Čierna ľalia

Kapitola 54

Dnu v tej tajnej chodbe je dosť veľká zima. Zisťujem, že tieto „neviditeľné" chodby sú vlastne svet sám o sebe. Celkom ako kópia toho bunkru, kde sa všetci schovávajú.

Podľa výťahov, ktoré míňame usudzujem, že je tu viac poschodí ako len toto jedno.

Mateo ma vedie chodbou dopredu až na koniec. Tam sú veľké pancierové dvere, ktoré sa tiež otvárajú na heslo.

„Vitaj vo veliacom centre," Mateo ma pustí dnu prvú.

Aby som videla potrebujem poriadne zaostriť. Svetlo v miestnosti vychádza iba z monitorov, ktoré visia všade okolo na stenách. Pred nimi sú v určitých vzdialenostiach rozmiestnené stoličky a takmer celý obvod stien lemuje pracovná doska plná papierov a iných harabúrd.

Trochu ma prekvapilo, že okrem nás tam nikto nie je. Čakala by som, že aspoň jeden človek bude cez noc monitorovať chodby a priestory.

„Nikto tu nie je?"

Mateo len mykne plecami.

„A prečo si ma sem vodil?"

„Lebo som ti chcel ukázať toto." Jemne kývne hlavou k trom väčším obrazovkám. Sú to zábery z vonku.

Prídem bližšie a zaostrím na jednu z nich. Je tam vysoká budova postavená akoby iba zo skla. Jej štíhle elegantné krivky zanikajú v tme nočnej oblohy. Vyníma sa iba pár zasvietených častí.

Odrazu ma prepadne silný pocit, že to odniekiaľ poznám.

„Čo je to?" zašepkám.

„Sídlo vlády. Väzenie, v ktorom si bývala predtým, ako si sa ocitla tu."

Prídem bližšie a poriadne si premeriam celý obraz. Kdesi hlboko v mysli cítim ako sa vynárajú obrazy. Možno by sa aj dostali na povrch, keby sa nerozblikala červená kontrolka tesne vedľa.

Takmer vyskočím z kože. „Čo sa deje?!"

Mateo pozrie na digitálny náramok, ktorý mu doteraz zakrývala košeľa. Zaškrípe zubami a pozrie na mňa. „Nik po tebe vyhlásil pátranie."

„Nik? Ale veď..."

„To nič," ubezpečí ma, „vysvetľovanie presúvam na ráno. Čo ty na to?"

Zaváham. Ešte pred trištvrť hodinou by som naňho ani nepozrela. A čo na to povie Nik? Veď ma zvozí pod čiernu zem, že som sa vôbec rozprávala s Mateom. Stále je toho názoru, že mi jeho prítomnosť iba škodí. On vôbec nevie, ako som sa rozhodla. Nemôžem mu to povedať.

„Frenk..." Mateo ma jemne chytí za ruku.

Opatrne sa vyšmyknem a sklopím zrak.

„Chápem," vzdychne a odprisahala by som, že v duchu zanadával tak hlasno, že som to započula. „Neboj sa, pôjdem na to pomaly. Ako len budeš chcieť."

Nakloní hlavu, aby upútal moju pozornosť a pozrel mi do očí. „Len, prosím..." hlas sa mu pomaly láme. „Nechcem ťa zas stratiť. Prosím. Sľúb mi to."

Skúmam jeho oči takmer po milimetry. Vidím iba smútok, zúfalstvo a bolesť. Nikdy by som nepovedala, že sa dajú až takmer hmatateľne vidieť. Potom mu olivovú farbu zaclonia slzy. Pomaly sa zbierajú, až po jednej odchádzajú a putujú po lícach.

Očividne mu vôbec nie je príjemné, že ho vidím takto, ale nepreruší očný kontakt ani na sekundu. Ani sa nepohne. Iba na mňa upiera všetky tie pocity a plače.