívam. Nie som len pozorovateľ. Ja to skutočne prežívam. Zas a znova!

„Mala by si ísť za Markom."

„Nepomôže mi," pokrútim hlavou a odtiahnem sa. „Je to môj problém."

„Ako myslíš," postaví sa ide k svojej posteli.

„Koľko je hodín?"

„Niečo po jednej."

Prikývnem a postavím sa. „Idem sa prejsť."

Nikola už vie, že nemá zmysel brániť mi. „Vráť sa v jednom chodiacom kuse, dobre?"

„Neboj sa," usmejem sa a vyjdem na chodbu.

Dlho sa prechádzam poschodiami. Rozmýšľam nad uplynulými mesiacmi. Veľa sa zmenilo. Už nie som dievčatko pod zámkom, ktoré nič nevie. Vzdala som sa svojej minulosti, aby som začala nový život. Nie je to až také zlé. O chvíľu ukončím základný vojenský výcvik a budem môcť pomáhať odboju naplno.

Otvorím kovové dvere a zídem o poschodie nižšie. S Nikolom sa perfektne doplňujeme. Neviem ako som mohla existovať bez neho. Navyše som prišla na to, že aj mne celkom idú vtipné poznámky. Najviac sa bavíme na pozorovaní ľudí počas obednej pauzy.

Rukou si prečešem vlasy. A konečne vyzerám ako mladá žena, nie slamka. Črty vyziabnutej tváre sa mi vyplnili a kvôli imidžu Rebelky som si prefarbila vlasy. Trochu dorástli a karmínová farba im celkom pristane. Zastavím pri mojej bývalej izbe. Dvere sú zamknuté. Lenže Matea som nevidela celé štyri mesiace. Akoby zmizol. Občas rozmýšľam, či mu to neprikázal Donald.

Opriem sa o stenu a zveziem sa dolu. Čo to robím? Kolená pritlačím k sebe a tvár si schovám v dlaniach. Celý čas sa tvárim, že som niečo, čo nie som! A tie nočné mory to potvrdzujú. Nedá sa o tom nepremýšľať. Nad svojou minulosťou rozmýšľam niekoľkokrát za minútu, ak sa to vôbec dá.

Po asi hodine bezcieľneho blúdenia sa vrátim späť. Nikola už spí, preto ho nechcem rušiť. Len si sadnem na posteľ a hľadím na prázdnu poličku. Od toho útoku vojakov som svoju knihu nevidela. Vrátila som sa do izby, ale už tam nebola.

Celú noc prebdiem a rozmýšľam. Ráno, keď budík zapípa, ma až Nikola vytrhne z myšlienkového víru. Príde ku mne a pobozká ma na čelo.

„Ako dlho už si hore?"

„Dosť."

Premeria si ma. „Nespala si."

Prikývnem. Nedám mu možnosť viac to rozoberať. „Raňajky čakajú," usmejem sa a otvorím dvere.