Čierna ľalia

Kapitola 10

Nakoniec ma to tak vyčerpá, že odložím mapu a zhasnem svetlo. Ešte skôr ako zaspím, prejdem si v hlave všetko, čo viem.

Volám sa Frenklin. Som rozhodnutá získať späť svoje spomienky a vypadnúť z tohto miesta. Nemám rodinu, ani priateľov. To mi už neprekáža. Postarám sa sama o seba a nič mi v tom nezabráni.

Ráno sa zobudím s obrovskou bolesťou brucha. Kŕče mi zvierajú vnútro tak silno, že sa takmer nedokážem postaviť. Zvraštím tvár, prikrčím sa a leda sa doplazím k stolu. Zo zeme schmatnem pohár s vodou.

Doslova ho do seba vlejem a skrčím sa ešte viac. Chvíľu čakám, kým to prejde. Potom sa pozbieram zo zeme a schmatnem mapu.

Mala by som niečo zjesť. Rýchlo! Preglgnem a otvorím dvere. Takže mapa. Kde to teraz som? Otočím mapu na druhú stranu. Aha, tu. Takže do výťahu, o dva poschodia nižšie a potom doľava.

Zavriem dvere do izby a počkám na výťah. Zatiaľ čo čakám, zas ma poriadne rozbolí brucho.

Rýchlo. Pohni si. No tak. Nervózne klopkám po stene a ledva sa držím na nohách. Možno nebol až taký dobrý nápad odohnať od seba doktora. Najmä keď som viac ako týždeň skoro nič nejedla a viac-menej sa ani nepohla.

Svetielko na lište zabliká a dvere sa otvoria. Vletím dnu a stlačím gombík. Výťah sa už zatvára, keď dnu vbehne nejaký chlap.

Letmo si ma prezrie. Stlačí svoje poschodie a otočí sa na opačnú stranu.

Kútikom oka ho skúmam. Môže byť o trochu starší ako doktor. Trochu mi pripomína Donalda. Ten nos a ramená... a vlastne celé držanie tela.

Ani si nevšimnem, že výťah zastane.

„Vystupujete?" opýta sa tónom s nulovým záujmom.

Rýchlo prikývnem a vyjdem na chodbu. Dvere sa zatvoria a svetielko zhasne.

Zvláštny človek. No nič. Kam to mám ísť? Už viem. Doľava.

Na konci chodby zbadám veľké dvojkrídlové dvere. Napoly bežím a napoly kráčam. Len čo sa k nim dostanem, celou silou ich potlačím dopredu.

Dnu je dosť veľa ľudí. V skupinkách sedia za stolmi alebo si naberajú jedlo pri pultoch.

S jednou rukou na bruchu sa dovlečiem k prvému pultu. Postavím sa do postupujúceho radu a schmatnem prvú vec, ktorá mi príde pod ruku. Vezmem si lyžičku a ponáhľam sa k jednému prázdnemu stolu.

Doslova sa zvalím na lavičku pri ňom a som rada, že sedím. Jedlo položím pred seba. Mohla by som konečne zistiť, čo som zobrala. Premeriam si plastový téglik s modrou etiketou. Jogurt, vegetariánsky... Celkom fajn.

Otvorím ho a lyžičkou zamiešam kašovitý obsah. Na jogurt je to trochu... tmavé. Vyzerá to skôr ako celozrnný jogurt. Nevadí.

Odrazu si ku mne niekto prisadne. Prudko sa zvalí na lavičku a tresne tanier na stôl.

„Hej, Frenk, ako sa máš?" Nikola veselo cerí zuby.

Pousmejem sa.

„Dlho som ťa nevidel. Viac ako týždeň."

Myknem plecami a premiešam jogurt. Vlastne naň ani nemám chuť.

„Čo dnes robíš?" aj on sa začne venovať svojmu tanieru.

Premeriam si ho. Praženica, šunka, nejaká zelenina, pár kúskov chleba. Fuj, začína mi byť zle. Na takú kopu jedla sa naozaj nemôžem pozerať.

Potom si spomeniem na jeho otázku. Jednoducho myknem plecami. Ešte som nerozmýšľala nad tým, čo budem robiť. Som zvedavá, prečo sa pýta. Možno rozmýšľa, že pôjde so mnou. Mohol by ma niekde vziať. Napríklad do tej čističky vody alebo do skladu so zeleninou. Čo tu vlastne ľudia celý čas robia?

„To je fajn. Mám pocit, že si to tu vlastne ani poriadne nevidela." Odhryzne z chleba. „Nechceš sa zoznámiť s niektorými chodbami?"

Zdvihnem mapu a zamávam ňou.

„Aha, tak nič. Asi už poznáš všetko," jeho nálada spľasne ako bublina.

Zahryznem si do spodnej pery. „Ani nie. Zoznámiš ma s čističkou vody?"

Nikola sa uškrnie a prikývne. Jeho nálada akoby zas narastie. Nahádže do seba polovicu taniera, zatiaľ čo ja sa len prehrabávam v jogurte. Len aby som v sebe niečo mala, nasilu prehltnem pár lyžíc.

„Ale, naša rebelka."

Zdvihnem pohľad. Oproti nám pri opačnom konci stola stojí Viktor. Vlasy má stiahnuté v úzkom chvoste a okolo očí tenkú čiernu linku.

Rebelka? Čo tým myslela? Nič také som nespravila. Okrem tej šachty a takmer úspešného sebazničenia. Ale o tom nemôže vedieť. Alebo?

„Pochopíš, keď sa ti to v hlave zas vráti do normálu," mávne rukou, keď zbadá môj nechápavý výraz.

„Viktor!" zahriakne ju Nikola.

„Čo?" prejde bližšie. „Konečne si sa tu ukázala, začínali sme sa báť."

Báť? O mňa?

Chvíľu na mňa pozerá, akoby čakala, čo jej na to poviem. Lenže aj keby som mohla, asi by som nespravila nič. Neviem prečo, ale tie jej urážky ma obchádzajú. Len sedím a pozerám na ňu.

„Tak nič," prevráti očami a odchádza, „maj sa Nikola."

On mávne rukou a doje zvyšok porcie. Vidličku položí na prázdny tanier a usmeje sa na mňa.

„Budeš to ešte jesť?"

Premeriam si jogurt. Som strašne hladná, ale... Ja neviem. Nejak to do mňa nejde. Mohla by som si to odložiť na neskôr?

Rozhliadnem sa. Vidím, že zvyšky sa odhadzujú do jednej veľkej nádoby. Tak asi nie. Nevadí. Na obed si dám niečo. Možno.

„Lebo keď nie, môžeme ísť," pripomenie sa Nikola.

„Jasné," chabo sa usmejem.

Vezme môj jogurt a spolu s tanierom ho odnesie. Počkám ho, mapu strčím do vrecka mikiny a spolu vyjdeme von.