Čierna ľalia

Kapitola 22

Zahnem za roh k tomu modrému svetlu. Len čo zdvihnem pohľad, zastanem. Stojím na chodbe, ktorá je už ako-tak osvetlená. Lenže to svetlo nepochádza zo žiaroviek na strope. Tie sú viditeľne porozbíjané.

Všade okolo mňa sa nachádzajú akváriá. Od podlahy z udupanej hliny až po nešťastne omietnutý strop. Sklenené steny lemujú cestu pokým len dovidím a ďalej sa rozvetvujú. A pomedzi tú vodu so zvláštnou modrou farbou, ktorá ich vypĺňa odniekiaľ presvitá jemné, ale vcelku silné svetlo.

Teda. To čumím. Niečo také som ešte nikdy nevidela. Opatrne sa rukou dotknem skla. Aby náhodou neprasklo. Tu sa môže stať všetko. Radšej neriskovať. Čakám, kedy na mňa z vody niečo zažmurká. Ale zdá sa, že všetky tie akváriá sú prázdne. Ktovie prečo?

Teraz len nájsť to A16. Obzriem sa. Netuším, čo by to mohlo znamenať. Prejdem pár krokov dopredu. Pozriem na hodinky. Raňajky už dávnejšie skončili a ja by som si mala pohnúť.

Prechádzam okolo akvárií. Pod nohami mi občas zaškrípu kamienky. Podobá sa to bludisku. Všade naokolo sú rovnaké sklenené steny. Pokojne by sa tu dalo stratiť. Modré svetlo jasne presvitá, a keď sa láme vo vode, na zemi vytvára rôzne obrazce.

Dôjdem až na rázcestie. Predo mnou stojí v strede akvárium, presne také isté ako tie okolo. Ulička sa rozdvojuje a pokračuje napravo aj naľavo. Kam teraz? Keby som tak vedela, čo má to A16 znamenať. Doktorko mi mohol aspoň vysvetliť, čo mám robiť.

Prídem bližšie k stene pred sebou. Zbadám, že tam niečo chýba. Sklo je na jednom mieste zašpinené, akoby tam predtým bolo niečo nalepené. Opatrne sa dotknem. Už to síce nelepí, ale určite tam niečo bolo.

Rozhliadnem sa po zemi. Možno to tu niekde bude. Ľudia často hádžu veci na zem. Pohľadom prechádzam centimeter po centimetri. Vďaka tomu modrému svetlu sa cítim ako v inom svete. Už to idem vzdať, keď pri jednej spodnej lište zbadám trčať maličký kúsok bieleho papiera.

Kľaknem si a nechtom sa ho snažím vybrať. Medzi podlahou a lištou je sotva milimeter. Obraciam ruku zo všetkých strán a pokúšam sa prisunúť si papier čo najbližšie, ale nedarí sa mi. Sadnem si na päty a rozmýšľam.

Čím by sa to asi tak dalo vybrať? Hodnú chvíľu túto otázku nechám povaľovať sa v mojej mysli. Má to vôbec zmysel? Prečo sa tak snažím získať niečo, o čom ani neviem, čo to je?

Nakoniec mi niečo prebleskne hlavou. Potrebujem špendlík. Alebo niečo s ostrým hrotom. Zas sa rozhliadnem. Dobre, tak možno nie špendlík, postačí aj niečo iné. Ale čo? Podvedome siahnem do vrecka. V ľavom vrecku riflí nahmatám malý tenký predmet. Vytiahnem to von.

Sponka. Aké milé. Prehadzujem si ju v prstoch. Potom ju vezmem medzi palec a ukazovák. To nie je až taký zlý nápad. Druhou rukou ju otvorím a narovnám. Zhrbím sa k zemi, tak aby som videla na kúsoček papiera a opatrne sa priblížim so sponkou.

Papier je dosť tvrdý a navyše voskovaný. Chvíľu trvá, kým sa mi podarí zapichnúť doň sponku. No akonáhle silnejšie pritlačím, sponka sa zaryje až do zeme. Opatrne ju vytiahnem, aby som papier nezasunula a pomaličky si ho prisuniem k sebe.

Sláva! Vytiahnem papier a prezriem si ho. Je to niečo ako značka. Sú na ňom nakreslené dve šípky jedna ukazuje doprava, druhá doľava. Pri tej ľavej je veľkými písmenami B20 a pri pravej B07.

Postavím sa a sponku hodím zas do vrecka. Papier opriem o sklenenú stenu a kráčam doprava. Čím idem ďalej a všímam si podobné nálepky na akváriách, začínam rozumieť, čo tie písmená a čísla znamenajú. Sú to názvy tých akvárií! Že mi to nenapadlo skôr.

