Čierna ľalia

Kapitola 42

 Keď vidím, že chce namietať, zmiznem za dverami.

„Počkaj!" Nikola ma dobehne na najbližšej zákrute. „Toto nerob."

„Čo presne myslíš?"

Chytí ma za ramená a otočí k sebe. „Ak nebudeš spať, nebudeš ani jesť a zas z teba bude troska!"

Vytrhnem sa mu. „Ale, nehovor."

„Frenk, záleží mi na tebe. A nechcem, aby si sa trápila. Povedz mi, čo je to za sen?"

Pokrútim hlavou a rýchlo vykročím ďalej. Nechcem sa o tom teraz baviť.

„Frenk!"

Zabočím na vedľajšiu chodbu a zamierim ku dverám jedálne. Nechcem nikoho vidieť, ani sa s nikým baviť. Schmatnem jablko a utekám zas preč.

Cestou z jedálne stretnem Artura. Odkedy som sa rozhodla zabudnúť, takmer sa so mnou nerozprával. Mohlo ho nahnevať, že už nepotrebujem jeho pomoc?

Prejdeme okolo seba, ani na mňa nepozrie. Len prevrátim očami a zamierim k výťahom. Naopak, s Markom mám skvelý vzťah. Prestal s tými škvrnami a ďalšími hlúposťami a začal sa so mnou normálne rozprávať.

Vystúpim na nemocničnom oddelení. Chodby sú prázdne, za čo som vďačná. Prejdem k Markovým dverám a zaklopem. Raz, dvakrát a raz. Tak ako sme sa dohodli.

Z vnútra počujem rovnaké klopkanie o stôl. V poslednom čase sa ani neobťažuje odpovedať, zamračím sa, ale vojdem.

Mark sedí za stolom a prehrabáva sa v papieroch. „Si tu skoro. Mám ešte prácu."

„Potrebujem pomoc."

Otočí sa a premeria si ma.

Nevidela som sa v zrkadle a radšej sa doň ani nepozerám. Nikolove výčitky mi úplne stačia. Viem, že vyzerám hrozne, aj sa tak cítim.

„Akú?"

„Tvoju... pretože Arturovi som ukradnutá."

Posunie stoličku a upriami na mňa celé telo. „Artur..."

„Ja to už nevydržím!" preruším ho a sadnem si na kraj stoličky.

„Tak s tým prestaň."

Pozriem mu do očí. Nie som si istá, čo tým myslí. Nemôžem prestať. Ani s jedným, ani s druhým.

„Mám teraz prácu, ktorú musím dokončiť. Takéto rozhovory sú na dlhšie." Otočí sa ku stolu. „O chvíľu príde Donald."

Prikývnem. „Vrátim sa po obede."

Postavím sa a idem ku dverám. Nemusím sa ani otáčať, aby som vedela, s akou ľútosťou na mňa doktor pozerá. Prevrátim očami a naštvane stlačím kľučku. V poslednom čase na mňa tak pozerá veľa ľudí. A za všetko môže ten sen! Hlúpy sen!

Naštvane rozrazím kovové dvere. Celé dva mesiace som mala skvelý život. Nasťahovala som sa k Nikolovi, konečne som začala vyzerať ako normálny človek, začala som s výcvikom... Dupem dolu schodmi a takmer prehliadnem číslo osem na dverách napravo. A všetko mi zas zničili spomienky!

Mrzí ma oneskorenie novej časti, ale dala som si chvíľu "day-off". Dúfam, že sa bude pokračovanie páčiť. :)