Čierna ľalia

Kapitola 50

Ešte asi minútu tam len tak stojíme a pozeráme na seba. Nejde mi do hlavy, že Mateo niečo také navrhol a ostatní bez námietok súhlasili.

"Pokojne začnite," vyzve nás Donald.

Pozriem naňho kútikom oka. Potom takým istým kútikom zazriem na Matea.

Mierne sa priblíži, no nezaútočí. Zrejme budem musieť začať ja. Lenže ja nezačnem.

"Bude to ešte dnes?" uškrnie sa Mateo, aby ma vyprovokoval. 

Lenže ja sa nedám. Povedela som, že sa s ním biť nebudem. Nevyprovokuje ma, ani keby stál na hlave a mával tými  plochými  a malými uškami.

"Ja stále čakám, Frenk." 

"Tak si začni," ohrniem nos. "Povedala som, že sa s tebou biť nebudem." 

"Prečo? Som pre teba predsa cudzí človek." 

Cítila som, akým tónom to povedal, no nereagujem. Nenechám sa vyprovokovať. Aj keby ma mali vylúčiť. Aj tak nechcem byť žiaden hlúpy vojak.

"Tak čo? Vidím, že Nik ťa toho veľa nenaučil, nato koľko s tebou strávil času. Alebo ste nacvičovali niečo iné?" 

Kútikom oka mrknem na Nika. Vidím, že naozaj nechýba veľa, aby sa postavil a jednu Mateovi vlepil namiesto mňa. 

Pokoj. Hlavne pokoj. Nenechaj sa...

"Ak chceš pokojne môžeme vyskúšať aj to, ale neviem, aké hodnotenie by si dostala. Hlavne od svojho frajera." 

Tep sa mi pomaly zvyšuje. Ani ma neštvú tie jeho urážky. Štve ma to, že ich počuje niekoľko ďalších úplne cudzích ľudí. Viem si predstaviť, ako veľmi sa musí Nik držať. Stavím sa, že si potom Matea počká.

"Frenk, nemám na to celý deň."

"Povedala som ti, že máš začať, ak chceš. Ja sa s tebou biť nechcem a trvám na tom." 

Záludne sa usmeje. "Začínaš sa vracať späť." 

Nestihnem ani spracovať tú poznámku a už musím odrážať jeho útok.Udrie prekvapivo tvrdo, no moje reflexy ma pordžia. Ani nerozmýšľam nad tým, čo robím, jednoducho nechám svoju svalovú pamäť pracovať. Každý jeden možný útok mám nacvičený. 

Zá sa, že Mateo tiež. Sme približne na rovnakej úrovni. On dobije každý môj útok, ja zas tie jeho. Takto to ide pár minút. Potom si všimnem, že Mateo pozrie niekde za mňa. Som si stopercentne istá, že na niektorého zo súrodencov.

Prefíkane sa na mňa usmeje a namies to toho, aby mi vrátil úder, ma chytí za ruku. Pevne mi ju zovrie, aby som sa nevyšmykla, no zároveň cítim určitú nehu a jemnosť. 

Okamžite stuhnem. Toto sa Nikovi páčiť nebude, je prvé, čo mi prebehne mysľou. 

Chytí mi aj druhú a pritiahne si ma bližšie k sebe.

Nemôžem sa mu vyšmyknúť, takže sme od seba vzdialení možno tridsať centimetrov. Niečo ma veľmi núti pozrieť mu do očí.

Keď nakoniec podľahnem a zdvihnem pohľad, cítim, že zas padám do neznámej tmy a nemôžem to zastaviť. Vidím len olivové oči a známy jemný úsmev.

Stála som pred Mateom, podobne ako v telocvični. Lenže sme boli obaja o niečo mladší. Držal mi obe ruky a ja som sa naňho veselo usmievala.

"Už iba pár dní." 

"Pár dní?" nechápal. 

"Pár dní a budeš mať osemnásť. Budeš konečne dospelý a slobodný. Nezávislý."

