Čierna ľalia

Bonus!

Ahojte! Keďže je dnes 3. máj a ja milujem tento dátum, rozhodla som sa pridať špeciálny bonus. Je to príbeh Frenklin z pohľadu Matea. Snažila som sa, aby som neprezradila veľa z budúceho deja, ale dúfam, že sa bude páčiť. :)

Tri mesiace som pri nej strávil každý jedeň deň!  Nepohol som sa od nej. A teraz, keď sa preberie pošlú tam tú kravu Viktor. Kráčam hore schodami a dupotom si vybíjam zlosť. 

Rýchlym tempom sa do riadiacej miestnosti dostanem v priebehu niekoľkých minút. Dnu už čakajú Artur, Minnie a Donald. Keď vojdem, nepovedia ani slovo

V tichosti stojíme a čakáme na Frenk. Kde sú tak dlho?

Nestihnem sa ani otočiť a na dvere niekto zaklope. Artur sa okamžite zdvihne a ide otvoriť. Zamračene zízam na jeho chrbát. Nikdy mi nebol sympatický. Na to človeku je niečo divné.

Myšlienky podobného druhu okamžite zmiznú, len čo vstúpi Frenk. Vyzerá veľmi vystrašene a neisto. Premeriava si nás.

Pozriem jej do očí. Tak dlho som nevidel túto gaštanovú farbu. Čakám, že sa usmeje alebo niečo podobné, no ona len odvráti zrak a prchádza po miestnosti. Zaskočí ma to a zároveň vystraší. Nespoznáva ma?

"Frenk," oslovím ju.

Pozrie mi do očí a skúma ich. 

Usmejem sa a prejdem k nej. Chcem ju chytiť za ruku, ale ona vystašene cúvne.  "Neboj sa."

Musí zakloniť hlavu, aby na mňa mohla pozrieť. Už som zabudol na ten výškový rozdiel. Lenže niečo je inak. Cítim, že ona je iná. Neverí mi.

"Frenk," spomeniem si na naše prvé stretnutie, "veríš mi?" 

Nechápe, čo sa jej pýtam. Potom sa jej oči zahmlia a na chvíľku sa ani nepohne. Keď zas precitne, zažmurká a pozrie na mňa. Vidím v jej očiach strach. 

Vytrhne si ruku z môjho zovretia a rýchlo cúva. 

Čo to robíš?  nechápem. Spravím pár krokov k nej, aby som vyrovnal rozdiel, no ona ustupuje, až kým nevrazí do vozíka so šálkami. Za zvuku rinčiaceho porcelánu zastanem. 

"Frenk," začínam prepadať panike.

"Nechajte ma!" vystrašene cúvne.

Frenk, čo to robíš? Ja nie som cudzí. Som tvoj priateľ! Chystám sa niečo namietnuť, ale Donald ma chytí za plece. 

"Nechaj to na nás."

Chtiac-nechtiac musím prikývnuť. Poslednýkrát na ňu pozriem a vyjdem von. Nanešťastie ma Viktor nasleduje.

"To bol teda riadny prepadák," drzo sa zaškerí.

Zlostne na ňu pozriem a mám problém nevraziť jej. "Nestaraj sa!"

"Ale, ale, hádam nebudeš plakať. Naša rebelka zrejme zmenila priority a teba už nepotrebuje."

Zavrčím a rýchlo kráčam preč, aby som nespravil niečo, čo by som neskôr mohol ľutovať. 

• • •

"Ako nepamätá?"

Mark sedí predo mnou a odmieta mi pozrieť do očí. "Stratila kompletne celú pamäť. Niečo také som ešte nevidel."

"Ale vráti sa jej to." Nepýtam sa ho to, poviem to ako oznamovaciu vetu.

"Zrejme áno."

"Zrejme?! Čo tým chceš povedať?"

"Pozri, ešte som sa s ňou nerozprával. Počkaj chvíľu a poviem ti, ako to vyzerá."

Naštvane sa otočím a vyjdem von. Opriem sa o stenu a prekrížim ruky. Nie je možné, aby si nič nepamätala. Prežili sme spolu viac ako desať rokov. Každý deň. Mračím sa na stenu.

Odrazu počujem Minnie povedať jej meno. Otočím hlavu, odrazím sa od steny a premeriam si ju. Je taká krehká a slabá. Nevyzerá rovnako ako pred niekoľkými mesiacmi.

Prilížim sa k nej. "Frenk."

Celá sa roztrasie a cúva. Nejde mi to do hlavy. Prečo sa ma tak bojí? Prisunie sa k stene a nedovolí, aby som sa jej dotkol.

"Choďte preč! Nechajte ma!" šepká, no v hlave sa mi to ozýva neskutočne nahlas. Keď zbadám slzy v jej očiach, viem, že toto už nie je Frenklin. A začínam pochybovať, čí ešte niekedy bude. 

Nehýbem sa a ani mozog sa nechce pohnúť. Tá rana od nej bola príliš tvrdá. Ani v nejhoršom sne by som si nepomyslel, že sa na mňa takto bude pozeať človek, ktorého ľúbim. Niečo v mojom vnútri sa začalo lámať a vynárali sa mi spomienky na ňu.

Jej krásny úsmev, iskričky v očiach, keď na niečom pracovala, nádherná hudba... to všetko zmizlo pri pohľade na slzy v jej očiach. 

"Mateo počkaj tu," ledva rozoznám slová, ktoré Donald zašepká. 

Cúvnem dozadu a keď a zabuchnú dvere, zveziem sa dolu popri stene. Nehybne hľadím na stenu a slzy v kútikoch očí zo mňa pomaly vyplavujú zvyšky nádeje, že by sa mohla vrátiť moja stará Frenk.

• • •

Naťukám kód a bezpečnostný kryt povolí. Ide ma poraziť zo všetkých tých myšlienok na Frenk. Celé týždne som rozmýšľal, ako jej pomôcť. 

Zsokočím z rebríku a zbehnem dolu po schodoch. V ruke zvieram malú knižku. Trvalo hodiny, kým som ju našiel. Zdvihnem ju a premeriam si obálku vo svetle slabej žiarovky. Opatrne po nej prejdem rukou.

Ak jej toto nevráti pamäť, tak potom už nič. Milovala tú knihu. Určite si spomenie. 

Výťahom zídem dolu a zakrádam sa po chodbe. Nechcem, aby ma niekto videl. Predsa len, mám zákaz stretávať sa s ňou. 

Prídem ku dverám a jemne stlačím kľučku. Keď sa presvedčím, že dnu nikto nie je, vojdem. Položím knižku na posteľ. Chvíľu len tak stojím. Keby som ju mohol aspoň raz objať. Poslednýkrát. 

Výčitky svedomia mi nedajú pokoj. Rozmýšľam, či počkať, kým sa vráti. Nakoniec sa však donútim otočiť a odísť. Nebolo by pre ňu dobré vidieť ma. Nechcem jej zas ublížiť. Teraz už nie.