Čierna ľalia

Kapitola 48

V deň testov sa prebudím nadránom. S tlmeným výkrikom otvorím oči a tak uniknem z nočnej mory. Teraz bola ešte horšia. Dookola sa mi prehráva v hlave.

... Zbohom, Frenk," vydýchol Mateo a zatvoril oči.

„Mateo," s plačom si k nemu kľaknem. „Prosím, nenechávaj ma tu."

Odrazu som počula ďalší výstrel. Ostrá bolesť mi preťala rameno. So slzami na krajíčku a potlačeným výkrikom som zdvihla ruku. Prsty mi zašpinila krv tečúca zo mňa prúdom.

„Zradila si!" zakričal ženský hlas. „Ty si ho zabila! Ich všetkých! Zradila si!"

Knihy z regálov začali vylietavať a prudko padať. Všade okolo mňa lietali stránky a ja som si len kryla hlavu a plakala som.

„Ja som to nechcela!"

Po knihách začnú lietať aj kusy dreva a nakoniec sa uvoľní strop. Kusy kameňov padajú rovno na mňa a v hlave mi znie ten hlas.

„Zradila si! Je to tvoja vina!"

Nikola je hneď pri mne, zasvieti svetlo a silno ma objíme. „Psst, to je dobré."

Ja mu len plačem do trička a snažím sa ten hlas dostať z hlavy.

„Frenk..."

„Už nevládzem," vzlyknem ticho.

„Povez mi, o čom je ten sen?"

Pokrútim hlavou. „Nie je to len sen. Toto nemôže byť iba sen."

„To je jedno! Povedz mi to, prosím. Iba tak ti môžem pomôcť."

Zas pokrútim hlavou a utriem si oči.

Nikola vzdychne a natiahne sa k jednej poličke. Podá mi odtiaľ krabičku s liekmi. „Vezmi si to, prosím ťa."

„Nie," odtlačím jeho ruku preč. „Nechcem žiadne lieky! Chcem zistiť, čo tie sny spôsobuje, nie sa dávkovať chémiou."

„Frenk," chytí ma za ramená a donúti ma pozrieť naňho, „nechcem ťa takto vidieť." Pozrie mi hlboko do očí. „Ľúbim ťa," hlas sa mu chveje, „všetko bude v poriadku. Len musíš zabudnúť na to, čo bolo."

„Nemôžem! Chcela som, ale nejde to. Jednoducho... tie spomienky ma prenasledujú."

„Tak skús toto. Pomôže to, ver mi," strčí mi do ruky tabletku. „Minulosť by mala zostať minulosťou."

Zamračím sa a vrátim mu bielu pilulku. „Vieš čo, keby si ma naozaj ľúbil, tak ako hovoríš, pochopil by si ma a nesnažil by si sa napchať ma liekmi!"

Nikola sa nijak netvári, len sa vráti na svoju posteľ. „Pokús sa zaspať. Dnes máš testy."

Pozriem na hodinky. Sú približne dve hodiny. Zas si ľahnem a otočím sa ku stene. Počujem tiché cvaknutie vypínača a ocitnem sa v tme. Tvárim sa, že spím, až pokým nepočujem, že Nikola pravidelne dýcha.

Aj keď sa snažím zaspať, stále keď zatvorím oči, padá na mňa strop a lietajú stránky z kníh. Chvíľu sa presviedčam, že je to spomienka. Veď na mňa spadla budova. Možno to je moja posledná spomienka. Lenže potom je tam menší zádrhel. Lenže Mateo nie je mŕtvy. Nemohli ho tam zastreliť.

Takto rozmýšľam celú noc, až pokým nezazvoní budík a Nikola nerozsvieti.

„Vstávaj, Frenk," osloví ma ticho.

Chvíľu sa nehýbem. Potom sa otočím a pozriem naňho. Viem si predstaviť, ako zle vyzerám. Nielen z jeho pohľadu, ale aj to na sebe cítim. Oči mám z nočného plaču opuchnuté a určite mám aj obrovské kruhy pod očami, tak ako každé ráno.