Čierna ľalia

Kapitola 44

Rozbehnem sa a zastavím až na svojom poschodí. Dám si pozor, aby ma nikto nevidel vychádzať zo schodiska. Cestou po chodbe stretnem len jediného človeka.

Je to mladý blonďatý chlapec. Len čo ma zbadá, pevne mi chytí ruku. Vystraší ma to, preto sa mu snažím vykĺznuť. Potom si všimnem pásku, ktorú má tesne pod ramenom. Už som sa zľakla, fú. Našťastie je tiež z ozbrojenej zložky. Tiež som sa k nim pridala. Je to súčasť mojej novej identity. Donald tvrdí, že im pomáham, aj keď neviem ako, ale aspoň mi dovolil prejsť výcvikom.

„Tu sedmička, našla sa Rebelka. Chodba štyri - dvanásť."

„Čo sa deje?" opýtam sa a trhnem rukou.

Chlapec sa trochu začervená a pustí mi zápästie, na ktorom mi zostane biely odkrvený fľak. „Hľadáme ťa."

„Prečo?"

Mykne plecami.

To fakt? Naozaj niekto robí čo mu povedia, bez toho aby vedel prečo? Myslela som, že je to len taký... mýtus. A vlastne... prečo ma hľadajú? Som predsa slobodná a navyše mám aj výcvik.

O minútku sa ku nám po chodbe rúti Nikola. Vyzerá naštvane. Pošle chlapca preč a prekríži ruky. „Čo si myslíš, že robíš?!"

Tupo naňho zízam. Naozaj neviem, ako na takúto otázku odpovedať.

„Kde si bola?!"

„Mám hádam právo na súkromie!" postavím sa do útoku. Nenechám po sebe takto skákať! „Nemusíš to vedieť."

„Frenk, toto nie je hra."

„Ja viem, ale prečo by som sa ti mala spovedať? Som slobodná a viem sa o seba postarať."

Položí mi ruky na plecia a potrasie mnou. „Zobuď sa. Tu TEBA sledujú na každom kroku."

Vytrhnem sa mu a ustúpim. „Mňa... Som až taká zaujímavá?! Nik, povedz mi pravdu. Čo sa to tu deje? Prečo som pre všetkých taká zaujímavá a dôležitá?"

Zhlboka sa nadýchne a zakloní hlavu. „Nemôžem." Pozrie na vedľajšiu stenu. „Zmeškala si tréning. Ak chceš skončiť, mala by si pravidelne cvičiť."

„Jasné," prevrátim očami. Skvelé, a pravda skončila.

„Mark ťa čaká."

„Nechcem..." zamumlem si popod nos.

„Čože?"

„Nechcem k nemu chodiť. Vôbec mi nepomáha," naštvane šklbem nohou.

Nikola vzdychne.

„Naozaj, nepomáha to. Vôbec v ničom!"

„Nemá ti pomáhať!" vyprskne nervózne.

„Čo?"

Rukou si prejde po perách a zastaví až na brade. Zrejme ľutuje, že sa ozval. „Prosím, Frenk. Rob, čo ti poviem a bude to fajn."

„Áno, pretože nemám vlastný rozum, ani život!" Neustúpim. Ja som tvrdohlavá!

„Nie je to tak..."

„A ako to je, hm? Prečo nemôžem robiť, čo sama uznám za vhodné?"

„Lebo zjavne nevieš, čo je dobré! Zmiznúť na viac ako päť hodín a nedať o sebe vedieť, je podľa teba dobré?!"

„Nie!" zúfalo rozhodím rukami.

„Tak potom..."

„Zaspala som! Nemala som pojem o čase. Určite by som nezmizla, ani neutiekla."

Zas prekríži ruky. „Zaspala? Kde?"

Obzriem sa. „Na schodoch. Ja... sadla som si, oprela som sa o stenu a... bola som unavená a bolo tam ticho. Zaspala som."

Premeria si ma. „Toto už nikdy nerob. Báli sme sa, že ťa vojaci uniesli."

„Neboj sa. Sľubujem, že nespravím žiadnu hlúposť. Ale nechajte a žiť vlastný život." Prídem bližšie a opatrne ho objímem.

„Tak dobre," vzdychne a pohladí ma po chrbte.

Stále cítim, že keď ma drží som v bezpečí, ale pocit zaľúbenosti, ktorý som pred pár mesiacmi mala, je preč. Čím viac sa hádame, tým viac zisťujem, že sa k sebe nehodíme. On je skutočný bojovník, telom aj dušou. Má svoje zásady, ktoré neporuší, má disciplínu a rozumie príkazom. Ja o sebe stále zisťujem niečo nové. Síce sa zo mňa na tréningoch snažili spraviť novú Frenk, ale len to pomohlo odhaliť aká som bola a aká som.

Nepočúvam príkazy, pretože sa mi zdajú hlúpe a ja to viem spraviť jednoduchšie, rýchlejšie a lepšie. Som tvrdohlavá, mám svoj názor a svoju hrdosť. Nebudem sa nikomu prosiť a rozhodne nebudem skákať, ako druhí pískajú. Neviem si spraviť poriadok, nič neplánujem a rozhodujem sa spontánne.

To sa k Nikolovi nehodí.

Pustím ho a obídem ho.

„Mark. Nezabudni," pripomenie, ani sa neotočí.

Prikývnem a ticho vzdychnem. Toto Artur myslel. Musím sa konečne spamätať a byť Frenk, ktorá som. Nie rôzne alternatívy mňa. Nikdy nebudem dokonalá Donaldova Rebelka, ani vysnívané Nikolovo dievča. To je ideálna Viktor. Ja som ja. Musím už len zistiť, kto naozaj som.