Čierna ľalia

Kapitola 46

Vrátim sa do izby a tam čakám, až do večere. Nemám chuť byť s Nikolom, ani s nikým iným. Rozmýšľam o tom, čo mi povedal Artur. Musím zistiť, kto som a sama seba presvedčiť, že to chcem.

Ale čo ak nechcem? Možno je dôvod, tak ako povedal Donald, aby som na všetko zabudla a začala znova. Prečo to jednoducho nejde? Chcem byť normálna! Chcem rodinu, priateľov a žiadne hlúpe otázky!

Usalaším sa na posteli. Je to to, čo naozaj potrebuješ? V hlave mi zaznie cudzí hlas. Nestihnem si to ani uvedomiť a už som na inom mieste.

Stála som medzi regálmi v knižnici a zvierala som jeden hrubý zväzok. Mateo bol oproti mne.

„Musíme im to povedať!"

„A čo im chceš povedať, hm? Že vo vláde sú klamári a sociopati? Že to, čím ich každý deň ráno a večer kŕmia sú výmysly a svet okolo takto nevyzerá?"

„Chceš celý život takto žiť? Schovávať sa v knižnici a ukladať knihy?! Musíme niečo spraviť! Prečo práve my vidíme svet okolo taký, aký je?"

„Neviem. Ale pozri, niečo ti pustím."

Prešli sme k starému stroju, ktorý sa Mateovi podarilo opraviť. Vložil dnu lesklé CD-čko a na obrazovke sa hneď objavil obraz.

Bol to nahraný rozhovor dvoch mužov. Obaja mali drahé oblečenie a vyzerali celkom slušne. Jeden z nich sedel na červenom koženom gauči a ten druhý vedľa neho za stolom.

„ ... Tak a na záver posledná otázka. Tá zaujíma našich divákov asi najviac. Ako sa tebe, chlapcovi z malého mesta podarilo stať takým úspešným politikom a podnikateľom?"

Muž na gauči sa uškrnul. „Vieš, to je tak. V živote som chcel veľa vecí. Ako malý chlapec som túžil po drahom aute, veľkom dome, potom po nádhernej žene. Ale opýtal som sa sám seba: Chceš to, ale naozaj to potrebuješ?"

„To je zaujímavé. A čo potom?"

„Uvedomil som si, že potrebujem len zopár vecí. Potrebujem byť šťastný, potrebujem lásku, priateľstvo, pokoj, pevnú vieru a nádej. Ak mám toto, všetko ostatné dostanem ako bonus. Preto každému, kto ma počúva radím: Ak nevieš, čo si počať so životom, zastav sa a rozmýšľaj. Máš v živote toto všetko alebo ti niečo chýba? Túžiš po niečom? Je to to, čo naozaj potrebuješ?..."

Mateo zastavil nahrávku a pozrel na mňa.

„A?"

„Frenk, on má pravdu. Chceš im to povedať, ale zamysli sa. Čo tým spôsobíš? Pohádate sa a možno ťa aj zatknú vojaci. Potrebuješ problémy?"

„Ale..."

„Máš doma všetko to, čo povedal ten chlapík?"

Prikývla som.

„To máš šťastie, ver mi. Preto ti radím, váž si to."

Prišla som bližšie a pevne som ho objala. „Prosím, pripomínaj mi to častejšie."

Pohladil ma po chrbte a vydýchol. „Pokojne aj každú minútu, Frenk."

„Frenk," Nikolova ruka mnou zatriasla.

S prudkým nádychom sa vrátim zas do reality.

Nikola stojí nado mnou a mračí sa.

„Čo sa deje?" pretriem si oči. Mám pocit, akoby som zas zaspala.

„Nebola si na večeri. Všetkých to hnevá."

„Hlavne Donalda, však?" odfrknem a presadnem si.

„Frenk..."

„A prečo by malo všetkých zaujímať, či som tam bola? Nemám žiadne súkromie?"

„Frenk..."

