Čierna ľalia

Kapitola 5

Keď konečne zbadám dobre vyzerajúcu chodbu, využijem príležitosť.

„Počkaj, väčšinou chodím tade."

Nadvihne jedno obočie. „Do čističky vody?"

Ups, toto nevyšlo.

„Mám rada vodu," usmejem sa placho.

Obočie má stále nadvihnuté. Nakoniec pokrúti hlavou a vedie ma ďalej.

Pri ďalšej uličke to vyskúšam zas.

„Vlastne chodím tadeto."

Kútiky úst sa mu trhavo zdvíhajú hore, ale snaží sa udržať kamennú tvár. „Si si istá?"

Niečo na tej uličke musí byť. Potláča smiech. To nebude dobré.

Nevinne prikývnem.

„Chodíš aj do skladu zeleniny?"

V duchu zavrčím. Nie je tu jedna normálna chodba?! Fakt je až také ťažké zbaviť sa toho tupca?

Kráčame ďalej. Po minúte sám ukáže na jednu chodbu.

„Tam nechodíš?"

Zamračím sa. „Nie."

„Naozaj?"

„Neveríš mi?" vyprsknem trochu nahnevane.

„Beriem na vedomie každé tvoje slovo," uškrnie sa.

To snáď nie je možné! Strieľa si zo mňa! Takých ľudí neznášam. Nikdy nemôžete vedieť, kedy niečo myslia vážne a... Ale... je celkom vtipný, to musím uznať. Jediný... dobre, možno nie normálny, ale dá sa to prežiť.

„Kto vlastne si?" hrám sa na urazenú.

Pevnejšie ma zovrie okolo pliec. „To by si mala vedieť. Nepamätáš si?"

Nadvihnem obočie a pozriem naňho.

„Prepáč," pustí ma a sklopí zrak, „občas mi niečo vybehne len tak."

Prekrížim ruky a prikývnem. Trochu pridám do kroku.

„Som Nikola," predstaví sa.

Trochu spomalím. „Prečo mi pomáhaš?"

„Priatelia si pomáhajú."

Otočím sa. „Ty si môj priateľ?"

Mykne plecami. „Pokojne môžem byť."

Usmejem sa.

Natiahne ku mne obrovskú ruku. Potrasiem mu ňou, teda aspoň sa o to pokúsim. Jeho dlaň však úplne oblapí moju chudú rúčku.

„Priatelia."

„Priatelia," zopakujem.

Kývne hlavou dopredu a zas ma vedie chodbami.

„Hej, môžem ťa volať Frenk?" nedá mi pokoj.

Myknem plecami. Volaj si ma ako chceš, je mi to jedno.

„Stále si takto ticho?" pokračuje.

A čo ja viem? Do včerajšieho popoludnia si nič nepamätám. Ako mám vedieť, aká som?

„Ty stále tak veľa rozprávaš?" pokúsim sa o protiútok.

„Keď si ty ticho, niekto to musí vyvážiť," vycerí biele zuby.

Ticho sa zasmejem.

Odbočíme a sme zas na chodbe pripomínajúcej nemocnicu. Teraz je tu oveľa viac ľudí. Všetci stoja pred mojou izbou. Inštinktívne spomalím.

Ou, to nie je dobré. Zrejme som im chýbala.

Medzi postavami zbadám Donalda a Minnie. Keď si ma všimnú, zmení sa ich výraz tváre.

Mám problém.