Čierna ľalia

Kapitola 26

Neviem, koľko je hodín, ale večera ešte asi nebude. Tipujem niečo okolo tretej.

Niekto mi odrazu zaklope na dvere.

Sadnem si a ani nestihnem odpovedať a samy sa otvoria.

Na prahu stojí Nikola s umelohmotnou škatuľkou v ruke.

„No... nechceš niečo zjesť?"

Prstami bubnujem po posteli. „Prečo sa tak veľmi staráš?"

„Záleží mi na tebe," povie ticho a obzrie sa po chodbe. „Môžem ísť dnu?"

„Zvláštne ako na mne dnes všetkým záleží."

Netrpezlivo zavrčí. „Ak by si nebola taká tvrdohlavá a paranoidne si nenahovárala, že všetci okolo teba ti klamú a špehujú ťa, tak by si si všimla, že mi na tebe záleží už odkedy sme sa prvýkrát stretli." Vojde a položí môj obed na stôl. „Pokojne som ťa v tej šachte mohol nechať."

„Našla by som cestu aj sama," prekrížim ruky. Neviem prečo som naňho taká zlá. Jednoducho to ide samo od seba.

„O tom nepochybujem," vyjde na chodbu a zatvára za sebou dvere.

„Nikola, počkaj!" zakričím za zatvárajúcimi sa dverami. Pár sekúnd sa bojím, že ma už nepočul, pretože dvere sa neotvárajú. Potom si všimnem, že kľučka je stále zohnutá. Niekto ju drží, čo znamená, že Nikola je stále tam.

Postavím sa a prejdem ku dverám. Chytím stále stlačenú kľučku a potiahnem dvere ku sebe.

Nikola tam stojí a drží kľučku, aj keď sú dvere otvorené. „Chcela si niečo?"

Delí nás od seba pár centimetrov. „Ja... poď dnu," ustúpim.

Chvíľu váha, kým spustí ruku a prekročí prah.

Zavriem za ním dvere a prejdem ku stolu, tak aby som mu videla do očí. „Chcem... Ja... všetko to..." jachtám rýchlo.

Nikola ma pevne chytí za plecia a pozrie mi do očí. „Frenk."

„Prepáč," vzdychnem a sklopím zrak, „mrzí ma, že som ťa obvinila. Mala som ti veriť."

Rýchlo prikývne. Nevyzerá však, že by na všetko zabudol.

„Ale, skús ma pochopiť..."

„Frenk, to..."

„Nechaj ma dohovoriť!" vymaním sa spod jeho rúk. „Naozaj to tak vyzeralo. Donald má niečo proti mne, zamkol ma tu skoro na týždeň. Mala som pádny dôvod myslieť si to o tebe. A navyše tie reči o priateľstve... Ja... nepoznám vás, neviem kde som." Spravím krátku pauzu a ukážem na seba. „Neviem, kto som ja."

Pomaly si ma premeriava.

„Viem, že sa to nedá ani predstaviť, sama by som neverila, ak by som si to neprežila, ale naozaj som si nič nepamätala. Len svoje meno. Zobudila som sa na zvláštnom mieste, okolo neznámych ľudí a nemohla som rozprávať." Hlas ma prestáva počúvať a do očí sa mi tlačia slzy. „Nič som o sebe nevedela. Aké mám vlastnosti, schopnosti, čokoľvek... Stále to neviem. Mám len pár spomienok a to stále nestačí."

Nikola ma objíme a mne po líci stekajú slzy.

„Je to moja vina, Frenk. Nemal som sa urážať, ale vysvetliť ti to."

Pokrútim hlavou. „Nie, bola som tvrdohlavá. Nevyhovoril by si mi to. Uvedomila som si to až dnes, len... pochop, že... ja si nechcem vytvárať nepriateľov, ani sa hádať."