„Čo odo mňa vlastne chceš?"

„Aby si aspoň minútu počúval!" zareve už značne podráždený.

Zmĺknem a urazene ohrniem nos.

„Mala by si sa zas správať normálne. Veď tie tri mesiace bolo všetko v poriadku."

„Nebolo! Len som ešte mala silu to zakrývať. Teraz už nemám! Nikdy zo mňa členku odboja nespravíš, ani keby si sa pokockoval!"

„Naozaj? Nie je to preto, že ty nechceš?! Čo tak trochu snahy!"

„Snažím sa! Ani nevieš ako." Do očí sa mi nahrnú slzy. „Premáham sa, zaháňam spomienky a zlé pocity. Znášam tú nočnú moru stále dookola. Neviem, čo ešte by som mala spraviť."

Nikola si ma premeria a sadne si na svoju posteľ. „Prestaňme sa hádať."

Prikývnem, zatiaľ čo si chrbtom ruky utriem slzu.

„Máš pravdu, prepáč," uzná nakoniec. „Snažil som sa z teba spraviť jednu z nás, ale ty si nikdy taká nebola."

„A to je ten problém. Neviem, aká som bola. A je to otrasný pocit. Stále sa to opakuje, ale ja naozaj veľa vecí neviem, nepamätám si na ne."

„Viem, prepáč," prisadne si ku mne a objíme ma. „Zabúdam na to."

Ako sa dá zabudnúť, že tvoja frajerka si nepamätá predošlý život? Dá sa to vôbec? Naozaj ti na mne až tak málo záleží? Ďakujem pekne.

„Len chcem, trochu pochopenia. Potrebujem to," zašepkám.

Prikývne ešte pevnejšie ma stisne.

Toto mi chýbalo. Pevné objatie, ktoré ma aspoň na sekundu uistí, že je všetko v poriadku. Ach, ako veľmi mi to počas dňa chýba.

Oblapím ho okolo krku. Nechcem ťa pustiť. Prosím, drž ma tak dlho, ako len môžeš.

„Mala by si sa porozprávať s Donaldom."

„O čom?" S tým idiotom sa nechcem ani len stretnúť, nieže rozprávať.

„Aby ste sa dohodli."

„Na čom? Nik, ja naozaj nechápem prečo."

Vzdychne a oprie sa o stenu.

Ja sa zvalím k nemu a chytím ho za ruku. „Chcem ísť domov."

Oblapí ma okolo pása a pritisne ma k sebe.

„Nikdy si mi nerozprával o svojej rodine," prstom mu prechádzam po hánkach. Má na nich čerstvé odreniny. Aj keď ich na tmavej koži nie je vidno, cítim ich.

„Nie je čo." Zastaví môj prst a radšej mi pevne oblapí ruku. „Moji rodičia sem prišli hľadať ideálny život a bojovať zaň. Obaja sú členmi odboja, ale veľa sa nestretávame. Nemáme na seba čas."

Zamyslene hľadím na stenu oproti a vnímam len jeho blízkosť. Potom mi v hlave skrsne dosť odvážna myšlienka. Trochu sa odchýlim a pozriem mu do očí.

„Nik..."

„Hm?"

Nahodím prie oči. „Povieš... povieš mi niečo o Mateovi?"

Zamračí sa a pustí ma. „Nie. To nie je dobrý nápad. Nebudem ti rozprávať o tvojom... bývalom."

„Prosím."

Pokrúti hlavou a zlezie z mojej postele.

„Nik..." otočím sa za ním.

Naštvane chytí paplón a hodí ho nabok.

„Nik."

„Povedal som nie!"

Zvesím plecia. Nedonútim ho, nemá to zmysel. Len sa zas začneme hádať. Smutne sa usmejem a ľahnem si. Otočím sa chrbtom k nemu a prikryjem sa.

Počujem, že kráča ku dverám. „Idem... sa prejsť." Zabuchne dvere a už je preč.