Čierna ľalia

Kapitola 47

Na bielu obliečku môjho vankúša dopadne slza. Potom ďalšia a ďalšia. Prečo to už nie je ten veselý Nikola ako na začiatku? Zdá sa, že čím viac ho spoznávam, tým menej ho mám rada. Ak nerobím veci tak, ako chce on, začne byť nepríjemný.

Potiahnem nosom a lepšie sa zababuším. Nemôžem takto žiť. Potrebujem odpovede.

Ráno na nikoho nečakám. Nikola už v izbe dávno nie je a ani ho nepotrebujem. Bežím na raňajky, kde na mňa už čaká moja porcia. Pred niekoľkými týždňami som sa spriatelila s jednou kuchárkou.

„Frenk," stojí naboku a drží moju tácku.

Je len o trochu staršia ako ja. Nedarilo sa jej na tréningoch, preto ju posunuli do kuchyne. Najprv mi jej bolo ľúto. Ale teraz sme priateľky.

„Vďaka," usmejem sa a vezmem si tácku.

„Niekedy teraz máš testy, však?"

Och, nie. Túto tému nie. Konečne sa mi na to podarilo úspešne zabudnúť. „Hej."

„Tak... veľa šťastia," úprimne sa usmeje a stisne mi ruku. Potom zmizne za kovovými dverami. Viem, že ona na tie dni nerada spomína. Dúfam len, že to nebude rovnaké aj so mnou.

Sadnem si k bočnému stolu a najem sa. Na tácke mám presne to, čo mám rada a presne v takých dávkach, aby som nebola hladná. Všetko do seba pomaly nahádžem a snažím sa zmiznúť z jedálne, kým stretnem niekoho známeho.

Moje ďalšie kroky smerujú rovno do telocvične. Viem, že tam teraz nikto nebude. Môžem pokojne cvičiť a nedať sa rušiť.

Prezlečiem sa do teplákov a tielka a rozcvičím sa. Nakoniec spravím pár mlynských kolies a roznožku.

Všetci skutoční bojovníci odboja musia prejsť výcvikom a nakoniec aj záťažovými testami. Až potom ich naozaj zaradia do služby. Lenže vo väčšine prípadov tým prechádzajú deti. Takže tí, s ktorými bojujem majú tak trinásť – štrnásť rokov.

A ja som sa bála, že im ublížim. Hneď v prvý deň som dostala riadny výprask. Ešteže to o dva dni končí. Nikola povedal, že som už jeden výcvik absolvovala. Musí to byť pravda, pretože sa tie veci nemusím učiť. Ja ich podvedome ovládam.

Vezmem si do ruky plastovú pištoľ a vystrelím na terč zopár farebných guľôčok. A objavujú sa vo mne aj veci, ktoré ma tu neučia. Preto som o tom ani Nikolovi nepovedala.

Po hodine si unavene sadnem na lavičku. Poslednýkrát, keď sme mali zneškodňovanie bômb, sa mi v hlave prehral krátky film o tom, ako vlastne bombu zostrojiť. Alebo viem ako používať pakľúče, otvoriť sejf, bezpečnostné dvere, zneškodniť softvérový systém... Všetko sa mi odrazu objavilo v hlave a viem to bez problémov používať.

„Dobiehavaš včerajšok?" Nikola vojde do miestnosti. On mi pomáha cvičiť.

Nemo odvrátim pohľad.

Sadne si vedľa mňa a premeria si ma. „Ten včerajšok..."

„Nič sa nestalo," preruším ho a postavím sa.

„Ale stalo. Hneváš sa."

„No a? To prejde. Časom."

Prejde ku mne a zozadu ma oblapí. Nedovolí mi pohnúť sa, ani sa vyšmyknúť. „Prečo si taká? Takmer ťa nespoznávam."

Smutne sa uškrniem. „Keď sme boli prvýkrát v meste, povedal si, že to aká som bola, milá a tichá, že to nie som ja. Mal si pravdu. Zrejme sa teraz začínam vracať."

„Nie," zašepká mi do ucha. „Mýlil som sa. Ty nikdy nebudeš ako predtým."

Vytrhnem sa mu. „Kašlem na to, čo povie Donald."

„Nejde oňho. Ide o teba," chytí ma za ruky. „Počas šiestich mesiacov, čo si tu strávila sa stalo veľa vecí. Tie nezmažeš. Už nebudeš ako predtým, lebo teraz máš niečo navyše. Zmier sa s tým."

Vzdychnem a objímem ho. Netrvá to však dlho, lebo dnu sa nahrnú deti, ktoré tiež prišli cvičiť. Rýchlo ho pustím a mierne sa červenám.

Nikola si odkašle a začne niečo hovoriť. Vôbec ho nepočúvam. Premýšľam nad tým, čo mi povedal. Je to pravda. Možno toto Artur myslel. Ak prestanem premýšľať o minulosti a nebudem sa báť budúcnosti, nechám prítomnosť voľne plynúť, možno sa všetko napraví.

Cvičím s deťmi až do obedovej prestávky. Potom sa zbalím, prezlečiem a zmiznem. Nechcem, aby ma Nikola zastavil a prehováral. Chcem sa jednoducho vypariť. Potrebujem dlhšiu chvíľku ticha.

Prejdem na štvrté. Tak rada vidím modrú oblohu. Zakloním hlavu a chvíľu si predstavujem, že stojím na zelenej lúke a okolo mňa nie je nič, len dlhé lány trávy a kvetov. Nenávidím tento priestor pod zemou! Je tu tak tmavo a skľučujúco.

V rozľahlom parku uprostred som si našla svoje miesto. Chodievam tam, keď potrebujem oddych. Pri fontáne zabočím doprava a predieram sa krovím. V jeho hustých konároch som našla dutinu, kde je miesto akurát tak pre jedného.

Sadnem si tam a opriem sa o hrubý kmeň stromu. Prečo nemôžem byť ako ostatný? Chcem pokojný život, nechcem sa o nič starať. Dievčatá v mojom veku určite neriešia stratu pamäti.

Zaviedla som si malý zápisník. Snažím sa tam zapísať spomienky a tiež doterajšie zážitky. Vyberiem ho z tajnej skrýše v hustom kroví a šťuknem perom. Takže... čo mi to dnes povedal Nikola?

Píšem a rozmýšľam, pokým sa mi nezatvárajú oči. Zas všetko schovám a vyberiem sa do izby. Dni sa tak neskutočne vlečú. A navyše všetky trávim rovnako. Nerobím nič.

Len čo sa dostanem do postele, zaspím. A zas ma sprevádza nočná mora. Tá istá už takmer dva mesiace. Aj nasledujúce dva dni sú úplne rovnaké. Nikola ma uisťuje, že tie testy zvládnem a ja uisťujem sama seba, že toto všetko sa už konečne skončí, len musím vydržať.