Hlúpo sa uškrnul. "Hej. Konečne." 

"Aký darček chceš odo mňa?" 

Na chvíľu sa hlboko zamyslel a potom sa úprimne usmial. "Stačí, že so mnou ostaneš, až pokým..." 

Odrazu mám pocit, akoby niečo rušilo signál. Počujem už iba svoj krik a cítim sa zvláštne. Najprv ma ovládne vlna sklamania a zúfalstva, to sa počas niekoľkých sekúnd premení na obrovskú zlosť a nenávisť.

Zažmurkám a zas jasne vidím scénu pred sebou. Mám však pocit, že som nebola jediná v tranze. Mateo mi tiež pripadá, akoby sa prebral z nepríjemnej spomienky.

Jeho oči sú nesmierne smutné a zranené. 

Ja naopak naberám energiu a nechám sa unášať zlosťou. Využijem taktickú výhodu a zaútočím zblízka. 

Mateo to nečaká, takže ho ľahko premôžem. Vytrhnem si ruky, stúpim mu na nohu a kopnem do stehna. Aspoň dúfam, že som trafila stehno, nie niečo iné. Potom ešte zasadím úder do brucha a nakoniec ho len zhodím na zem. 

Kým sa diváci nestačia čudovať, čo sa stalo, ja zídem z bojiska a venujem im len letmý pohľad. Potom sa usmejem na Nika. 

Nedá sa nevšimnúť s akým pohŕdaním sleduje zbierajúceho sa Matea a s akou hrdosťou sa usmieva na mňa.

Aspoň na chvíľu sa cítim dobre. Ako víťaz. Lenže to trvá iba do chvíle, kým mi nenapadne tá najväčšia blbosť. Hlúpo sa otočím a akurát v tej chvíli sa stretne môj pohľad s Mateovým.

Nevyzerá prekvapene, ani naštvane. Je len nesmierne, ale naozaj veľmi zronený a ubolený.

Chvíľu mi trvá, kým to prežujem a podraí sa mi otočiť sa od neho. Rýchlo vybehnem von, aby som zas nespravila podobnú blbosť. 

Na chodbe pár dverí od telocvične zastavím. Neviem, kam mám ísť. Ak to aj niekto na začiatku hovoril, nepočúvala som. 

Tak len stojím, až pokým nevyjde Nik. Je vonku ako prvý. Okamžite stojí pri mne a tuho ma objíma. Zdvihne ma do vzduchu a zakrúti mnou. 

"Gratulujem, hovoril som ti, že to zvládneš. Dokonca si bola lepšia, než som čakal." 

Tuším na čo naráža, ale nechcem to rozoberať. 

Konečne ma položí na zem. "Poď, po vyhlásení výsledkov sa bude oslavovať." 

Unavene sa usmejem. "Prepáč, ale naozaj nemám náladu. Pôjdem sa vyspať. Možno sa mi to bez stresu konečne podarí." 

Nik chápavo prikývne. "Ako váš mentor sa tam musím aspoň užkázať, takže..." 

"Neponáhľaj sa," ubezpečím ho. "Budem iba spať. Pokojne zostaň ako dlho chceš." 

Pobozká ma na čelo a venuje mi ešte jeden hrdý pohľad. Potom ma chytí za ruku a spolu vyjdeme hore. Rozídeme sa pri výťahu. Ja zamierim do izby a Nik na oslavu.

Chvíľu čakám a sledujem jeho miznúci chrbát. Zas ma premáha pocit, že ničomu nerozumiem. Neviem, čo k nemu cítim. Neviem, čo s Mateom. Neviem, kto som. Dokelu! Prečo je všetko také ťažké?!

Ahojte! :) po dlhšej (dosť dlhej) prestávke som tu zas. Kto by povedal, že stredná škola zaberie tak veľkú časť života? Našťastie konečne mám čas aj na príbehy a ich písanie, preto sa budem snažiť pridávať ich čo najčastejšie. :) Dúfam, že je tu stále niekto, kto si moje príbehy rád prečíta. :D