Čierna ľalia

Kapitola 6

Nikola ma privedie až k nim. Už teraz viem, že sú riadne napálení. Stačí len jeden pohľad na ich tvár.

„Frenklin," zvolá Donald, „kde si bola?!"

„Báli sme sa o teba, drahá," pridá sa Minnie.

Určite ste sa báli. Bola by som zvedavá, čo by ste robili, keby som naozaj zmizla. Prečo som pre vás taká dôležitá? Čo odo mňa chcete?

„Kde si bola?"

Pozriem na nich. „Potrebovala som chvíľku ticha."

„Lenže ty sa nemôžeš len tak vypariť! Stále musíme vedieť, kde si. Je dôležité, aby si..."

„Donald," Minnie mu položí ruku na plece a veľavravne naňho pozrie.

Ja sa nemôžem? To akože ktokoľvek iný môže zmiznúť, len ja nie?

„Donald chcel povedať, že to tu vôbec nepoznáš. Mohla by si sa stratiť."

Prikývnem. Jasné, že sa tu stratím, veď ani neviem, kde som.

„Nikola, ty si ju našiel?"

Uvedomím si, že ešte stále stojí za mnou.

„Áno, pane. Mala trochu zmätok v chodbách," mrkne na mňa očkom.

„Chápem," Donald sa zatvári otrávene.

Nikola pochopí, že by mal odísť. Ešte sa však otočí a žmurkne na mňa. „Maj sa, Frenk."

Chabo sa usmejem.

Minnie s Donaldom sa zatiaľ pohnú.

„Nebudeme stáť na chodbe. Frenklin, je načase začať tvoju liečbu."

Bez slova ich nasledujem. Kde asi je ten Artur? Bola by som radšej, ak by so mnou hovoril on.

Prejdeme chodbu a vojdeme do výťahu. Vyvezie nás o dve poschodia vyššie. Chodba vyzerá podobne ako tá, kde mám izbu. Tmavá, hoci má bielené steny, zapácha dezinfekciou a lesklá podlaha odráža svetlo zo žiariviek.

Len čo vyjdem z výťahu, zbadám ho. Mateo sa opiera o stenu kúsok ďalej. Má prekrížené ruky a mračí sa na stenu.

Ovládne ma obrovská vlna strachu. Nemôžem sa ani pohnúť. Ledva dýcham. Nie, nie, čo tu robí tento? Začnú sa mi triasť ruky. V hrdle nám hrču, ktorá mi úplne ochromí hlasivky. Prečo je tu? Prečo mi nedá pokoj?

Minnie si všimne, že som zastala. „Deje sa niečo, Frenklin?"

Moje meno sa ozýva chodbou. Odráža sa od stien ako ozvena a hučí mi v hlave.

Aj Donald zastane a otočí sa ku mne.

Len čo dozneje moje meno, Mateo sa odrazí od steny a pozrie na mňa.

Neviem, čo sa mnou deje, ale ten strach neviem potlačiť. Už nechcem ďalšie spomienky. Prosím, ide mi z toho prasknúť hlava. Choď preč!

Mateo kráča ku mne. Päť metrov, štyri, tri... už len dva...

„Frenk," vystrie ku mne ruku.

Celá sa trasiem. „Nie, nechajte ma. Prosím," šepkám. Zacúvam až k stene.

On sa ma chce dotknúť, no nedovolím mu to.

„Choďte preč! Nechajte ma!" zveziem sa dolu popri stene. V očiach mám slzy.