Čierna ľalia

Kapitola 8

Večeru mi naozaj prinesie nejaká sestrička. Položí tanier na stôl, ani na mňa nepozrie a zmizne.

Nemám chuť na jedlo a ani keby som bola hladná, nechcelo by sa mi vstávať.

Ležím na posteli, premeriavam si strop a rozmýšľam. Od koho by som mohla dostať informácie, ktoré potrebujem? Doktor to asi nebude a tí dvaja vôbec nie. Nikola je na to ten správny typ. Lenže ako sa s ním mám porozprávať, keď mi mozog nedovolí otvoriť ústa?

Podložím si hlavu rukami. Musím si pripraviť nejaký plán úteku. Zajtra začnem s hľadaním únikovej cesty. Ten Nikola by sa mohol ešte hodiť. Spriateliť sa s ním bol celkom fajn nápad. Dostanem z neho všetky informácie a potom zdrhnem. Postačí jeden dôverčivý černoch a nejaká mapa tohto väzenia.

Skvelý plán. Zarazím sa. Odkedy takto rozmýšľam? To nie je dobré.

Otočím sa na pravý bok. Čo ak som ja tá zlá a oni majú dôvod držať ma tu? Možno som spravila niečo zlé a tá nehoda sa stala právom. Lenže prečo by mi potom pomáhali? Zamkli by ma niekde do cely, keby som bola nebezpečná.

Aj keď je pravda, že sa tu ku mne nesprávajú ako v hoteli. A všetci ma poznajú, aspoň tí, ktorých som stretla.

Keby som bola dobrá mala by som kopu priateľov, lenže ja tu nemám nikoho. Nikto za mnou neprišiel. Určite by sa zastavila aspoň rodina.

Stočím sa do klbka a objímem tvrdý vankúš. Možno nevedia, že som sa prebrala, blikne mi v hlave iskierka nádeje, lenže hneď zhasne. Všetci tu to vedia. A aj keby nie, niekto by im určite dal vedieť. Musím sa s tým zmieriť. Nemám tu nikoho.

Chcem vlastne ešte stále vedieť, čo sa stalo? Stojí to za to? Nie je nakoniec lepšie, že som na všetko zabudla? Môžem začať odznova.

Po chvíli sa otočím na opačnú stranu. Obzriem si tmavú izbu. Volám sa Frenklin, nemám rodinu, ani priateľov, zavreli ma tu a tak skoro ma nepustia. Nezáleží mi na tom, čo bolo. A čo bude... ešte neviem.

Ráno sa zobudím presne tak isto, ako som zaspala. Sadnem si na posteľ, opriem sa chrbtom o stenu a objímem si kolená. Tupo zízam na bielu stenu pred sebou a ignorujem všetko okolo seba.

Chcem vedieť pravdu. Prečo som na tomto mieste? Kto sú ľudia okolo mňa? Prečo ma tu držia?

Sestrička zas príde, vymení tanier, čosi mrmle, že som sa toho ani nedotkla. Absolútne ma nezaujímaš. Odíde.

O pár hodín sa vráti z ďalším tanierom. Poobede príde ďalšia a odvedie ma k doktorovi o dve poschodia vyššie.

Sedenie prebieha rovnako ako včera. Ukazuje mi fľaky a hovorí hlúpe slová. Len mykám plecami. Za celý čas neprehovorím ani slovo. Nedokážem to. Neviem otvoriť ústa.

Potom sa zas dostanem na izbu. Sadnem si na posteľ. Prečo mi ten doktor nepomáha? Čakala som, že sa nejako pokúsi vrátiť mi spomienky. Lenže on sa vôbec nesnaží. Ani trochu. Nezáleží mu na mne. Som len číslo v jeho záznamoch.

Ale keby som začala rozprávať... Možno by ma nebral ako stratu času.

Pozriem na stoličku. Položím na ňu vankúš a prikryjem to dekou. Na chvíľu zavriem oči a predstavím si, že je to živá osoba. Nedám jej žiadnu tvár, ani meno. Je to proste len človek.

Pozdravím sa.

Otvorím ústa, no nevyjde z nich ani hlások. No tak. Povedz to!

Tak nič. Skúsim sa opýtať, koľko je hodín.

Zas otvorím ústa, no nedokážem povedať ani slovo. Jednoducho to nejde. Hlasivky sa mi vzopreli.

Ale na čo sa snažiť? Strhnem plachtu zo stoličky. Do konca života tu budem trčať. Nedokážem rozprávať, nedokážem si spomenúť. Zlostne hodím vankúš na posteľ. Nemám tu ani okno. Ani jedno hlúpe okno! Nebudem sa snažiť.

S plačom sa zvalím na posteľ. Plačem, až pokým nemám úplne opuchnuté oči. Nakoniec sa mi samy od seba zatvárajú. Zhasnem svetlo, stočím sa do kĺbka a smutne zaspím.

Tento kolobeh sa opakuje každý deň. Presne na vlas rovnako. Vo štvrtý deň som už taká slabá, že ledva dokráčam k stolu. Vezmem si odtiaľ pohár vody a kúsok jablka. Okrem toho nič iné nejem. Nepotrebujem energiu. Sedím, rozmýšľam, prejdem pár krokov a zas dookola.

Po týždni a pol už len sedím s prázdnym pohľadom. Rozmýšľať už nie je nad čím. V hlave začínam počuť hlasy, čo je dôkaz toho, že šaliem. Radšej nebudem rozmýšľať nad ničím.

Sestrička ma dovedie k doktorovi. Zvalím sa do kresla. Vôbec nevnímam. Vidím rozmazane a krúti sa mi v hlave.

Musí ten doktor toľko kvákať?! Bolí ma z toho hlava. Každý deň opakuje to isté. Čo nevidí, že si nechcem spomenúť?! Nechcem rozpoznávať tie blbé škvrny!

„Frenklin, vnímaš ma?"

Namiesto odpovede sa roztrasene postavím. Kolená sa mi podlamujú a podlaha sa mi pred očami nakláňa.

„Deje sa niečo? Km ideš?" položí ovládač a prejde bližšie.

Spravím pár neistých krokov. Mením plán úteku. Začínam teraz. Už tu nebudem len tak sedieť. Potrebujem niekam ísť. Kamkoľvek! Ja... ja...

Zatmie sa mi pred očami a padám na zem. Lepšie. Nepotrebujem energiu na držanie tela.

Doktor je hneď pri mne a trhavo počujem, že niekoho volá. Trasie mnou a niečo hovorí, no nerozumiem. Jeho pohľad ma takmer preberie. Toľko strachu som videla naposledy...

Spred očí mi zmizne doktor a zjaví sa tam Mateo. Ležím medzi troskami niečoho a po čele mi steká krv. Trasie mnou a už len jeho pohľad budí strach.

Tiež je celý dotlčený a zakrvavený.

„Frenk, nezatváraj oči! Hlavne na mňa pozeraj!" kričí, hoci je tesne nado mnou. „Prosím, neodchádzaj!"

Trochu privriem oči a keď ich zas otvorím, kľačí vedľa mňa doktor.

Zavriem oči a nehýbem sa. Nevládzem. Nechcem. Možno odtiaľ konečne odídem. Budem mať pokoj a... budem... voľná...

Trochu som rozdelila kapitoly, aby boli o niečo kratšie. Dúfam, že sa budú ľahšie čítať. :)