Čierna ľalia

Kapitola 24

Zídem dolu na štvrté. Tak rada by som sa prechádzala pomedzi tie stromy a na nič nemyslela. Lenže musím ísť k doktorkovi. Sľúbila som to predsa Minnie. Ale aspoň na niečo to bude dobré. Budem mať dva zdroje. Pokojne si budem môcť porovnať to, čo mi budú hučať do hlavy.

Rozhliadnem sa. Najbližšie dvere sú kúsok naľavo. Nasmerujem sa k nim a vyrazím. Trošku sa mi zatočí v hlave a nohy ma nechcú počúvať. Vynechať raňajky možno nebol najlepší nápad.

Kým vojdem do tmavej chodby na chvíľu zavriem oči a sklopím hlavu. Možno to pomôže. Prestanem si to nahovárať, až keď do niekoho vrazím.

Rýchlo otvorím oči. Ten chalan, do ktorého som nabúrala, ma drží za zápästie a ustarostene si ma premeriava.

„Mrzí ma to," ospravedlním sa rýchlo.

„Moja vina. Si v poriadku?" zachrapčí, potom si rýchlo odkašle.

Prikývnem.

Ani jeden z nás sa nehýbe. On ma stále drží za ruku a ja premáham zvláštny pocit.

Zdvihnem pohľad, aby som si ho dôkladnejšie prezrela. Chvíľu mi pripadá úplne cudzí. Až keď sa otočí do svetla a ja zbadám olivovú farbu očí, stuhnem.

Mateo.

Takmer by som ho nespoznala. Vyzerá dosť zanedbane. Nechal si neoholenú bradu, strapaté vlasy a ani unavené oči sa nedajú prehliadnuť. Už ma pri ňom neovláda ten otrasný strach, ale stále mi nie je najpríjemnejšie stáť blízko pri ňom.

„Frenk," takmer šepká a pustí ma.

Rýchlo sa usmejem, zastrčím si prameň vlasov za ucho a prekrížim ruky.

Ticho stojíme uprostred chodby. Som rada, že už z neho nemám panický strach, no ani jeden z nás nevie, čo spraviť.

Mám sa mu prihovoriť? Nebolo by to blbé? Možno som mala dôvod báť sa ho, tak ako povedal doktor. Prečo si na nič nepamätám? Je to také hlúpe! A navyše... o čom by sme sa rozprávali. Nepoznám ho... alebo som si na to ešte nespomenula.

Všetky tie myšlienky sa mi prelievajú v hlave. Nakoniec však zistím, že mi úplne stačí pozerať do jeho olivových očí. Prekvapivo neprichádzajú žiadne spomienky. Teda, nie sú to tie spomienky, ktoré ma vytrhnú z reálneho sveta. Je to len... pocit. Pocit niekde hlboko vo mne.

Aj on pozerá na mňa. Nie som si istá, či cíti to isté, ale ani jeden z nás nechce prerušiť očný kontakt. Tento pocit je naozaj nový. Akoby ma odrazu niečo napĺňalo.

„Frenk," počujem spoza seba. Celou chodbou sa rozlieha moje meno. Nikola stojí pri výťahu a premeriava si nás. Nepotrebujem sa ani otočiť, aby som vedela, akým pohľadom.

Mateo sa smutne usmeje, podobne ako naposledy, keď sme sa stretli.

Ja úsmev opätujem, čo ho prekvapí. Potom sa naraz otočíme a každý kráčame svojím smerom.

Po pár krokoch sa otočím. Niečo ma núti urobiť to. Zbadám, že aj Mateo spraví to isté.

Vtedy mi pred oči vybehne obraz, ktorý je na míle vzdialený tomu, ktorý sa predo mnou práve odohráva.

Stála som pred dverami svojho domu. Už som stláčala kľučku, keď ma niečo donútilo otočiť sa. Zbadala som, že aj Mateo, ktorý býval vedľa nás, sa otočil cestou k ich domu. Chvíľu sme si vymieňali úsmevy a pohľady. Potom sme sa naraz rozbehli k sebe.

Zastali sme až pri plote, ktorý rozdeľoval naše maličké predzáhradky.

„Mám nápad," zaštebotala som.

„Aký?"

„Čo keby... keby sme si spravili z knižnice našu tajnú základňu."

„Myslíš?"

Zasmiala som sa. „Sme jediní, ktorí vedia o tých veciach," kývla som hlavou kamsi dopredu.

„Tak fajn," prikývol Mateo a lišiacky sa usmial. „A vieš čo ešte by sme mali mať?"

„Čo?"

„Tajné heslo."

Nadšene som poskočila. Aj keď som sa pri ceste zo školy takmer utopila, tento deň bol skvelý. Konečne mám priateľa. Človeka, ktorému môžem veriť.

„Počúvaj," vzal mi pravú ruku a otočil ju dlaňou k oblohe. Do otvorenej ruky mi dopadla kvapka. Začínalo pršať. „Nikdy, nikdy, nikdy sa nevzdáme. Neustúpime, nerozídeme sa pokým nedôjdeme do konca." Chytil moju ruku a preplietol naše prsty. „Skúsime všetko, spravíme veľa chýb, ale navždy ostaneme spolu!"

Úplne ma odrovnalo, ako dokázal niečo také vymyslieť. Bolo to úžasné!

„Nikdy, nikdy, nikdy sa nevzdáme. Neustúpime, nerozídeme sa pokým nedôjdeme do konca. Skúsime všetko, spravíme veľa chýb, ale navždy ostaneme spolu." Zopakovala som to a ako som vyslovovala jednotlivé slová, cítila som, že sa my vrývajú do pamäti.

„Zajtra po škole," žmurkol a pustil moju ruku.

Zas sme sa rozišli, každý ku svojim dverám. Lenže ešte skôr ako sme vošli dnu, sme zastali a pozreli na seba. Mateo mi zamával, ja som veselo odkývala a celá šťastná som vcupkala dnu.

Lenže do domu som sa nedostala. Zas stojím na chodbe, ktorú len chabo osvetľuje dlhá žiarivka. Mateo na mňa ešte stále pozerá. Potom sa otočí a zmizne v ostrom svetle.