Čierna ľalia

Kapitola 2

Jeden z mužov teraz stojí za stolom, ktorý som si doteraz nevšimla, druhý sa len tak prechádza po miestnosti.

Keď ma žena pomaly viedla k stolu, stihla som si ich oboch premerať. Ten za stolom je upravený, tvár má hladko oholenú, prešedivelé vlasy sčesané dozadu, oblečený v bielej košeli a elegantnom saku.

Narozdiel od neho druhý muž má strapaté dlhšie vlasy, hustú bradu a na oblečení si veľmi nezakladá.

"Sadni si," muž pri stole ukáže na kreslo pred ním.

Poslušne si sadnem. Žena tiež prejde za stôl, no druhý muž sa nerušene prechádza za mojím chrbtom.

"Frenklin..."

"Odkiaľ viete moje meno?" nenechám ho dohovoriť.

"Upokoj sa, všetko sa dozvieš."

"Kto ste?"

Muž pozrel na ženu. "Ospravdelňujem sa. Úplne sme na to zabudli." Odkašľal si. "Volám sa Donald Held..." zastal akoby nevedel, či má pokračovať.

Spýtavo naňho pozriem.

"Ja som Minnie," upúta moju pozornosť žena, "a toto je..."

"Artur." stroho sa predstaví muž za mnou.

"Kde to som?" pokračujem v kladení otázok, kým sú ochotní odpovedať mi.

"Si na bezpečnom mieste." uistila ma Minnie.

"Teraz sa niečo opýtam ja," premeria si ma Donald. "Vieš kto si?"

Jeho otázka ma zaskočí. "Volám sa Frenklin," pípnem.

"Dobre," Donald prikývne, "aspoň niečo."

Viac sa zaborím do koženého kresla. Smer tohto rozhovoru sa mi prestáva páčiť.

"Vieš, Frenklin, utrpela si vážne zranenie hlavy," opatrne začala Minnie.

"Zranenie?"

"Prekonala si silný otras mozgu. Dlho si bola v bezvedomí."

"Ako dlho?" zneistiem.

Minnie pozrie na Donalda, no obaja mlčia. Spýtavo na nich pozriem.

"Tri mesiace," ozve sa zo zadu Artur.

Rýchlo sa otočím smerom k nemu. Ani na mňa nepozrie. Prechádza sa okolo stolov a prezerá si papiere.

"Je to pravda?" zas pozriem na tých dvoch pri stole.

Prikývli.

"Čo... čo sa stalo?" vyjachtám som a v hlave mi víri neskutočne veľa otázok.

"Pokoj," tíši ma Donald. "Všetko sa dozvieš, ale pomaly a postupne."

"Povedzte mi, čo sa stalo!" podráždene zvýšim hlas.

"Spadla na teba budova. Keď ťa vyhrabali, bola si takmer mŕtva," oznámi Artur do ticha.

"Artur!" zasyčí Minnie.

"A ako sme mohli vidieť, máš riadne okno," pokračuje nerušene a konečne na mňa pozrie, "bude trvať riadne dlho, kým si spomenieš."

Roztrasene vstanem a pohľadom skáčem z jedného na druhého.

"Sadni si," milo ma vyzve Minnie.

"Nie," rýchlo krútim hlavou, "nie, nie. Ja... neviem... nechcem." Rozbolí ma hlava. Opatrne sa jej dotknem. Na pravej strane medzi vlasmi zacítim zahojenú ranu a jazvu.

"To by na dnes stačilo," sucho skonštatuje Donald a kývne hlavou.

Odrazu sa odniekiaľ zjaví Viktor.

"Vezmi Frenklin, nech si oddýchne." prikáže jej Donald.

Chytí ma za ruku. "Poď."

"Nie!" trhnem sa. "Ja nechcem... neviem..."

V hlave mám neskutočne veľa otázok. Všetko sa mi mieša. Najhoršie však je, že vôbec netuším, čo sa okolo mňa deje.

"Potrebuješ si oddýchnuť," chlácholí ma Minnie. "Zajtra sa porozprávame."

Pozriem na ňu. Niečo v jej pohľade ma upokojí. Začnem pravidelne dýchať a nechám Viktor, aby ma odviedla.

Ešte pred tým ako vyjdeme, zastanem a pozriem na Artura. Aj on zastane a premeria si ma.

Viktor ma však ťahá ďalej. Najprv mám trochu strach, že zas stretnem toho Matea. Lenže Viktor ma vtiahne do výťahu. Zastavíme na poschodí, ktoré pripomína nemocnicu.

Prejdeme okolo niekoľkých dverí, až kým Viktor jedny neotvorí. Strčí ma dnu do izby a bez slova mi zatresne dvere za chrbtom.

Rozhliadnem sa. Čisté biele steny, jedna posteľ, nočný stolík, stôl, dve stoličky. Typická nemocničná izba.

Sadnem si na posteľ a snažím urovnať si v hlave aspoň to, čo viem.

Volám sa Frenklin. Prežila som nejakú nehodu. Našli ma v troskách budovy. Bola som mimo tri mesiace. Neviem, kde som, neviem, kde je moja rodina. Jediná spomienka, ktorú mám je Mateo.

Dlho do noci nemôžem zaspať. Rozmýšľam nad tým všetkým, čo sa asi stane. Prečo si nemôžem na nič spomenúť?

Až ráno sa otvoria dvere a vojdú nejaký ľudia. Dve sestričky mi pomerajú teplotu, pozrú do úst a na oči.

„Ako sa cítite?" pozrie na mňa jedna.

Mlčím a hľadím na ňu.

„Ste v poriadku?"

Nehýbem sa. Nemám jej čo povedať. 

Hneď vojdú dnu aj Donald s Minnie. Pozrú na mňa, akoby si mohli na mojom čele prečítať, čo si myslím.

„Ako to vyzerá?" obráti sa Donald na ženu, zatiaľ čo Minnie sa len umelo usmieva.

Ona prikývne a viac ju už nezaujímam.

Donald sa pomaly otočí na mňa. „Tak..."

Vnímam každý jeho pohyb.

„Zrejme máš veľa otázok," skonštatuje, ani mi nedá možnosť prikývnuť, „neboj sa, všetkého sa dočkáš. Najprv ale musíme začať s tvojou liečbou."

„Liečbou?" hlasivky mi zlyhávajú.

„Budeme sa snažiť vrátiť ti pamäť."

Zamyslím sa. Prečo mi pomáhajú? Kto vlastne sú?

„Začneš po raňajkách. Čaká ťa najlepší tím našich doktorov."

Prikývnem.

„Odvediem ťa na raňajky," ponúkne sa Minnie, zatiaľ čo Donald odíde.