Čierna ľalia

Kapitola 36

„Povedala to."

Nikola.

„Nikoho sme v šachtách nenašli."

„Mohli nás počuť a ujsť. Mali dosť času."

„Nepýtam sa na tvoj názor," odpovie Donald po dlhom tichu.

„Frenk by si nevymýšľala. Veď nič o vláde nevie."

„A čo ak áno."

„Povedali ste jej to?" pohŕdanie z Nikolovho hlasu sa dá až hmatateľne cítiť.

Donald na to nič nepovie.

„Tak povedali?"

„Nie," vzdychne.

„Potom to nemala odkiaľ vedieť. A môžem jednu radu? Vysvetlite jej to. Všetko."

„Nejako veľmi ti na tom dievčati záleží." Donald zmenil farbu hlasu.

Nikola neodpovie a dvere sa zatresnú.

Potom sa zas otvoria. Počuť kroky.

„Povieme jej to?" Minnie hovorí ešte tichšie ako zvyčajne.

„Možno."

„Pýtala sa na mesto a mapy. Myslím, že začína niečo tušiť."

„Dobre, dobre. Nezbláznite sa. Je to len dievča."

„Nie je. Vieš, že ju potrebujeme."

Zas počuť zvuk dverí a kroky. Náramok zmĺkne a ja cítim, že to bol koniec rozhovoru.

Vypnem náramok a sadnem si za stôl. Čo to má, dokelu, všetko znamenať?! Už naozaj ničomu nerozumiem.

Pozriem na hodinky, ktoré sú na náramku. Je šesť hodín. Možno už v jedálni niekto bude. Neviem prečo, ale odrazu som hladná. Veľmi hladná.

Vyjdem z izby a kráčam k výťahom. Nezastavujem sa a nerozmýšľam, až pokým nedôjdem ku dverám jedálne. Sú otvorené, ale ešte tam takmer nikto nie je. Len Viktor a pár ďalších.

„Aha, rebelka. Dlho som ťa nevidela. Kde si sa schovávala?"

Premeriam si ju. Myknem plecami a kráčam ďalej. Ako tak stojím pri pulte prejde ma chuť do jedla. Vezmem si len jablko a nakrájam si ho.

Sadnem si k najbližšiemu stolu. Prežúvam jablko a snažím sa zastaviť vír myšlienok v hlave.

Preruší ma až Viktor prechádzajúca okolo. „Hej, rebelka, nejako veľmi zamestnávaš Nikolu. Takmer ho nestretávam." Zastaví sa na opačnom konci stola.

„Prečo ma voláš rebelka?"

Ona si teraz premeria mňa. „Stále to nevieš?"

Pokrútim hlavou.

„Lebo si rebelka."

„Spravila som niečo zlé? Alebo som niečo zlé povedala?"

„Zlé? Ako pre koho. Nám si pomáhala. Kým si nestratila pamäť."

„Takže som zlá pre tých druhých?"

Viktor zneistie, ale stihne to zamaskovať. „Počuj, pokecaj si o tom s tým chudákom... Mateom. On pozná podrobnosti. Boli ste naj kamoši. Ja už fakt musím ísť." Rýchlo sa otočí a zmizne vo dverách.

Odhryznem si kúsok jablka. Mateo. Zas on. Vidím to tak, že on je kľúčom ku všetkému.

Rýchlo do seba hodím zvyšok toho, čo mám na tanieri a poklusom dobehnem ku dverám. Tam mi však cestu skríži Nikola.