Čierna ľalia

Kapitola 4

Po niekoľkých minútach otvorím oči a pozriem na stenu oproti. Nohy mám zohnuté v kolenách tak, že si ich môžem pohodlne objať a oprieť o protiľahlú stenu.

Musím zistiť, čo tu robím, začnem si premietať včerajšok v hlave. Zobudila som sa. Dlho som čakala v izbe, kým sa tí ľudia vonku dohadovali. Prečo mi rovno nepovedia, čo mi je?

Niekde nablízku niečo buchne. Nenechám sa však vyrušiť.

Potom mi vtrhla do izby Viktor. Spôsoby naozaj nemá najlepšie. A to meno... Viktor. Ktoré dievča sa tak volá?

Položím si hlavu na kolená a sledujem koniec tejto uličky.

A tí ďalší ľudia. Donald, Minnie a... Artur. Na ňom niečo je. Tí dvaja sú len... postavičky, ale on... niekoho mi pripomína. Blbosť! Ako mi môže niekoho pripomínať, keď si nemôžem na nič spomenúť.

Otočím hlavu a po líci mi skĺzne slza. Utriem ju do nohavíc, no stále prichádza nová a nová.

Prečo je to také zložité? A ten... ten Mateo. Kto to vlastne je? Prečo si spomínam len pri ňom? Ak by bol v mojom živote dôležitý, tak by som si to asi pamätala. Lenže keď som pri ňom, mám taký zlý pocit. Bojím sa ho.

Vzdychnem. Kde vlastne je moja rodina? A moji priatelia? Prečo za mnou hneď neprišli? Musím predsa mať nejakých priateľov...

Pritiahnem nohy ešte bližšie k trupu. Na koži pod tričkom zacítim niečo studené. Predtým som si to ani nevšimla. Trochu sa narovnám a nadvihnem golier svetra a trička.

Na krku mi visí retiazka a na nej prívesok. Okrúhly, pozlátený s nádhernými rytinami. Chytím ho do ruky a pozorne si ho prezriem. Odkiaľ sa vzala tá vec?

Na boku zbadám tenkú čiarku. Nechtom po nej prejdem. Ten prívesok sa dá otvoriť! Pritlačím necht hlbšie, až mechanizmus povolí a prívesok sa rozdelí na polovicu. Na jednej strane je fotka niekoľkých ľudí.

Moja... rodina... V strede maličkej fotky zbadám seba. Tesne vedľa mňa je ďalšie dievča, zrejme moja sestra. A toto, určite sú to moji rodičia.

Pozriem na druhú polovicu. Je tam miniatúra nejakej budovy. Pozriem sa bližšie. Nápis na nej je mestská knižnica. Prečo mám v prívesku fotku knižnice? Nemala by som tam ma niečo dôležitejšie? Domáce zvieratko, starých rodičov, priateľov... čokoľvek.

Zavriem prívesok a zastrčím ho zas pod tričko. Vôbec mi to nepomohlo. Super, že viem, kto sú moji rodičia, ale kam sa podeli? Nech robím čokoľvek, stále len pribúdajú otázky.

Zas položím hlavu na kolená a zavriem oči. Teraz prestanem rozmýšľať. Ak si mám utriediť myšlienky, musím mať najprv prázdnu hlavu.

Odrazu niekde blízko začujem tiché kroky. Zdvihnem hlavu a pootočím ju. Na konci plechového tunelu sa mihne tieň. Nahnem sa, aby som lepšie videla.

Na rohu sa objaví postava. Nejaký človek. Tiež sa plazí po štyroch. Je oblečený do zvláštnych šiat. Vyzerá to ako nejaká uniforma v bielych, čiernych a fialových farbách. Na hlave má prilbu, takže mu nevidím do tváre.

Keď ma zbadá, aj napriek prilbe viem, že sa zľakol. Zastaví a ani sa nepohne.

Premeriavam si postavu. Niečo na tom človeku je mi povedomé. Hlúposť! Ako mi môže byť povedomý, keď si na nič nespomínam. Čo vlastne robí tu v šachte? Prečo je takto oblečený? Neviem síce, čo je toto za miesto, ale tento človek by tu asi nemal byť. Rovnako ako ja.