Čierna ľalia

Kapitola 12

Obzriem sa. Pred chvíľou som blúdila spleťou podzemných chodieb a teraz som v... parku?

Prekvapene pozriem na Nikolu.

Veselo sa usmieva a premeriava si ma.

„Čo to je?" pípnem.

„Vitaj v našej oáze života," rozhodil rukami. „Tu je centrum všetkého, čo sa deje."

Otáčam sa okolo vlastnej osi. Naozaj sa to podobalo na mestský park. Zaberal obrovskú plochu, že som ani nedovidela na druhý koniec. Približne niekde v strede sa črtala fontána, okolo nej chodníky mieriace do rôznych smerov a pomedzi to vyrastajú rôzne stromy a kríky. Sem-tam sa nájde aj nejaká lavička.

Zdvihnem hlavu. Skúmam odkiaľ sa berie to svetlo. Vysoko nad nami je presklená kupola, cez ktorú vidno oblohu a dokonca aj slnko.

Prekvapene otvorím ústa. Toto nie je možné. Doteraz som bola celý čas pod zemou? Tak to preto tá tma a žiadne okná!

Popri stenách sa v troch ďalších poschodiach tiahne zábradlie a rôzne dvere. Hore a dolu vedú schody alebo dva výťahy.

„Sme pod zemou?"

Nikola sa zasmeje. „Šikovná."

Stále mi to pripadá ako zvláštny sen. Kde to som? Prečo sme pod zemou? Čo tu tí ľudia robia? Hlave sa mi vynárali nové otázky.

Nikola kývol smerom k fontáne. Opatrne cupkám za ním. Opatrne stúpam na dlaždice chodníka. Z fontány strieka čerstvá studená voda.

„Lepšie ako tam dolu, čo?" Nikola sa oprie o murovaný okraj.

Prikývnem.

„V tých vrchných poschodiach sú len také hlúposti. Zábavky, ak by si mala náhodou voľný čas."

Prezerám si steny okolo. Po schodoch, ale aj na poschodiach sa prechádzali ľudia. Niečo ako malé hniezdo.

Nikola ma na chvíľu nechal nech sa poobzerám. Prejdem dookola fontány a pozriem na lavičky. Na jednej zbadám sediacu postavu. Obídem prskajúcu vodu a zaostrím. Artur. Zostanem nehybne stáť.

On sa opiera o operadlo a hľadí na mňa. Modrú košeľu má pokrčenú a golier rozopnutý. Strapaté vlasy mu odstávajú na všetky strany. Ani hustá brada neskryje arogantný úškrn.

Opatrne spravím krok dopredu. Nie som si istá, či by som k nemu mala ísť. On je jediný, kto mi tu niečo prezradí. Ale pravdupovediac, nepôsobí veľmi... dôveryhodne.

„Frenk, hej, Frenk!" Nikola sa zjaví vedľa mňa.

Tiež pozrie na Artura a kývne mu na pozdrav.

„Frenk, poď. Volá ťa doktor."

Prevrátim očami, no počúvnem ho.

Chytí ma za predlaktie a zas ma vedie do jednej z chodieb.

Vôbec sa mi nechce rozprávať s doktorom, rozmýšľam cestou. Vôbec mi nepomáha.

Nikola kľučkuje chodbami a vedie ma k výťahu. Stlačí gombík a vtlačí ma dnu.

„Počkám ťa na obede," kývne hlavou a počká kým sa zatvoria dvere.

Cesta výťahom netrvá dlho. Zastanem na nemocničnom poschodí, presne na mieste, kde stále. Prejdem chodbou k doktorovým dverám a zastanem. Sama som sem ešte nešla. Netuším, čo mám robiť. Zaklopať alebo počkať? To je riadne ťažká otázka.