Čierna ľalia

Kapitola 16

Budovy a rastliny pomaly ustupujú a Staré mesto mizne za nami. Presne ako v spomienke. O chvíľu už počujem čľupkanie vody.

Nikola zastane a ja sa postavím vedľa neho.

Je to tá rieka. Akurát... že to vôbec nie je rieka. Veľká voda zmizla a namiesto toho len stredom hlbokého koryta preteká úzky potôčik. Aj provizórny most je preč. Leží zlomený napoly na dne. Hrdza si ho za ten čas stihla poriadne vychutnať.

Poznávam to miesto. Tu som sa stretla s Mateom. Prejdem pár krokov nabok. V tme sa črtá ulica, po ktorej som chodila zo školy.

Nikola sa na nič nepýta, len ma z diaľky pozoruje.

Je to skutočné. Takže tie spomienky nie sú len moje fantazírovanie. Keď sa k nemu vrátim, otočíme sa a kráčame späť. Stále bez slova.

Cez mesto pridáme do kroku, aby sme sa stihli vrátiť. Síce nemám hodinky, ale naša prechádzka zabrala veľa času.

Viktor a zvyšok partie už čaká na dohodnutom mieste.

„Dve minúty," zavrčí.

Nikola len letmo mávne rukou.

Ona sa zamračí, ale nechá to tak. Kývne dopredu a vedie nás späť ku krytu. Nikola sa zatiaľ začne dohadovať s Pedrom.

„Frenklin, však?" Z oboch strán sa ku mne pridá jedno z tých dievčat. Nepamätám si ich mená.

Napravo je tá modrooká blondína a naľavo zas vysoká čiernovláska s farebnými pramienkami a tmavou pleťou.

„Ja som Sandra," predstaví sa modrooká, „a toto je Gin."

Prikývnem. Odrazu sa všetky tie slová stratia a ja zas nedokážem povedať ani slovo. Žeby to fungovalo len pri Nikolovi?

„Zrejme tu nemáš nijaké kamošky." Pôsobí naozaj úprimne a veselo.

Pokrútim hlavou.

„Ak by si sa chcela niekedy pridať, stačí povedať. Popoludnia máme stále voľné. Môžeme spolu niekam skočiť."

Niekam skočiť? Ja by som si rada skočila z jednej z tých veľkých budov, ale ona to asi myslí inak.

„Fajn," usmejem sa a snažím sa, aby to vyzeralo milo.

Neviem, o čom by sme sa mali rozprávať. Už dlhšie som sa s nijakou babou nerozprávala. Veľmi nepoznám ich zvyky a netuším, čo v tej divnej podzemnej jaskyni robia.

Odniekiaľ zboku začujem piskot. Nikto iný ho asi nepočuje, pretože som ako jediná zastala.

„Rebelka, nezdržuj!" zlostne zavrčí Viktor.

„Nepočujete to?" dostanem zo seba.

Nikola sa postaví vedľa mňa. Prižmúri oči a zahľadí sa do tmy.

Teraz už počujem nielen piskot, ale aj dupot. Niečo sa k nám blíži. A ide to dosť rýchlo.

„Preč!" zareve mi Nikola tesne pri uchu a zdrapí ma za mikinu.

Netuším, čo sa deje, neviem, pred čím utekáme, ale jeho ruka ma tiahne dopredu. Odrazu na niečo zdrapí za nohu.

Vykríknem a spadnem na zem. Pravou nohou nemôžem skoro vôbec hýbať, mám na nej niečo ťažké. Zdvihnem pohľad. Nikola sa ku mne okamžite rozbehne spolu s Pedrom a útočníka napadnú. Zo zeme toho veľa nevidím, ale počujem vrčanie a skučanie nejakého zvieraťa.

Sandra mi medzitým podá ruku. Zdvihnem sa a inštinktívne sa dotknem nohy. Nevyzerá zlomená alebo poranená. Akurát si ju tak trochu necítim. Väčšie starosti mi robia Nikola a Pedro. Niekam zmizli v tme.

Chystám sa rozbehnúť za nimi, ale Sandra ma zastaví.

„Neblázni, to, že si sa raz dostala živá, neznamená, že sa ti to podarí aj druhýkrát."

„Ale čo Nikola?"

„Dobehnú nás," zahlási Viktor, „také sú pravidlá. Nesmieme sa zaťažovať ostatnými. Každý myslí sám za seba."

„To je úplná hlúposť!" Sama seba prekvapím. Ja viem kričať!

Vytrhnem sa Sandre a utekám do tmy. Na zemi narazím na hlboké stopy v blate. Držím sa ich, až kým nezacítim pri nohách niečo mäkké. Uskočím, keď to zdrapí moju nohu. Po chvíli šoku zistím, že je to Pedro. Leží na zemi a ledva sa hýbe.

Kľaknem si k nemu. „Kde je Nikola?"

Nestihne mi odpovedať. Zozadu ma niečo chytí okolo pásu. Zakričím a snažím sa odsotiť to.

„Pssst, Frenk," počujem šepot tesne vedľa ucha.

S úľavou vydýchnem. Roztrasene chytím jeho ruku.

„Musíme odniesť Pedra skôr, ako sem prídu ďalší."

Nesmierne by ma zaujímalo, kto sú tí ďalší a čo to vlastne bolo, ale Nikola má pravdu. Ponáhľame sa.

On vezme Pedra popod pazuchy a ja silno zovriem jeho členky.

„Na tri."

Prikývnem.

„Raz... dva... tri..."

Aj keď vpodstate nič nenesiem, musím cúvať, čo je pre mňa dosť náročné.

„Neboj sa, už len kúsok." V tme vidím jeho lesklé oči.

Nie som si istá, či upokojuje mňa alebo skôr seba, no pomáha to. Ak by som nemusela niesť Pedra, z celého hrdla by som vystrašene kričala. Počiatočný šok a príliv odvahy už pominul.

Teraz mnou zmieta strach a úzkosť. Prvý výlet „na hladinu" skončil úplnou katastrofou. Síce neviem, čo presne sa stalo, ale dobré to nebolo. Ale môžem si za to sama! To ten nápis, zákaz vstupu, za všetko môže on. Nemala som s nimi chodiť.

Lenže Nikola na presvedčil. A keby som s nimi nešla, stalo by sa presne to isté. Či? Nemôžem predsa za to, že nás napadli tie... veci. Alebo môžem? Ja neviem. Prečo je tu všetko odrazu také zložité?! Ja chcem ísť domov.

„Frenk, doľava!" Nikolov hlas na mňa asi volá už hodnú chvíľu.

Po pár krokoch zakopnem o niečo kovové. Položíme Pedra a ja sa snažím nájsť ten kryt. Namiesto toho nahmatám drobnú kovovú rúčku. Potiahnem za ňu, no nič sa nestane.

Ustúpim dozadu a dovolím to skúsiť Nikolovi, no bez úspechu.

Nikola nezrozumiteľne zanadáva. „Vymkli nás," zavrčí po prúde slov, ktoré vôbec nepoznám.