Čierna ľalia

Kapitola 19

Bok po boku sa vyberieme dopredu. Dostaneme sa až k stromom, ktoré teraz obídeme. Sme ticho, jednak preto, že tu už niet ani živej duše a navyše, v meste sme neskončili náš rozhovor veľmi... jasne.

Tá hlúpa otázka mi začne vŕtať v hlave stále, keď naňho pozriem. Tak sme priatelia alebo nie?

Vystúpime z výťahu na mojom poschodí. Čakala by som, že ma nechá tak, lenže kráča so mnou až k izbe. Tvárim sa ľahostajne a chytím kľučku.

Jeho ruka mi zabráni stlačiť ju. Pomaly odtlačí moje prsty preč a zablokuje dvere.

Spýtavo zdvihnem hlavu a pozriem mu do očí.

„Pamätáš, keď sme sa prvýkrát stretli?"

Prevrátim očami. Neboj sa, amnézia sa u mňa nezhoršuje. „Myslíš si..."

„Myslím to vážne. Áno, povedal som, že sme priatelia." Jeho hlas znie ticho, ale mäkko. Akoby niečo vysvetľoval malému dieťaťu.

„Prečo?"

„Prečo som to povedal?"

„Hej," prekrížim ruky, „nemal si na to dôvod."

„Bola si sama. Stratila si všetky spomienky, všetko, čo si mala, bola si zmätená..."

„Takže ľútosť," prevrátim očami a snažím sa vojsť dnu. Toto nechcem počúvať a vôbec nie teraz v noci.

„Ale teraz, dnes, som si uvedomil, že je to naozaj priateľstvo," dokončí a nepustí ma dnu.

„A nechcel to náhodou Donald?" Netuším, kde sa vo mne tá myšlienka vzala, ale zrejme som na niečo prišla, pretože jeho výraz sa zmení. „Alebo lepšie povedané doktor?"

Neodpovie, čo pre mňa znamená zásah do čierneho.

Takže takto to je. On na mňa má dávať pozor. Nechápem ako som si mohla myslieť, že sme naozaj priatelia. A to som sa s ním chcela dnes porozprávať. Netušila som, že som taká dôverčivá. Ale má pravdu. Bola som sama a opustená a prišiel akurát vhod. Naozaj skvelo zahrané. Naletela som.

„Dovolíš?" odsuniem ho spred svojich dverí. Už to vo mne začína vrieť a chcem sa od neho dostať preč.

„Frenk," osloví ma jemne.

Surovo zhodím jeho ruku z kľučky a škaredo naňho pozriem. Ani neviem, či sa hnevám viac naňho alebo na seba.

„Nie je to tak."

„Naozaj?! Ja mám pocit, že som vám všetkým sadla na lep."

„To je len tvoj pocit."

„Aha, takže len môj chorý výmysel, hej?"

„Frenk, upokoj sa. Je to len pocit."

„Nie, hnevám sa. Na teba aj sama na seba! Myslela som si, že sme skutočne priatelia. Bola som rada, pomáhalo mi to," ukážem na svoje hrdlo, „ale nič nemôže byť také perfektné, že?"

Nikola zaškrípe zubami a konečne zloží ruku z dvier. „Ty si porušila príkaz a vrátila si sa."

„No a?"

„To robia len priatelia."

„Lebo som si myslela, že nimi sme! Lenže vidím, že to všetko bolo len prianie doktora." Otvorím dvere a vojdem dnu.

„Teraz už to tak nie je."

Otočím sa a prahu. „A čo ťa presvedčilo."

„Dnešok s vlfoxmi. Ani jeden z nás od toho druhého neodišiel," vecne na mňa pozrie.

Ja naňho hľadím bez výrazu. „Len toľko?"

Ani nečakám na odpoveď a zatresnem mu dvere rovno pred nosom. Potom sa otočím a opriem sa o nich. Počujem, ako vonku Nikola ťažko vzdychne a päsťou buchne do steny. Chvíľu sa bojím, že otvorí dvere, no počujem kroky, ktoré sa vzďaľujú.

Tiež vzdychnem. Za to všetko môžem len ja. Nemala som sa na nič pýtať. Bola to hlúposť. Stratila som jediného priateľa, ktorého som tu mala.

Lenže ak by som na to neprišla, Donald by ma mohol naďalej špehovať. Je lepšie odhaliť to teraz, ako keď by sme boli najlepší priatelia. Ako som mohla byť taká hlúpa?