Zrýchlim krok, pretože som sa tou nálepkou zabávala až príliš dlho. Na ďalšom rázcestí zahnem doľava. Skutočné bludisko. Čísla okolo klesajú a b-čko vystriedalo písmeno a. Už som takmer tam.

Takmer utekám kľukatými uličkami a sledujem nálepky na skle. Doteraz som vôbec nerozmýšľala, čo sa stane, keď to miesto nájdem. Čo mám povedať? O čom môže doktor chcieť rozprávať? Nemala by som sa báť?

Zahĺbená do svojich myšlienok sa dostanem do uličky, ktorá vlastne ani nie je uličkou. Steny sa rozširujú a akváriá vytvárajú akýsi kruh alebo ovál. Zastanem.

Pri jednej sklenenej stene niekto stojí. Osoba je otočená chrbtom, no už teraz viem, že to nie je doktor. Tlmené modré svetlo a vlnenie vody, ktoré ho odráža mi však nedovolia úplne presne spoznať osobu. Až keď sa otočí a pozrie mi do očí, zistím, o koho ide.

Jeho arogantný úškrn zakrytý hustou bradou ma donúti na chvíľu prestať dýchať. Niežeby som sa ho bála... Ale bojím sa. Veď prečo by som sa nemala? Sme hlboko pod zemou, na mieste kam už roky nikto nevstúpil, len sami dvaja a nikto o tomto stretnutí nevie. A on nevyzerá práve ako niekto, komu by sa dalo veriť. Možno to robí jeho neupravený vzhľad alebo tie takmer tmavohnedé oči. To presne neviem.

Zostanem stáť, len letmo pootočím hlavou. Na skle hneď vedľa sa po malých kúskoch odlepuje nálepka A16. Skvelé, takže doktor asi nepríde. On mi podstrčil tohto tu.

„Vitaj, Frenklin," usmeje sa a postaví sa do stredu miestnosti.

Ani sa nepohnem. Nemám záujem ísť bližšie k nemu.

„Zrejme máš veľa otázok."

Nadvihnem obočie. Ani nie. Možno len jednu. Čo to má znamenať?!

Artur príde o krok bližšie. „Viem, že nemáš veľa času, pretože Nikola ťa o chvíľu začne hľadať. Takže dnes ti len vysvetlím, o čo pôjde."

Moje obočie nejak neklesá. Napoly prekvapene a zároveň nedôverčivo si ho premeriavam.

„Vieš, zavolal som ťa preto, že ti chcem pomôcť."

„Ako?" dostanem zo seba. „Prečo?"

„Dobrá otázka. Ver mi, našlo by sa hneď niekoľko spôsobov. Ten hlavný ti vysvetlím až neskôr. Teraz ti bude musieť stačiť, že mi záleží na tvojej budúcnosti."

Prekrížim ruky. Začína to zaujímavo.

„Chcem ti pomôcť spomenúť si, a to čo najrýchlejšie. Takže ak nemáš nič iné na pláne, tak by som bol rád, ak by si stále po raňajkách prišla sem." Pozrie mi do očí. „Ale pod podmienkou, že na tie raňajky naozaj pôjdeš."

Rozmýšľam, či mám prikývnuť.

„Poviem ti všetko o veciach, ktoré sa tu dejú a hlavne to, čo by si mala vedieť. Uvidíš, že potom spomienky prídu oveľa ľahšie."

Zaujímavá ponuka. Bude ťažké nesúhlasiť. Ale... stále mu neverím.

„Ako mám vedieť, že vám môžem veriť?"

Pravou rukou si prejde po brade. „Je to len na tebe. Nebudem ťa nútiť."

Jeho odpoveď ma trochu zaskočila.

„Dávam ti možnosť vybrať si. Dobre si to premysli. Garantujem ti, že takáto možnosť sa nebude opakovať viackrát."

Skúsim to. Veď teoreticky nemôžem stratiť nič, len čas. „Fajn."

Arturove kútiky sa mierne nadvihnú. Zdá sa, že je spokojný s mojou odpoveďou. Premerá si ma. „Ale varujem ťa. Nikomu to nehovor. Hlavne tí dvaja vo vedení sa to nesmú dozvedieť. Je to tak trochu proti ich rozkazom."

Prikývnem. Práve som podpísala zmluvu, od ktorej sa asi len tak ľahko nedá odstúpiť.

Trochu dlhšia veľkonočná časť :) mala som viac času... Dúfam, že sa bude páčiť.