Čierna ľalia

Kapitola 21

Ráno sa prebudím dosť neskoro. Malé hodinky na nočnom stolíku ukazujú takmer osem. Za tých pár dní som už vypozorovala, že raňajky sa podávajú približne o ôsmej. Takže dnes raňajky nebudú. Zívnem. Nevadí. Aj tak nie som hladná a... nechcem teraz stretnúť Nikola.

Prejdem do malej kúpeľničky. Takmer sa v nej nedá otočiť, ale ja viac nepotrebujem. Netrávim tam nejako extra veľa času. Doteraz som sa vyhýbala malému zrkadlu nad umývadlom. Nikdy som sa doň nepozrela.

Teraz sa postavím na vypĺznutú rohožku a zahľadím sa sama sebe do očí. Sú mierne červené, unavené a oproti zvyšku tváre až priveľmi veľké. Dotknem sa lícnej kosti. Je dosť výrazná, tak isto aj brada.

Vyzerám ako živá kostra. Bledá ako stena, len kosť a koža, aj tie otrasné fialové kruhy pod očami. Spod trička vytiahnem prívesok. Zadívam sa na fotku a premeriam si svoj niekdajší vzhľad. Z toho všetkého mi ostali len sivé oči. Dokonca aj z vlasov mám teraz iba slamu.

Schovám prívesok, vyjdem z kúpeľne a zavriem dvere. Nemá zmysel nad tým rozmýšľať. Najmä keď som nešla na raňajky. Práve to by mi prospelo. Ale čo už... Mám niečo dôležitejšie.

Z nočného stolíka vezmem mapu a rozložím ju na stole. Lístoček s odkazom položím vedľa. Takže ôsme poschodie, prstom prejdem po mape, A16, to bude asi miestnosť.

Celé to poschodie je rozčlenená na zrejme veľké priestory, no nemajú žiadne názvy. Ani A, ani 16, 15 alebo 14.

A čo ak to nie je miestnosť? V hlave mi zasvieti myšlienka. Lenže čo iné by to bolo? Chodba? Alebo nejaká súradnica? Tajný kód? Vynára sa jedna možnosť za druhou, stále menej pravdepodobnejšia. Prestáva sa mi to páčiť. Čo ak sa namočím do niečoho zlého? Donald ma sem natrvalo zavrie.

Pätnásť minút stojím nad mapou a rozmýšľam. Nakoniec si poriadne prezriem cestu z izby dolu a poskladám mapu späť. Nechám všetko tak a vyjdem von. Kašlem na problémy. Potrebujem sa dozvedieť čo najviac, aby som mohla zmiznúť.

Prejdem k výťahu. Tie chodia len na siedme poschodie. Stlačím najnižší gombík a čakám. Teraz sa našťastie nikto nepridá, takže sa môžem nepozorovane vypariť. Čakám, kým zastanem a rýchlo vystúpim. Nechcem, aby ma tu niekto videl. Mám taký zvláštny pocit, že by som tu nemala byť.

Zakrádam sa tmavou chodbou. Osvetlenie veľmi nefunguje a na niektorých miestach žiarovky nesvietia. Nikde ani živej duše. Musím sa dostať na opačnú stranu. Ku schodisku.

Chvíľu mi trvá, kým sa vymotám zo spleti chodieb. Našťastie však nájdem veľké dvojkrídlové kovové dvere s nasprejovanou značkou schodiska. Opatrne odchýlim jedno krídlo, ktoré aj napriek tomu hnusne zaškrípe.

Skvelá údržba. Dúfam, že sa to za najbližšiu pol hodinu nezrúti. Prešmyknem sa na zatuchnuté schodisko. Rozhliadnem sa po nejakom vypínači svetla. Nerada by som skončila na ôsmom skôr ako plánujem. Keď nikde nič také nenahmatám, spravím neistý krok dolu.

Pridržiavam sa steny, zatiaľ čo nohou šmátram po ďalších schodoch. Niekde uprostred mi ruka vkĺzne do niečoho slizkého a lepkavého. Zhnusene sa odtiahnem. To, že som povymetala možno desať ročné pavučiny by mi nevadilo. Ale toto je už moc! Naštvane si utriem ruku do čistej časti steny a presuniem sa k tej opačnej.

Všade navôkol okrem typickej arómy plesnivých stien a hrdzavého železa rozvoniavajú aj ryby. Staré, pokazené a skysnuté. Snažím sa ignorovať ten zápach, no čím nižšie idem, tým je silnejší.

Čo je toto za miesto?! Takmer na spodku schodiska mi pod nohami začne čľupkať voda a moje tenké tenisky sa dobrovoľne vzdajú. Nasiaknu tak, že mám pocit, že sa prechádzam úplne bosá.

Naštvane tresnem do ďalších kovových dverí a nemotorne ich rozrazím. Ocitnem sa na ôsmom poschodí. Tmavú chodbu lemuje len slabučké modré svetlo spoza rohu.

Hneď vedľa mňa sú ďalšie kovové dvere. Skúsim šťastie? Nestihnem si ani odpovedať a už stláčam kľučku. Okamžite to oľutujem. Aj bez svetla vidím, že v miestnosti sú kopy až po strop. Kopy starých a rozpadnutých rýb.

Po podlahe sa ku mne vyleje nejaká hnusná voda, ani nerozmýšľam nad tým, čo to je. A ten smrad! Zavalí ma ako tlaková vlna a vženie mi slzy do očí. Niečo stokrát horšie ako to, čo som našla s Mateom.

Napne ma. Ľavou rukou zatresnem dvere a pravou si prikrývam ústa. Len dýchaj. Pokojne, snažím sa upokojiť. Čo najrýchlejšie zacúvam a rozbehnem sa preč. Čo najďalej od tých dverí. Opakujem, čo je toto za miesto?!