Čierna ľalia

Kapitola 27

Ráno sa prebudím dolámaná. Na jednom líci mám otlačok okraja knihy a bolí ma celé telo. Svetlo som nechala rozsvietené a dokonca mám na nohách aj topánky.

Včera som musela byť riadne unavená, pretriem si oči a knihu vrátim na poličku.

Len letmo si prehrabnem oči a pozriem na hodinky. Akurát je čas na raňajky. Ten denný režim sa mi už začína dostávať do hlavy.

Vyjdem z izby a zamierim k výťahom. Jeden si privolám a čakám. Keď nastúpim a stlačím gombík, zas vbehne ten istý muž, ktorého som už stretla a príšerne sa podobá na Donalda.

Na nič sa nepýta, ani si ma nevšíma, len stlačí svoje poschodie. Dokonca ani keď výťah zastaví a ja vystupujem, nepozrie na mňa.

Divný človek. Pokrútim hlavou a zamierim k jedálni. Už z diaľky cez otvorené dvere vidím Nikolu. Lenže skôr ako stihnem dôjsť ku dverám, cestu mi zatarasí Donald.

„Frenklin."

Zastavím a premeriam si ho.

„Ako to ide?"

„Fajn."

Zas nasadí politický úsmev. „To som rád. Počul som, že aj s Markom vychádzaš lepšie."

„Možno."

„Počuj," odtiahne ma kúsok nabok, aby sme neblokovali chodbu, „všimol som si, že si včera trochu zablúdila."

A dokelu. Čo teraz? Neodpoviem, len naňho hľadím.

„Nič mi k tomu nepovieš?"

„A vraj ma nesledujete," prekrížim ruky.

Donald sa uškrnie a pokrúti hlavou. „Nie, nie, nie. Neboj sa."

Nadvihnem obočie. O čo tomu človeku ide?

„Vieš, na siedme smú chodiť len tí, ktorí majú povolenie. Dávame na to pozor. Verím, že si len zablúdila, však?"

Čo mám povedať? Bola by som zvedavá, čo by robil, keby zistil, že som bola až na ôsmom. „Len... chcela som sa tam ísť pozrieť."

„Nespomínal ti Nikola, kam nemôžeš ísť?"

„Nie som si istá..."

„Tak teraz to počuješ odo mňa. Nechcem, aby si tam viac chodila."

Prikývnem. Obídem ho a ani sa neobzriem. Nemám ho rada a... nebudem ho počúvať.

V jedálni nájdem Nikolu. Sadnem si vedľa neho a on vycerí biele zuby.

„Frenk, mám prekvapenie."

Nadvihnem obočie. Mám sa začať báť?

„Chceš ho počuť?"

Nié... nechaj si to pre seba. Nikola, naozaj? „No..."

„Minnie," stíši hlas a prisunie sa bližšie, „vraj chce ísť s niekým na prehliadku okolia."

„Čo?"

Nikola sa zamračí. „Nechápeš?"

„Nie... naozaj netuším, o čom teraz rozprávaš."

„Minnie ťa chce vziať von."

Vystriem sa a premeriam si ho. Buď niečo nedopaľuje mne alebo to bude v ňom. „No a?"

„Trochu sa teš. Ideš von."

„Myslím, že posledná vychádzka nedopadla najlepšie," vezmem si jeden koláčik z jeho taniera.

„Neboj sa. Teraz sa vrátite ešte pred súmrakom."

„Cez deň tam tie... zvieratá nie sú?"

„Vlfoxy?" odlomí si polovicu z posledného koláča, ktorý držím v ruke. „Nie, nemali by."

„Prečo?"

„Môžeš sa to opýtať Minnie," vstane a odnesie tanier. „Prepáč, Frenk, ale mám prácu."

„Doteraz si nemal?"

Otvorí dvere a vyjdeme na chodbu. „Trochu si ma zdržala," uškrnie sa. „Rád sa porozprávam pri večeri." Kývne a zabočí do jednej vedľajšej uličky. „Oh, skoro som zabudol!" otočí sa a reve na celú chodbu. „Pred obedom máš byť na štvrtom!"

Usmejem sa a jemne zakývam.

Ľudia okolo si ma premeriavajú. Nemôžem za to, že Nikola na seba rád púta pozornosť, odpovedám pohľadom na ich nadvihnuté obočie.

Prejdem ku výťahom a zveziem sa na poschodie, kde mám izbu. Cestou vo výťahu nájdem skrytú kameru. Je maličká a zastrčená v rohu, ale aj tak si ju všimnem. Takže takto to vedel. Stavím sa, že aj na chodbách sú kamery.

Idem až ku dverám svojej izby a premeriavam si chodbu. Nikde nevidím svetielko alebo šošovku, ale aj tak verím, že Donald všetkých špehuje. Prekradnem sa až ku kovovým dverám na schodisko. Vkĺznem dnu. Zbehnem dolu schodmi a dávam pozor, aby som si v tme nepostúpala po nohách. Na siedmom ani neotváram dvere, len bežím dolu. Keď sa ocitnem na poschodí s akváriami, spomalím.

Artur mi ponúkol pomoc, tak zistím, či to stojí za to. Prechádzam okolo nádob s vodou a sledujem označenie. A10, A27... konečne B. Zahnem za roh a zbadám postavu s dvoma kreslami a stolom.