Čierna ľalia

Kapitola 13

Sedím na posteli už tretiu hodinu a zízam na knihu. Neopovážila som sa ju otvoriť a nespravím to ani teraz pred večerou. Musím sa o tom najprv poradiť s Nikolom.

Prejdem ku dverám, no zastanem. Tá kniha mi nejde z ruky. Nedokážem ju položiť. Nakoniec sa premôžem a položím ju opatrne na stôl. Ešte raz na ňu pozriem a vyjdem von.

Na večeri prekvapivo nie je veľa ľudí. Nikola už sedí na tom istom mieste a čaká na mňa. Vezmem si nejakú ovocnú šťavu a cereálnu tyčinku. Sadnem si k nemu a položím veci na stôl.

„Už je ti lepšie?"

„Celkom," nasilu sa usmejem.

Nikola zamyslene prikývne a zas do seba niečo hádže.

Opatrne si odpijem z pohára. „Je tu niekde miestnosť s knihami." Ako sa to len volá? Som si istá, že som to vedela.

„Miestnosť s knihami? To akože knižnica?"

Presne! Tak sa to volá. Knižnica.

Prikývnem.

„Myslím, že nie," pokýve hlavou. „Knihy sú zastaralé. Namiesto toho máme dokumenty. Pustiť premietačku je jednoduchšie ako prečítať knihu."

Prikývnem. Aspoň v niečom si mi pomohol. Musím zistiť, odkiaľ je tá kniha. Cítim... myslím, že mi to nejako pomôže.

„Máš nejaký program na večer?"

Pýtaš sa ma to, akoby si naozaj nevedel. Prevrátim očami.

„Takže pôjdeš so mnou?"

„Kam?"

Nikola sa zas zaškerí a odhalí biele zuby. „To je prekvapenie. Špeciálne pre teba."

Tiež sa usmejem. Úprimne sa usmejem. Asi prvýkrát odkedy som sa prebrala.

Po večeri ma vezme zas do toho parku. Artura už pri fontáne nevidím. Namiesto neho tam stoja nejaké iné postavy. Akoby na niekoho čakali. Keď sa priblížime, spoznám Viktor.

"Kde sa flákaš, Nikola? Skoro sme tu pustili korene."

Neviem prečo, ale je mi niečím sympatická. Tie jej poznámky ma vôbec neurážajú. Práve naopak.

"To nemyslíš vážne!" prevráti očami, keď ma zbadá.

"Viktor, prestaň!"

Prejdeme bližšie a obzriem si zvyšok skupinky.

"Hej, Pedro," Nikola podá ruku jedinému z chalanov a priateľsky ho obíjme. "Frenk, toto je Pedro, starý kamoš."

Kývnem na pozdrav. 

Pedro sa usmeje. Má rovnako očarujúci úsmev ako Nikola. Akurát, že on má iné črty. Pokožku má síce tmavšiu ako ja, no nie je černoch. Aj jeho vlasy sú tmavé.

"A toto sú ďalší členovia bandy. Toni, Sandra a Gin." 

Tri dievčatá sa milo usmejú. Ale len jedna z nich má naozaj úprimný úsmev. Krásna blondína s modrými očami.

"Ideme?" netrpezlivo Viktor podupkáva nohou.

Nikola prikývne a chytí ma za ruku.

Prekvapí ma to a šokovane uskočím.

"Neboj sa," zašepká a usmeje sa.

Čo to robí? Prečo ma drží za ruku?

Skupina sa pohne dopredu. Obídeme fontánu a v dvojstupe kráčame smerom medzi stromy. Pedro chvíľu rozpráva s Viktor a jednou brunetou, no potom sa posunie ku nám dozadu.

"Tešíš sa na výlet, Frenklin?" 

Prekvapene naňho pozriem.

"Psst!" zahriakne ho Nikola.

Otočím sa k nemu.

On sa len usmeje a mykne plecami.

No fajn. Výlet bude zaujímavý. Dúfam, že si na mňa nič nepripravili.