Čierna ľalia

Kapitola 11

Pomalým krokom sa prechádzame v bludisku chodieb. Nikola zladí svoje dlhé kroky s mojimi maličkými a kráčame bok po boku.

„Kde všade si už bola?"

Rada by som mu to povedala, ale môžem ti veriť?

„Len v izbe." Sama som prekvapená, že zo seba niečo dostanem.

„Celý ten čas?" prekvapene nadvihne obočie.

Prikývnem.

Nikola sa zhovievavo usmeje. Naoko ho to vôbec neprekvapí. Zavedie ma o pár poschodí vyššie. Tam sa po chodbách premáva viac ľudí.

„Kde sme?" takmer šepkám.

„Na štvrtom. Ešte si tu asi nebola."

Prevrátim očami. Naozaj vtipné. Ja rozprávam vážne. Chcem konečne zistiť, čo sa deje.

„Čakala si inú odpoveď?" vycerí zuby.

Zas prevrátim očami. Premeriam si ľudí. Väčšinou majú na sebe tmavé farby. Sivá, čierna, hnedá, sem-tam aj modrá alebo zelená. Spolu s tmavými chodbami a kovovými stenami to pôsobí pochmúrne.

„Ty si naozaj na nič nespomínaš?" prekvapí ma Nikola otázkou.

Pozriem naňho. Snažím sa z jeho pohľadu niečo vyčítať, no nedarí sa. Otočím hlavu zas dopredu.

„Čo si myslíš?" poviem potichu. Môžeš hádať. Som zvedavá, či o mne všetci vedia.

Nikola pokrúti hlavou.

Zatnem zuby a jemne prikývnem.

Pri najbližšej uličke zabočíme. Chodby sú priestrannejšie ako hore a sú v nich lepšie žiarovky. Na konci zbadám jasné svetlo. Nie sú tam dvere, len svetelný obdĺžnik.

Zneistiem. Nemôžem veriť ničomu. Stále som trochu otupená. Je to svetlo vôbec skutočné? Mám taký pocit, že sa mi zas sníva.

„Neboj sa," Nikola ma chytí za predlaktie.
Neisto naňho pozriem. Ani neviem prečo, ale jeden jediný pohľad stačí. Vzbudí vo mne dojem, že sa nemusím ničoho báť. Taký pohľad som už zažila. Veľakrát.

Nepohnem sa ani o milimeter, no v mojej hlave sa posúvam dozadu. Cúvam do minulosti a pred očami sa mi zas objaví spomienka.

Nikolove oči sa premenia na olivovo zelené. Hľadím do nich plná očakávania, no zároveň s obavami.

Predo mnou stál Mateo a natiahol ku mne ruku. „Veríš mi?"

Asi jeho obľúbená otázka, pomyslela som si. Ale ten pohľad ma priam hypnotizoval. Mala som taký zvláštny pocit. Hoci to bol úplne cudzí človek, s ktorým som sa nikdy nemala stretnúť, verila som mu.

Zas som prikývla a chytila som jeho ruku. Chcela som sa o tých zvláštnych veciach dozvedieť niečo viac.

Ťahal ma ulicami, preč od ľudí a zvláštnych strojov, hlboko do mesta. Viedol kamsi ďaleko, úzkymi uličkami, až pokým som sa úplne nestratila.

Vôbec nič som nepoznávala. Nikdy som nebola ďalej než v škole a sem-tam aj niekde na návšteve. O tých zvláštnych miestach som nikdy nepočula.

Čím viac sme sa vzďaľovali od davu, tým horšie to okolo nás vyzeralo. Budovy sa rozpadávali, z chodníkov vyrastali stromy a okolo sa váľali kusy, ktoré zrejme kedysi tvorili nejaké veľké stroje.

Udivene som sa obzerala. Toto miesto nikdy nikto nespomínal a pritom bolo len niekoľko desiatok metrov od našich domov.

Pozrela som na Matea. „Kde to sme?"

„Volá sa to Staré mesto. Niekedy tu žili ľudia ako my."

Nešlo mi do hlavy, ako to všetko vie.

„Všetko sa dozvieš, len buď trpezlivá," odpovedal na moje nevypovedané otázky.

Všetko sa mi pred očami zleje dokopy a zas stojím na chodbe. Nikola ma drží a premeriava si ma.

„V poriadku?"

Prikývnem a pretriem si oči. Nemysli na to. To nič. Bol to len... Netušila som, čo to malo znamenať. Nebol tu Mateo, tak prečo sa mi vybavila tá spomienka?

„Ideš?" Nikola zaváha.

„Jasné," usmejem sa a stále ho držím za ruku.

Vedie ma dopredu k tomu svetlu. Vyjdeme von z chodby a biele svetlo ma oslepí. Chvíľu trvá, kým si moje oči privyknú. Pomaly rozoznávam obrysy. Lenže niečo tu nie je...

Je tu pokračovanie. Dúfam, že sa bude páčiť. Nie som si istá, či píšem dobre. Potešia ma rady a vaše dojmy po prečítaní. :)