Čierna ľalia

Kapitola 14

Stále sa cítim zvláštne. To, že ma niekto cudzí drží za ruku... Kútikom oka mrknem na Nikolu. Ticho o niečom debatuje s Pedrom.

Nepočúvam ich a ani ma to nezaujíma. Pripadá mi zvláštne, že sme sa stali priateľmi tak rýchlo. Aj keď ja ani poriadne neviem, ako to medzi priateľmi chodí. Viem, že niekde hlboko v hlave všetky tie veci sú, ale jednoducho si na nich nemôžem spomenúť.

Ticho vzdychnem. Všetky okolo podvedome poznávam, ale niečo to stále brzdí. Ani spomienky sa mi už nevracajú. Možno by som mala... Nie, to je hlúposť. Lenže... Mateo vo mne vyvoláva zvláštne pocity. Je pravda, že vtedy som bola vystrašená. Teraz, keď už čo-to viem, by to nemuselo byť až také stresujúce.

Z myšlienok ma vyruší jemné zaškrípanie dverí. Viktor vpredu otvorí ťažké kovové dvere. Všetci rýchlo vkĺznu dnu. Nikola ma tam tiež ťahá, no moja ruka sa mu vyšmykne keď zastanem.

Nad zárubňou je žltou farbou načmáraný nápis ZÁKAZ VSTUPU. Nemali by sme tam ísť. Moje podvedomie mi nedovolí pohnúť sa. Len zízam na nápis.

Nikola sa vráti a poobzerá sa. „Frenk, poď. Neboj sa."

„Nemali by sme tam ísť," neprítomne zamumlám.

„Ale, ale. Rebelka dostala strach?" zaškerí sa Viktor.

Nikola ju odstrčí a príde ku mne. Zas ma chytí za ruky.

Nedokážem odtrhnúť oči od toho nápisu. Nemali by sme tam ísť.

Nikola ma potiahne dopredu, no nohy akoby som mala prilepené. Celou silou sa zapieram do podlahy. Prekvapene na mňa pozrie.

Aj mňa samú prekvapí moja sila. Najmä keď som taká útla a ľahká, že by ma mohol odfúknuť vánok.

Pred očami sa mi už však odohráva iný príbeh. Mateo ma vliekol rozbitým mestom stále ďalej a ďalej. Z popraskaného asfaltu vyrastali zelené rastlinky. Čím ďalej sme išli, tým boli väčšie a pevnejšie. Vyzeralo to naozaj hrozivo.

Tie rastliny úplne zničili cesty a chodníky, pováľali tehlové steny, dokonca ich listy a stonky prerážali zvnútra budov von.

Prekvapene som sa obzerala. Ešte nikdy som nevidela dvojmetrovú sedmokrásku. Vyzeralo to ako v inom svete. Stonky a listy nad nami vytvárali niečo ako hustý a tmavý les.

„Prečo sú také veľké?"

Mateo sa dotkol stonky. „Pred niekoľkými desiatkami rokov, keď boli naši rodičia taký ako my, sa stalo niečo strašné. Neviem presne čo to bolo, ale odvtedy sa všetko zmenilo. Do Starého mesta už nikto nechodí a všetko je zvláštne."

Rozmýšľala som nad tým, čo povedal. Medzitým sme sa dostali k veľkej budove. Steny mala obrastené lístím a v rozbitej ceste okolo stála voda. Dlhé povrazy z rastlín sa ťahali všade okolo a ľahko sa do nich dala zamotať noha.

Cez všetku tú zeleň som ledva prečítala nápis na budove. Mestská knižnica. Zvláštna budova. Vyzerala staro a majestátne. Ak by na nej samozrejme nerástli tony tých rastlín.

Mateo začal preskakovať vodu. Ja som však na rohu ulice zbadala niečo malé a chlpaté. Bežalo to od nás preč.

Rýchlo som sa otočila a pohla som sa tým smerom.

„Frenklin, počkaj!" Mateo sa rozbehol za mnou.

Najprv ma prekvapilo, že vie, ako sa volám, aj napriek tomu, že som mu to nepovedala. Potom ma zaskočilo, aký je rýchly. Ani nie o pol minúty už stál predo mnou a brzdil ma.